Chaos a neporiadok je vlastne najväčší poriadok, lebo je to štatisticky najpravdepodobnejšie uloženie vecí.
Dionýz Ilkovič
BOL SKROMNÝM ČLOVEKOM, PRIATELIA A KOLEGOVIA HO POZNALI AKO SRDEČNÉHO A ROZVÁŽNEHO PEDANTA. V ROKU 1934 ODVODIL AKO ČLEN TÍMU NESKORŠIEHO NOSITEĽA NOBELOVEJ CENY JAROSLAVA HEYROVSKÉHO VZŤAH MEDZI POLAROGRAFICKÝM DIFÚZNYM PRÚDOM, KONCENTRÁCIOU ROZTOKU A CHARAKTERISTIKAMI KVAPKOVEJ ORTUŤOVEJ ELEKTRÓDY ZNÁMY AKO ILKOVIČOVA ROVNICA. NESKÔR ZALOŽIL A VIEDOL FYZIKÁLNY ÚSTAV SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED V BRATISLAVE. BOL TIEŽ AUTOROM PRVEJ VYSOKOŠKOLSKEJ UČEBNICE FYZIKY. JE NAMIESTE HOVORIŤ O ŇOM AKO O ZAKLADATEĽOVI SLOVENSKEJ FYZIKY.
Dionýz Ilkovič bol jedným zo štyroch detí gréckokatolíckeho kňaza rusínskeho pôvodu Hilára Ilkoviča. Narodil sa 18. januára 1907 v Šarišskom Štiavniku blízko Svidníka. Rodičia aj za cenu obetí dopriali deťom vynikajúce vzdelanie, tri z nich študovali na pražskej Karlovej univerzite (KU). Po absolvovaní gymnázia v Prešove rok študoval na Strojníckej a elektrotechnickej fakulte Českého vysokého učenia technického v Prahe, potom však pre problémy so zrakom a zrejme aj pre väčší záujem prešiel na Prírodovedeckú fakultu KU. Za hlavný študijný odbor si vybral chémiu, za vedľajšie matematiku a fyziku. Vďaka svojej cieľavedomosti, vytrvalosti a nespornému talentu si vynikajúco osvojil všetky tri odbory, čo sa neskôr markantne premietlo do jeho vedeckých aktivít.
Na Prírodovedeckej fakulte KU študoval v rokoch 1925 – 1930 a štúdiá ukončil aprobáciou stredoškolského učiteľa v januári 1930. V marci 1932 na Fyzikálno-chemickom ústave Prírodovedeckej fakulty KU obhájil dizertačnú prácu Štúdium polarizácie ortuťovej kvapkovej katódy pri elektrolytickom rozklade vody. Už vtedy sa dôkladne zoznámil s polarografickou metódou, ktorá sa stala ťažiskom jeho vedeckej činnosti. Platnosť jeho zmluvy vypršala 31. marca 1932. Na ústave ďalej pôsobil ako nehonorovaný asistent. V čase vrcholiacej svetovej hospodárskej krízy si dlho nevedel zohnať stabilnú prácu, preto si privyrábal doučovaním. Neskôr sa zamestnal ako pomocný učiteľ matematiky, fyziky a chémie na dievčenskom gymnáziu a potom na štátnom reálnom gymnáziu v Prahe-Bubenči. Mal talent rozprávať o zložitej vede rečou, ktorej rozumeli aj stredoškoláci. Používal názorné príklady a experimenty. Dokázal skĺbiť prácu stredoškolského učiteľa s vedeckou činnosťou a už v roku 1934 publikoval svoju najznámejšiu a najdôležitejšiu štúdiu, v ktorej odvodil rovnicu, nazvanú podľa neho. Polarografická metóda skúma chemické či biologické vzorky elektrolýzou, jednu z elektród tvorí ortuťová kvapka. Pri meraní závislosti prúdu od napätia medzi elektródami sa za istou hranicou prúd ustáli aj pri zvyšovaní hodnôt napätia. Tvar a parametre takto získanej polarizačnej krivky signalizujú prítomnosť rozličných látok vo vzorke. Ilkovičova rovnica vyjadruje závislosť hraničného prúdu od koncentrácie a chemických parametrov vzorky skúmanej ako súčasť elektrolytu. Ilkovič vychádzal z bohatých experimentálnych skúseností získaných v Heyrovského ústave, ale opieral sa predovšetkým o svoju povestnú matematickú a fyzikálnochemickú intuíciu a vynikajúci zmysel pre odhalenie teoretickej podstaty javov. Nad touto intuíciou žasli viacerí, Heyrovského nevynímajúc.
Ilkovič svojou rovnicou vytvoril jeden z hlavných teoretických pilierov polarografickej metódy a jeho s ňou súvisiaca štúdia uverejnená v časopise Collection of Czechoslovak Chemical Communications v roku 1934 mu hneď zabezpečila medzinárodné vedecké renomé. Vo výskume polarografie pokračoval Ilkovič aj v ďalších rokoch a sám alebo v spoluautorstve uverejnil o problematike ďalších dvanásť vedeckých štúdií. Ako člen pracovného tímu Heyrovského teda tiež výrazne prispel k tomu, že polarografia sa stala doménou československej fyzikálnej chémie aj na medzinárodnom poli. Niektoré Ilkovičove teoretické závery ukázali cestu k zvýšeniu citlivosti polarografickej metódy a technickému zdokonaleniu samotnej aparatúry. V tomto smere spolupracoval okrem Heyrovského najmä s mladým talianskym vedcom Giovannim Semeranom. Poslednou jeho prácou o tejto problematike, ktorej sa venoval 15 vedecky plodných rokov, bola populárno-vedecká monografia s názvom Polarografie J. Heyrovského. Chemická elektroanalysa se rtuťovou kapkovou elektrodou, ktorá vyšla v roku 1940 nákladom Jednoty českých matematikov a fyzikov v edícii Cesta k vědění.
V zmysle dohody medzi pražskou a slovenskou autonómnou vládou bol Ilkovič uvoľnený z miesta stredoškolského profesora k 31. decembru 1938 a o jeho služby čoskoro prejavilo záujem slovenské ministerstvo školstva a národnej osvety. Návratom na Slovensko nastal v jeho profesionálnej dráhe obrovský zlom.
AUTOR: Viktor Memfer
