Napriek hojným predvolebným vyhláseniam o obnovení priateľských vzťahov s Vladimirom Putinom väčšina doterajších krokov Donalda Trumpa naznačuje, že najvyššou prioritou jeho zahraničnej politiky je eliminácia či aspoň zníženie vplyvu tohto muža v regiónoch, kde mu uvoľnil priestor jeho predchodca Barack Obama. Nie je ani natoľko dôležité, že za touto jeho svojprávne sa tváriacou politikou stoja mocenské štruktúry, ktoré určujú každodenné kroky a rozhodnutia nového šéfa Bieleho domu. Podstatné je, že až dosiaľ nepredvídateľný muž bez minimálnej politickej skúsenosti začína čím ďalej, tým ochotnejšie spolupracovať na plnení ich projektu s priloženým harmonogramom.
Dejiny amerických prezidentov potvrdzujú, že ich domáca akceptácia finančnou oligarchiou a jej predĺženou rukou – Kongresom rástla priamoúmerne s demonštráciou sily a ukazovaním svalov pred celosvetovým publikom. Osobitným nástrojom získavania geopolitického vplyvu či presadzovania zmien existujúcich pomerov býva pritvrdzovanie kurzu voči „darebáckym režimom pošliapávajúcim demokratické hodnoty a ohrozujúcim národnú bezpečnosť USA“. Strategicky trvalým zadaním, nad realizáciou ktorého bdejú architekti Nového svetového poriadku (NWO) a ich politické služobníctvo, je rozkladať tvoriace sa nové mocenské centrá rozdeľovaním ich spojencov vo fáze ich nebezpečného zbližovania a organizovania sa na systémovej báze. Čiže presne to, čo momentálne veľmi explicitne a čitateľne robí Donald Trump.
Pokiaľ sa medzinárodní pozorovatelia a bezpečnostní analytici ešte včera prikláňali k názoru, že reštart strategického spojenectva medzi Spojenými štátmi a Ruskom je po porážke Hillary Clintonovej nezvratný, dnes ho začínajú rýchlo prehodnocovať. Putinove očakávania sa deň za dňom premieňajú na chiméry. Nedávne Trumpove vohľady u čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, ktorého počas návštevy jeho letoviska na Floride „len tak mimochodom“ informoval o leteckom útoku na Sýriu (7. 4.), sú v tomto smere veľavravné. Umelo rozdúchaný konflikt so severokórejským vodcom Kim Čong-unom kvôli skúškam balistických rakiet však postavil na Ďalekom Východe do pozoru celú ruskú Tichomorskú flotilu, ktorá bola nútená zvýšiť svoju hliadkovaciu aktivitu v oblasti.
Takisto rastúce sympatie a vzájomná náklonnosť medzi Manilou a Moskvou, ktoré sa začali najnovšie premietať aj do plánov vojenskej spolupráce, vyvolávajú vo Washingtone už dlhší čas politickú triašku. Bol najvyšší čas tento trend preťať a Donald Trump sa o to pokúsil práve včera, keď svojho filipínskeho kolegu Rodriga Duterteho (ktorý jeho predchodcu Obamu vlani počastoval nadávkou „sukin syn“) pozval vo „veľmi priateľskom“ telefonickom rozhovore na návštevu Spojených štátov. Vládca Bieleho domu tým naznačil, že je ochotný prižmúriť oko nad USA aj OSN kritizovanou vojnou bez pravidiel, ktorú od svojho nástupu do prezidentskej funkcie (2016) zvádza Duterte proti organizovanému zločinu s drogami. Podľa agentúry DPA tento ešte pred telefonátom s Trumpom povedal, že ohľadom „severokórejskej hrozby“ má v úmysle vyzvať ho, aby Kim Čong-unovi „nenahrával do karát“.
Prezident USA má teda dôvod na spokojnosť. Netajil sa ňou ani na včerajšom mítingu so svojimi priaznivcami v pensylvánskom meste Harrisburg, kde úvodných 100 dní pôsobenia vo svojom úrade označil za „veľmi produktívne obdobie“. V totožnom pocite ho utvrdil aj jeho viceprezident Mike Pence, ktorý považuje kroky prezidenta vo vzťahu k Sýrii, Iránu, KĽDR a Islamskému štátu (IS) za „dôkaz obnovenia sily a autority Ameriky“. Ako zdôraznil, Trump chráni spojencov USA, kladie odpor nepriateľom, varuje Irán a postavil sa hrozbám KĽDR. „Svet vidí silu a rozhodnosť nášho prezidenta,“ podotkol pateticky Pence.
Bude zaujímavé sledovať, ako tieto čoraz jasnejšie signály vyhodnotí stále vyčkávajúci, až defenzívne pôsobiaci Vladimir Putin a aké závery pre ďalší kurz ruskej zahraničnej politiky z nich vyvodí. Pasívne sa prizerať, ako americké rakety, izraelské lietadlá a turecké tanky čoraz svojvoľnejšie zasahujú v Sýrii, už nebude možné donekonečna. Ak by sa spomínaný útok ešte raz zopakoval, klesne dôveryhodnosť nielen Ruska ako Asadovho spojenca, ale i jeho zbrojárskeho priemyslu s doteraz výbornou povesťou protivzdušných systémov S-400 inštalovaných v tejto krajine. Zatiaľ však bez jediného použitia.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.