Pred 17. novembrom 1989 sa nedalo robiť všetko, ale dalo sa robiť veľa. Tak tomu bolo a je, aj po tomto dni.
Ja som sa zúčastnil troch novembrových demonštrácií. Poctivo aj s kľúčmi. Štrngalo sa ostošesť. Státisíce ľudí po námestiach, po celom Československu. Každý si chcel vyštrngať nejakú zmenu a možno niektorí chceli, aby ich štrnganie iba zobudilo. Veľa ľudí prišlo len zo zvedavosti okrem tajných št-bákov, ktorí boli hlavne zvedaví, na koho si môžu urobiť nejaký záznam.
Predstava ľudí bola rôznorodá. Tisíc ľudí, tisíc chutí. Cestovanie, podnikanie, sloboda prejavu ale aj ničnerobenie, podvádzanie, kriminalita. To všetko ľuďom chýbalo ku slobode. Ku šťastiu?
Mnohým sa zrútil svet, cítili neistotu, mali strach. Režim im zabezpečoval istotu a pohodlie. Hlavne papalášom v rôznych straníckych funkciách. Ale dobre sa mali aj tí, ktorým padali tlsté omrvinky zo systémového stola. Pumpári, mäsiari a podobne.
Bol som v tom čase študent na vysokej škole technickej. Mal som vychodené gymnázium na rozdiel od ktorého, ma vysoká škola bavila. Popri škole som sa vo voľnom čase mohol venovať množstvu aktivít. Ja som nikdy nepocítil žiadne obmedzenie ani perzekúciu za vierovyznanie. Ani moji rodinný príslušníci.
Sloboda prejavu?
Ja som sa necítil byť neslobodný. Svoj názor na systémové chyby, som komunikoval vo svojom prostredí. Na začiatku, už v pätnástich rokoch v kuchyni s dedkom, ktorý bol starý poctivý komunista, žijúci v idealistickej predstave. Mal vtedy už cez sedemdesiat rokov. Naše súboje trvali hodiny a veľa krát končili patovou situáciou. Bolo to milé a rád na to spomínam.
Na gymnáziu sa moc diskutovať s nikým nedalo. Ak ste nešli v prúde a boli ste proti režimu, tak ste boli vyvrheľ. Väčšina spolužiakov boli predchodcovia dnešných progresívcov akurát v inom kabáte, ktorý bol v trende pre tú dobu.
Vždy som obdivoval, ako sa určitá skupina študentov dokázala adaptabilne ocitnúť v pro-režimných funkciách a aktivitách, od ktorých očakávali budúci prospech a výhody. Mali takzvaný potkaní inštinkt.
Skutočná konfrontácia vo verejnom priestore, keď to tak môžem nazvať, nastala až na prednáškach na vysokej škole. V tom čase boli všelijaké vedecké komunizmy a marxizmy-leninizmy v móde, respektíve povinné a žiaden študent vysokej školy sa im nemohol vyhnúť. Z prednášky, ktorá trvala 90 minút som sa 30 minút hádal, pardon diskutoval, o tom, čo v spoločnosti nefunguje a ako by sa to podľa mňa mohlo riešiť. Prednášajúci bol samozrejme dôkladne vyškolený systémom, takže akýkoľvek môj argument, sa od neho odrazil ako hrach od steny.
Ale zo školy ma nevyhodili.
Popri škole som rozmýšľal a vymýšľal všetky možné brigády, aby som nechodil s dvadsiatimi korunami vo vrecku, ako na strednej škole. 20 Kčs bolo vtedy asi 20 EUR, keďže mlieko stálo 2 Koruny a dnes stojí vyše Eura.
Niečo som našetril, a v lete 1989 sme sa štyria známi vybrali na prázdniny do Západného Nemecka. Po pár dňoch v Rakúsku, sme sa ocitli v Mníchove. Vnímal som tú krajinu a ľudí naozaj rozmanito, ale jedno som si bol istý. Žiť by som tam nechcel. Ako ináč, našli sme si tam brigádu na stavbe. K tým svojim som priložil zarobené peniaze a na námestí, kde sa každý víkend konala burza áut, som si kúpil od Turka trinásťročný Mercedes. Hovorilo sa mu piano. Domov som sa viezol ako minister. Rádio naplno a vietor vo vlasoch. Keď mi ho odovzdal, tak som mal celkovo v živote najazdených 50 kilometrov z autoškoly. Na druhý deň, som sa ocitol v hustej raňajšej premávke v centre Mníchova. Na to sa nedá zabudnúť. Ale dal som to.
Počas školy som hrával basketbal za Inter, teda snažil som sa hrať, chodil lyžovať po Slovensku a žil normálny život so všetkým, čo k nemu patrí.
Bojoval som za seba v roku 1989, a bojujem rovnako aj v roku 2025. Nič sa nezmenilo. Keď niečo chceš, tak choď za tým. Ak urobíš niečo zle, tak to zmeň. Keď dobre, tak sa z toho teš.
Šťastie neprichádza s tým, že si niečo získal ale dokázal. Že si prekonal sám seba. Že si bol v niečom užitočný. Najväčšia frustrácia je z toho, keď sa cítiš ako handra, ktorou niekto zametá. Ale handru zo seba robíš ty. Nikto ti nemôže stáť v ceste za úspechom. Jedine, že sa vzdáš a odídeš bez boja. Zbav sa strachu, a nehádž vinu za svoj neúspech na iného.
Pred 17. novembrom sa dalo robiť veľa, a po ňom sa dá ešte viac. Len si nejaký 17. november vyber a choď do toho. Keep moving…
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj:
(1) Dušan Víglaský: 17. november. Deň ako každý iný, duvikoncept.com, 16.11.2025
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.