„Kedysi si človek mohol len tak poležať v tráve. Splývať s prírodou a užívať si blažený pocit harmónie. Cítiť sa na zemi doma. Dnes nás o domov na zemi brutálne orabovali. Všadeprítomný elektrosmog v nás vytvára neustále napätie zákerným žiarením, ktoré sa nám rozlieza do všetkých zákutí vlasti pod zámienkou údajne nevyhnutného technického pokroku, a ticho nás mení, kaličí, zabíja, robí z nás necitlivých, nervóznych, vystresovaných a chorých odľudov, navyše závislých od elektronických hračiek, nepretržitého elektronického spojenia a navždy okradnutých o prirodzené spojenie s okolitým svetom aj o blažený pocit len tak ležať v tráve. Elektrohypersenzibilná osoba vníma každou bunkou a uvedomuje si do hĺbky duše, akú vzácnosť sme vlastnili a akú obrovskú stratu sme utrpeli.“
Prostredie nezaťažené elektromagnetickým smogom je národné prírodné bohatstvo, ktoré si musíme chrániť rovnako ako vodné zdroje alebo chránené lesné územia. Žiaľ, nedeje sa to, rádiofrekvenčné žiarenie čoraz intenzívnejšie zamoruje naše prostredie. Toto zamorenie sa dá veľmi názorne prirovnať k cigaretovému smogu. Vznáša sa nad slovenským územím na obrovských plochách – a to nielen nad mestskými oblasťami, ale vo vysokej hustote aj nad úbočiami Tatier. Pritom snahou štátu je znečistiť aj posledné čisté miesta elektrosmogom škodlivejším než je dym z cigariet.
Kto, kedy a komu dal mandát na to, aby nám takto devastovali náš životný priestor, ohrozovali nás na zdraví základňovými stanicami telekomunikačných operátorov? Kto nasmeroval vývoj techniky tak, aby sme aj sami seba navzájom ohrozovali žiarením z mobilov, dátovými prenosmi, wi-fi sieťami? Kto a kedy rozhodol, že technologický diktát má prioritu pred prostredím bez záťaže a odobral nám ústavné právo na ochranu zdravia?
Možno sa niekomu načrtnuté prepojenia a výčitky zdajú neprimerané. Žiaľ, ich oprávnenosť človek pochopí, až keď na vlastnej koži pocíti vplyv elektromagnetického žiarenia. Až keď dostane alergiu na elektrosmog, ako sa to v roku 2013 stalo mne.
Moje rodné mesto sa stalo smrtonosné. Zježilo sa vysielačmi mobilných operátorov ako dikobraz pred útokom a dohnalo ma k úteku. Vyzmizíkovalo telefónne búdky aj telefónne ústredne na poštách, čím každému nanútilo do vačku či do kabelky mobil, aby ním (touto zbraňou) na mňa všetci svorne a striedavo útočili, aby sa mi každý z okolo mňa idúcich užívateľov tejto formy komunikačnej techniky stal nepriateľom, ktorý mi ubližuje, a nechápe, prečo naňho nenávistne zazerám. Väčšina známych považuje prosbu, aby vypli mobil, za absurdnú, niektorí dokonca za neoprávnený zásah do súkromia. Za nevídanú drzosť. Akoby som od nich žiadala, aby sa odpojili od kyslíkového prístroja, od ktorého sú závislí. Napokon, nečudo. Pripustiť možnosť, že žiarenie mobilných telefónov niekomu môže škodiť, siaha človeku na mobil. Na hračku, pomôcku, životnú nutnosť, na ktorú si za pár rokov tak zvykol, akoby život bez tohto elektronického prístroja bol nemožný. Slepému farby nevysvetlíš. Ani necitlivému nevysvetlíš, čo zažíva človek postihnutý elektorohypersenzibilitou. Že sa mu elektromagnetické žiarenie v prostredí akoby vnímateľne „zhmotňuje“, veľmi presne ho cíti ako do hlavy prenikajúci tlak či prenikavú bolesť – pričom o pár sekúnd vopred vie, že niekomu naokolo zazvoní jeho nerozlučný druh, mobilný telefón.
Autor: Iva Vranská Rojková
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.