„Naša strava má zároveň slúžiť ako liek.“
(lekár, alchymista Paracelsus, 1493 – 1541)
Kedysi dávno (a niekde to tak robia dodnes) pripisovali ľudia požívatinám vstupujúcim do tela oveľa väčší význam, ako je to v súčasnosti. Hlavne v pretechnizovaných častiach nášho sveta sme prestali chápať, čo sa s nami a s jedlom vlastne deje. Plody vypestované s láskou za pomoci zeme, slnka a okolia sú živé, lebo obsahujú živu, teda životnú silu rastliny – život. Bez nej sú rastliny, ich plody a iné časti len bezduchou hmotou s konkrétnym chemickým zložením.
Živa je živý duch rastliny, ktorý vdychuje rastline a jej častiam život, ktorý nám rastlina obetuje ako dar. V našom vesmíre platí zákon zachovania energie. Žiadna energia sa nestráca, iba sa premení na iný jej druh. Ak prijmeme živú živu od rastliny, pojmeme do seba aj jej silu a možnosti. Živá energia v našich telách koluje a dobíja aj naše telesné baterky, ktoré potom lepšie „svietia“.
Dnes sme, žiaľ, už zabudli na hlbší zmysel potravín. Naopak, väčšina priemyselne pripravených p-otravín je pre nás skôr bezduchým pomalým jedom ako zdrojom zdravia a sily. Napríklad paradajky bez chuti, vône a života „vypestované“ aj v zime, z hydroponických plantáží v Španielsku. Namiesto slnka umelé osvetlenie, namiesto živej pôdy vodný roztok s priebežne dávkovanými chemickými prvkami. Pozbierané ešte nezrelé, naskladnené v etylénovom plyne na umelé „dozretie“, následne nastriekané transportnou konzervačnou látkou, aby sa „nepokazili“, kým sa dostanú na pulty supermarketov.
A nielen paradajky. Krásne, parafínom vyleštené chemojabĺčka, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani čarodejnica z rozprávky o Snehulienke. Takéto jablko už nechce ani červík. A potom sa čudujeme, prečo je okolo nás toľko alergií a iných chronických ochorení… Chemické zlúčeniny sa totiž v našom tele kumulujú (a nielen v tele, ale aj vo vode, v pôde a vo vzduchu), až sa organizmus zrúti, pretože už tú koncentráciu jedov nezvláda nijako odbúrať. Po-ŽÍVA-tina, JED-lo, p-OTRAVA.
Kto raz ochutná doma vypestované plody, tomu už tie zo supermarketu nebudú chutiť.
Pôda, tá životodarná hruda zeme so životom v každom kúsku. V pôde sa to doslova hemží životom. V každej vrstve iný druh života. Dnešná „pôda“ na monokultúrnych lánoch už dávno nie je pôdou. Je to mŕtva zemina, v ktorej vplyvom chemických postrekov a iných „bohumilých“ ľudských činností už dávno nie sú dážďovky ani iný život. V takejto pôde nie sú ani živiny, ani humus. Aby z takejto mŕtvej hmoty niečo vyrástlo, musia byť do nej neustále pridávané chemické priemyselné hnojivá. Používajú sa semená, ktoré sú špeciálne šľachtené nato, aby dokázali v takýchto podmienkach vôbec rásť (GMO). Na monokultúrnych lánoch nie je žiaden život, a ak sa náhodou nejaký objaví (najčastejšie v podobe nejakého škodcu, ktorý sa v monokultúre ľahko premnoží), okamžite sa zasahuje chemickými postrekmi. Úroda je niekoľkokrát striekaná a hnojená. Musí byť tiež neustále polievaná drahou závlahou, pretože v takej nepôde sa voda nemá ako udržať. Môžeme plodiny „vypestované“ takýmto spôsobom považovať ešte za suroviny na výrobu jedlého pokrmu?
Rozbormi sa tiež zistilo, že rastliny vypestované na priemyselne obhospodarovanej „pôde“ majú iné zloženie ako rastliny, ktoré boli vypestované kedysi. To, čo sa nachádza v „pestovateľskom substráte“, sa dostáva (alebo keď sa nenachádza, tak nedostáva) aj do všetkých častí rastlín, ktoré tam rastú, teda aj do plodov, koreňov, semien. Keď v pôde nie sú všetky živiny harmonicky zastúpené, nemajú sa do rastliny ako dostať. Naopak, dostávajú sa tam látky, ktoré nie sú žiaduce pre život ako taký. V priemyselne a konvenčne pestovaných rastlinách sa rapídne zvýšilo množstvo rôznych agresívnych jedov a, naopak, znížilo sa množstvo látok, prospešných človeku. Týka sa to, pravdaže, nielen človeka, ale aj všetkých „konzumentov“ týchto rastlín a ich častí, teda aj zvierat.
AUTOR: Hanka Sekulová
