Americký prezident Franklin Delano Roosevelt predvídavo v októbri 1939, šesť týždňov po vypuknutí 2. svetovej vojny v Európe, predpovedal humanitnú krízu biblického rozmeru, keď predniesol: „Keď sa táto hrozná vojna skončí, bude vo svete nie milión, ale desať alebo dvadsať miliónov mužov, žien a detí mnohých rás a vierovyznaní, z mnohých krajín a možno i svetadielov, aby vo svete vytvorili fenomén masového utečenectva.“ Po skončení 2. svetovej vojny sa najmä stredná Európa a východná Ázia ocitli práve v takejto situácii. Povojnové presuny miliónov utečencov, odídencov, vyhnancov a vysídlencov do pôvodných alebo do nových domovov trvali niekoľko rokov. Následky z nich plynúce však pretrvávajú aj po desaťročiach.
Geopolitika 2. svetovej vojny
Roosevelt už v tej dobe tušil, aké náročné bude riešenie tohto problému z geopolitického a hospodárskeho hľadiska, pretože nadobudne rozsah, aký jednotlivé štáty a ich spojenecké bloky v minulosti nepoznali. Nemýlil sa. Celkom logicky sa na sklonku 2. svetovej vojny všeobecne očakávalo, že väčšina z týchto ľudí sa bude túžiť vrátiť do svojich domovín. Zároveň sa predpokladalo, že nezanedbateľná a rôzne štruktúrovaná menšina, rádovo však tiež v miliónových počtoch, sa tomu bude chcieť z mnohých dôvodov vyhnúť. Takisto sa dalo očakávať, že podobne ako po skončení tej predošlej svetovej vojny, zvanej Veľká vojna (1914 – 1918), sa budú meniť hranice viacerých krajín a vzniknú nové štáty, neraz postavené na iných etnických, politických, teritoriálnych alebo náboženských základoch. Návrat pôvodného obyvateľstva alebo jeho „nevhodných“ či neasimilovateľných zložiek bude preto možno málo želateľný, sťažovaný, ba i znemožňovaný. Angloamerickí sociálni inžinieri nedokázali spoľahlivo načrtnúť stupeň vnútornej súdržnosti povojnových štátov, ktoré vzniknú na troskách porazenej tretej ríše, ak bude mať príliš nesúrodú populáciu zloženú z dvoch základných zmesí národov, jednej pronemeckej a druhej protinemeckej. Najvyššie armádne kruhy obvykle zužovali optiku úvah na dve základné otázky: Ako mohutné a neorganizované premiestňovanie civilného obyvateľstva skomplikuje západným spojencom vedenie víťazných útočných operácií? Ako zvýši mieru rizika šírenia chorôb a epidémií?
Geopolitické poradné inštitúcie v štáboch protihitlerovských západných spojencov poukazovali počas celého priebehu vojny na dočasnosť trvania spojeneckých zväzkov so Sovietskym zväzom a na ich očakávané trieštenie už pred porážkou tretej ríše. Britský premiér Winston Churchill pristupoval k všetkým rozhovorom so sovietskym štátnym a politickým vodcom Josifom Vissarionovičom Stalinom ako k taktickej nevyhnutnosti, ktorá skôr či neskôr pominie. Povojnové usporiadanie pomerov v Európe preto koncipoval v rámci dávneho súperenia Západu s Ruskom, známeho pod pojmom Great Game (Veľká hra). Stalin poveril už pred 1. septembrom 1939, čo bol oficiálny dátum vypuknutia 2. svetovej vojny, niektoré skupiny spolupracovníkov úlohou rozpracovať hlavné a záložné plány na zvládnutie riadených a neriadených demografických presunov obyvateľstva na územiach obsadzovaných sovietskymi vojskami. Keď Nemecko v ten deň zaútočilo na Poľsko, postupovalo zhruba po líniu, vytýčenú na základe tzv. Paktu Ribbentrop-Molotov o neútočení z augusta 1939. Pakt vymedzil záujmové sféry vplyvu oboch signatárskych strán vo východnej Európe a na Balkáne. Umožnil tiež organizovanú výmenu obyvateľstva, pričom išlo zväčša o presídľovanie obyvateľstva nemeckej národnosti alebo pôvodu z oblastí pod sovietskou správou. Berlín uzavrel takéto dohody i s Rumunskom, Juhosláviou a Talianskom, v dôsledku čoho bolo takto organizovane vysídlených do tretej ríše v období rokov 1939 až 1944 v rámci programu Heim ins Reich takmer dva milióny etnických Nemcov. Podľa odhadov ríšskych úradov žilo v roku 1939 v Európe mimo tretej ríše 8,6 milióna etnických Nemcov (vo vtedajšej úradnej nemčine Volksdeutsche). Berlín mal počas vojny eminentný záujem o tzv. návrat Volksdeutsche do vlasti, t. j. do ríše, aby ich mohol nasadzovať do armády alebo do tovární. Na prisťahované ženy nemeckého pôvodu v optimálnom plodnom veku štát po overení ich rasovej čistoty naliehal mäkkými stimulačnými metódami (materiálne výhody, prideľovanie bytov, úľavy v dĺžke pracovného času, zvýšenie prídelov potravín atď.), aby rodili čo najviac detí.
AUTOR: Patrik Sloboda
