Ing. Jozef Viktorín nastúpil v januári 2007 do funkcie generálneho riaditeľa sekcie obrannej politiky, medzinárodných vzťahov a legislatívy MO SR. V tejto funkcii ho 23. 1. 2008 vymenovali do hodnosti brigádneho generála. Dnes nás zaujímajú jeho odborné názory na vojenskú operáciu Ruskej federácie na Ukrajine.
Ako a prečo došlo k zásadnému zlomu vývoja situácie na Ukrajine a Ruská federácia 24. februára 2022 vstúpila na územie Ukrajiny?
Čo bolo spúšťačom na vydanie rozkazu, ktorý v prvých momentoch naozaj spôsobil veľký šok – takýto krok nie je možné vykresliť ako pozitívne riešenie, hocako by sme sa odvolávali na vývoj situácie a celé pozadie konfliktu vrátane nedodržiavanie Minských dohôd. Smeroval by som pozornosť na rok 2008, keď NATO na rumunskom samite rozhodlo o Ukrajine a Gruzínsku ako o krajinách, ktoré sa stanú súčasťou NATO. Vtedy Rusko prvýkrát zdvihlo obočie, lebo to okamžite bralo ako ohrozenie vlastnej bezpečnosti. Začal dlhý proces diplomatických rokovaní Ruska a Západu. Žiaľ, je potrebné poznamenať, že tu sa zlyhalo. Ani západné, dokonca ani stredoeurópske krajiny častokrát nepočúvali druhú stranu. Toto však nie je krach diplomacie, ale diplomatov. Na jednej, aj druhej strane. Aj keď medzinárodné spoločenstvo neverilo, že ruská strana použije silu, iba potvrdili, že okruh ľudí, ktorí rozumejú Rusku, je stále menší. Súčasný stav je výsledkom práve tejto neznalosti. Rusko si vyhodnotilo situáciu, všetky kroky a rozhodlo sa k bezprecedentnému kroku. Ako mnohokrát predtým, aj teraz sa potvrdilo, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami.
V takejto chvíli rozhoduje výhradne jeden človek – teda Vladimir Putin. Alebo na to treba ešte nejaké iné súhlasné mechanizmy viacerých ľudí?
Každá krajina má systém prijímania rozhodnutí, obzvlášť v situácii, ktorá sa dotýka vedenia alebo vyhlásenia vojny. Takéto štruktúry má určite aj Ruská federácia. Áno, vzhľadom na silný prezidentský mandát v Rusku má konečné slovo prezident. Otázka o počte členov tohto strategického tímu alebo mechanizmu nie je v súčasnej dobe podstatná. Padlo určité rozhodnutie, ktoré bolo vyhodnotené, a s istotou môžeme povedať, že ovplyvní mocenské a politické pomery nielen regionálne, ale globálne.
Kto v skutočnosti bojuje na strane Ukrajiny? Aké sú to sily, kto a v akom rozsahu ich tvorí?
Na strane Ukrajiny existujú regulárne ozbrojené sily, ktorých kondícia je lepšia než napr. pred desiatimi rokmi. Ďalej na ukrajinskej strane bojujú rôzne skupiny zo zahraničia, tzv. žoldnieri, teda bojovníci za peniaze, a ďalšie sily, ktoré nesú so sebou radikálne prvky. Spočiatku môžu dosahovať isté úspechy, ale po počiatočnej eufórii tieto sily nakoniec nebudú chcieť byť pod centrálnym vedením. To môže priniesť veľké problémy pre Ukrajinu a potenciálne aj pre našu bezpečnosť. Sme predsa susedom Ukrajiny, a dnes nevieme povedať, ako táto krajina bude vyzerať v budúcnosti.
Často počuť, že žoldnieri a zločinecké skupiny bojujúce na strane Ukrajiny používajú taktiku živých štítov, sťahujú sa z otvorených oblastí do zaľudnených miest, aby sa kryli domácim obyvateľstvom.
To, čo spomínate, je taktika, akú zvyknú používať bojové jednotky na to, aby znížili vlastné straty a vytvorili obraz protivníka, ktorý vraždí civilné obyvateľstvo.
Ako sa pozeráte na žoldnierov (eufemisticky: legionárov), ktorí bojujú za peniaze?
Môžu existovať nejaké reálne morálne princípy, keď sa bojuje za peniaze a nie za hodnoty ako obrana vlasti a rodiny? Aj príslušníci klasických ozbrojených síl dostávajú peniaze za svoju službu, ale ich morálny stav je určite iný než u bojujúcich, ktorí k danému územiu nič necítia a ich prioritou je výhradne zárobok. Určite nie je cesta „ísť si zastrieľať“ do vojenského konfliktu. Osobne to nepodporujem, ani neschvaľujem.
AUTOR: Tibor Eliot Rostas
