Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade práva na súkromie

Tagged With: , , , Add Comment

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade Visy proti Slovenskej republike, v ktorom sa sťažovateľ sťažoval na porušenie práva na súkromie v dôsledku prehliadky jeho obchodných priestorov. ESĽP skonštatoval porušenie článku 8 Dohovoru a priznal sťažovateľovi 2 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy. Zvyšok nárokov zamietol.

Sťažovateľ je obchodníkom patriacim k veľkej rakúskej finančnej a priemyselnej skupine. Na základe obchodnej dohody mal sťažovateľ kanceláriu v Bratislave a tá sa nachádzala na tej istej adrese ako obchodné priestory iných právnických osôb patriacich do tej istej skupiny. Proti sťažovateľovi nebolo formálne vznesené žiadne obvinenie, no pre podozrenia z investičného podvodu, zneužitia dôverných informácií a ďalších trestných činov prebiehalo v Rakúsku vyšetrovanie rôznych transakcií, do ktorých bol zapojený. V rámci tohto vyšetrovania požiadala rakúska prokuratúra slovenské orgány o prehliadku obchodných priestorov v Bratislave a zaistenie dokumentov relevantných pre vyšetrovanie. V roku 2009 bola vykonaná prehliadka priestorov a boli zaistené obchodné dokumenty a pamäťové nosiče na uchovávanie informácií, nájdené aj v sťažovateľovej kancelárii, ktoré boli odovzdané rakúskym orgánom. Nálezom zo 7. decembra 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že v dôsledku prehliadky priestorov a zaistenia vecí došlo k porušeniu práva sťažovateľa na pokojné užívanie majetku, práva na rešpektovanie súkromného života a práva na súdnu a inú právnu ochranu. Konštatoval, že príkaz na prehliadku priestorov a zaistenie vecí bol vydaný vo vzťahu k obchodným priestorom iného subjektu a nevťahoval sa na priestory a veci patriace sťažovateľovi. Ústavný súd vyslovil, že povinnosťou generálnej prokuratúry bolo bezodkladne požiadať rakúsku stranu o vrátenie vecí zaistených v kancelárii a v trezore patriacich sťažovateľovi a zakázal prokuratúre pokračovať v porušovaní sťažovateľových práv. Na základe tohto nálezu generálna prokuratúra požiadala rakúske orgány o vrátenie nezákonne zaistených predmetov s cieľom ich vrátenia sťažovateľovi. Vo februári 2012 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava I vydalo uznesenie o vrátení vecí sťažovateľovi, v ktorom boli tieto veci identifikované ako šesť kusov nosičov. Dňa 7. marca 2012 o 9.10 hod. boli nosiče vrátené sťažovateľovmu právnemu zástupcovi, a o 9.15 hod. v rovnaký deň boli všetky opäť zaistené s odkazom na medzičasom vydané nové dožiadanie rakúskych orgánov z apríla 2011.

Sťažovateľ podal sériu sťažností, ktorými v prvom rade namietal, že mu neboli vrátené všetky predmety, ktoré mu patrili a boli pri prehliadke v roku 2009 zaistené, a že generálna prokuratúra sa nepresvedčila, či všetky kópie z nosičov, vyhotovených rakúskymi orgánmi, boli zničené a v druhom rade protestoval proti opätovnému zaisteniu vecí zo 7. marca 2012. Všetky sťažovateľove podania boli zamietnuté. Sťažovateľ nakoniec podal novú ústavnú sťažnosť, v ktorej tvrdil, že nezaistením úplného súladu s nálezom ústavného súdu zo 7. decembra 2010 a opätovným zaistením vrátených nosičov slovenské orgány porušili viaceré jeho práva, vrátane práva na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie, práva na pokojné užívanie majetku a práva na účinný prostriedok nápravy. Ústavný súd 16. mája 2013 sťažnosť odmietol.
Na ESĽP sťažovateľ namietal, že nové zaistenie nosičov, na ktorých sa nachádzali okrem iného aj informácie o poskytovaní právnych služieb, na ktoré sa vzťahuje ochrana komunikácie medzi advokátom a klientom, bolo nezákonné a neprimerané a ako také porušilo právo na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie podľa článku 8 Dohovoru. Ďalej tvrdil, že v tomto ohľade nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorý mu zaručuje článok 13 Dohovoru.
Vo svojom rozsudku ESĽP uviedol, že kľúčovou skutočnosťou, ktorú je potrebné v tomto prípade posúdiť, je opätovné zaistenie šiestich kusov nosičov, v súvislosti s ktorými nebolo spochybnené, že obsahovali obchodné informácie a vzťahovala sa na ne dôvernosť vzťahu medzi advokátom a klientom. ESĽP skonštatoval, že tento zásah do práva chráneného článkom 8 Dohovoru spĺňal podmienku súladu so zákonom, keďže bol vykonaný na základe dožiadania rakúskej strany v rámci justičnej spolupráce a v súlade s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov a sledoval legitímny cieľ, pretože zaistenie bolo vykonané v rámci vyšetrovania trestnej činnosti. Pokiaľ ide o „nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti“, ESĽP podotkol, že opätovné zaistenie sa zakladalo na dožiadaní rakúskej prokuratúry a nebolo ani v Rakúsku, ani na Slovensku podrobné súdnej kontrole. Čo sa týka sťažovateľovej námietky, že vzhľadom na to, že sa opätovné zaistenie uskutočnilo bezprostredne po vrátení príslušných nosičov jeho advokátovi, bol zbavený možnosti sa s ním spojiť a riadne uplatňovať svoje práva, ESĽP neakceptoval argument vlády, podľa ktorej bolo slobodnou vôľou sťažovateľa nezúčastniť sa na vrátení nosičov. ESĽP poznamenal, že predvolanie na vrátenie nosičov sa nezmieňovalo o žiadnom opätovnom zaistení, ktoré malo vzápätí nasledovať. ESĽP ďalej zdôraznil, že prokuratúra ani ústavný súd sa nezaoberali sťažovateľovou námietkou, že opätovne  zaistené nosiče obsahovali informácie chránené dôvernosťou vzťahu medzi advokátom a klientom. Aj keď si ESĽP bol vedomý toho, že opätovné zaistenie bolo len predbežným opatrením za účelom použitia opätovne zaistených vecí v trestnom konaní vo veci samej v Rakúsku, a že v prípade odovzdania týchto vecí rakúskej strane má sťažovateľ možnosť uplatniť si svoje práva pred týmito orgánmi, považoval za podstatné, aby ochrana práv zaručených Dohovorom bola skutočná a účinná. Slovenská republika bola podľa neho povinná takúto ochranu práv sťažovateľovi poskytnúť. Nakoľko však vnútroštátne orgány neposkytli relevantné a dostatočné dôvody na zamietnutie sťažností sťažovateľa v súvislosti s opätovným zaistením nosičov, tento zásah ESĽP nepovažoval za primeraný sledovanému legitímnemu cieľu, a teda nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Rozhodol, že článok 8 Dohovoru bol porušený. Námietku podľa článku 13 Dohovoru ESĽP nepovažoval za potrebné samostatne skúmať.
Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ požadoval 100 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Náhradu trov konania nepožadoval. ESĽP mu priznal 2 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a zvyšok nároku zamietol.
Zdroj: MS SR
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.
Zem a Vek
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis