Eurovoľby môžu priniesť politické zemetrasenie

Tagged With: , , , Add Comment

Európsky parlament je jediný demokraticky volený orgán Európskej únie. Priame voľby doň boli prvýkrát v roku 1979, teda mnoho rokov po vzniku Európskeho hospodárskeho spoločenstva. V súčasnosti má 750 poslancov; spolu s predsedom je to 751 členov, ktorých volia vo všetkých európskych štátoch.
Europoslanci sa združujú podľa politických frakcií, ktorých je v súčasnosti osem, z toho tri: EPP – Európska ľudová strana (kresťanských demokratov), S&D – skupina Progresívnej aliancie socialistov a demokratov v Európskom parlamente a ALDE – skupina Aliancie liberálov a demokratov za Európu, v zásade podporujú politiku Európskej komisie. Ďalších päť frakcií tvoria: ECR – Európski konzervatívci a reformisti, Zelení/EFA – skupina zelených/Európska slobodná aliancia, GUE/NGL – Konfederatívna skupina Európskej zjednotenej ľavice/Severská zelená ľavica, EFDD – Európa slobody a priamej demokracie a ENF – skupina Európa národov a slobody, a nezaradení poslanci.
Kompetenciami sa Európsky parlament podobá na národné parlamenty len čiastočne. Pôvodne mali jeho uznesenia len odporúčací charakter. Zásadné posilnenie kompetencií Európskeho parlamentu nastalo po implementácii Maastrichtskej zmluvy v roku 1992, Amsterdamskej zmluvy v roku 1999, predovšetkým však po prijatí Lisabonskej zmluvy v roku 2009. Na rozdiel od iných parlamentov poslanci Európskeho parlamentu nemajú legislatívnu iniciatívu. Nie je tam jasná koalícia či opozícia, zloženie parlamentu nemá zásadný vplyv na zloženie Európskej komisie, faktom však je, že od roku 1979 majú v Europarlamente väčšinu dve frakcie – európski konzervatívci a európski socialisti. Táto kohabitácia (spolužitie) sa prejavuje okrem iného aj v tom, že v priebehu päťročného volebného obdobia sa pravidelne po dva a pol roku strieda na
čele Európskeho parlamentu predstaviteľ európskych socialistov (2014 – 2016) Martin Schulz a predstaviteľ kresťanských demokratov (2016 – 2019) Antonio Tajani.
Monopol na európsku legislatívu má Európska komisia. Parlamentný výbor túto legislatívu schváli, prípadne predloží pozmeňujúce a doplňujúce návrhy. Parlament zaujme svoj postoj prepracovaním a odhlasovaním textu na plenárnej schôdzi. Tento postup sa bude opakovať raz alebo viackrát podľa typu procesu a podľa toho, či dôjde k dohode s Európskou radou a Európskym parlamentom, alebo nie.
Pri prijímaní legislatívnych aktov rozlišujeme riadny legislatívny postup (spolurozhodovanie), ktorý kladie Europarlament na rovnakú úroveň ako Radu, a špeciálne legislatívne postupy, ktoré sa vzťahujú len na špecifické prípady, keď Europarlament plní len poradnú funkciu. Pri určitých otázkach, napríklad o daniach, poskytuje Európsky parlament skutočne len poradné stanovisko a tento pos­tup sa nazýva konzultačný. V niektorých prípadoch zmluva ustanovuje, že konzultácia je povinná, pretože to vyžaduje právny základ a návrh môže nadobudnúť zákonnú platnosť, len keď Europarlament dal svoje stanovisko.
Pri takomto predpoklade Rada nie je oprávnená rozhodovať sama.
Na rozdiel od národných parlamentov Európsky parlament rozhoduje o rozpočte Európskej únie spoločne s Radou Európskej únie. Rozpočet nevstúpi do platnosti, kým ho nepodpíše predseda Európskeho parlamentu. Parlament má posledné slovo v mnohých rozpočtových položkách, no poľnohospodárske výdavky môže len dopĺňať. Posledné slovo pri tejto položke má Rada Európskej únie. Parlament môže zamietnuť rozpočet; vtedy sa rokovania o ňom začínajú odznova. V minulosti zamietol rozpočet dvakrát, ale od roku 1986 túto silnú právomoc nevyužil. Parlament kontroluje aj to, ako sa rozpočtové výdavky využívajú.
V súčasnosti sa európska exekutíva, teda Európska komisia, netvorí v Európskom parlamente, ale jej zloženie je výsledkom politických
rokovaní vedúcich predstaviteľov štátov Európskej únie, teda Európskej rady, ktorú tvoria hlavy vlád jednotlivých členských štátov. Vo väčšine krajín Európskej únie sú to premiéri, v prezidentských republikách – napríklad vo Francúzku, je to prezident.
V zásade platí nepísané pravidlo, že šéfom Európskej komisie sa stáva predstaviteľ politickej frakcie, ktorá vyhrá voľby do Európskeho parlamentu, respektíve má najviac europoslancov. Aj preto sa v mnohých krajinách prikladá výsledkom volieb do Európskeho parlamentu veľká pozornosť. Na čele jednotlivých frakcií sú takzvaní spitzenkandidáti, ktorí sa snažia robiť celoeurópsku kampaň s cieľom čo najefektívnejšie osloviť voličov tej-ktorej politickej frakcie. V realite je to však tak, že nakoniec sa predsedom Európskej komisie stáva kandidát, ktorý najviac vyhovuje najsilnejším lídrom Európskej únie, konkrétne Francúzsku a Nemecku. Aj preto sa šéfom Európskej komisie nakoniec stal – a to dokonca proti značnému odporu vtedajšieho britského premiéra Camerona – práve Jean-Claude Juncker.
Predseda potom zostavuje akúsi európsku vládu, teda Európsku komisiu. Jednotlivých komisárov do nej nominujú členské vlády Európskej únie a zväčša sú to predstavitelia vládnucich koalícií, nezriedka aj bývalí premiéri (Špidla) či ministri, prípadne sokovia vládnucich lídrov, ktorých takto „odkladajú“ do veľmi pohodlného bruselského exilu.
Skôr, než Európsku komisiu schvália, prebiehajú na pôde Európskeho parlamentu takzvané híringy, teda vypočutia kandidátov na eurokomisárov. A práve tieto vypočutia či grilovania sa stali osudnými pre viacerých z nich. Doplatila na ne bulharská kandidátka na komisárku Rumjana Jeleva kvôli nedostatočnej kompetentnosti, rovnako ako bývalá slovinská premiérka Alenka Bartušeková. Asi najznámejší híring bol u talianskeho kandidáta na eurokomisára Rocca Buttiglioneho. V roku 2009 neprešiel Europarlamentom len preto, lebo nebol ochotný zriecť sa svojho katolíckeho pohľadu na homosexualitu a niektoré jeho výroky sa europoslancom zdali politicky nekorektné. Potom je jasné, že na to, aby vyslúžený politik mohol zakotviť v Európskej komisii, nesmie byť kontroverzný.
Na to, aby sa Európska komisia mohla ujať svojej úlohy, musí dostať dôveru v Europarlamente. Ten na rozdiel od národných parlamentov nemá kompetenciu odvolávať jednotlivých eurokomisárov, ale už sa stalo, že po prevalení veľkého korupčného škandálu na konci 90. rokov padla nielen komisárka, ale zásadne sa potom zmenilo aj zloženie Európskej komisie. Edith Cresson, komisárku pre vzdelávanie v rokoch 1995 – 1999, obvinili, že v čase svojho pôsobenia zvýhodnila dvoch svojich osobných priateľov – Reného Berthelota a Timma Riedingera. Komisia žiadala od Edith Cresson aj vysvetlenia podozrení z podvodov, ktoré viedli k prvému masovému odstúpeniu Komisie v roku 1999.
Ako sme už spomenuli, Europarlament má už takmer štyridsať rokov pod kontrolou duopol dvoch straníckych internacionál kresťanských a sociálnych demokratov. V súčasnom parlamente disponujú obe frakcie 404 poslancami. Podporujú ich aj európski liberáli z ALDE, tak­že Európska komisia sa pri svojich návrhoch môže oprieť o 472 hlasov.
Autor: Roman Michelko
Mesačník Zem&Vek si môžete predplatiť na:
Zem a Vek
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis