O Františkovi Švantnerovi sa zvyčajne hovorí ako o spisovateľovi, respektíve predstaviteľovi slovenského literárneho naturizmu. Množstvo jeho zachovaných poznámok, zápiskov, ako i vlastná autobiografia však odkrývajú aj ďalší, mysliteľský rozmer jeho osobnosti.
Zo Švantnerovej autobiografie sa môžeme napríklad dozvedieť, že nachádzal najväčšiu inšpiráciu „pri pohľade do tichých diaľok“, vo voľnej prírode, čo bolo vzhľadom na jeho mĺkvu a samotársku povahu pochopiteľné. Príroda pre tohto autora predstavovala múzu, ktorá ho napĺňala životodarnou energiou a tvorila protipól k uponáhľanosti civilizácie. Zároveň, ako sa to odzrkadľuje v naturalistických, ba priam surových výjavoch z jeho próz, vnímal i jej neúprosnosť. V prírode sa podľa neho odzrkadľuje samotný Boh, keďže svet je stvorený na Jeho obraz, pričom človek je len jednou čiastočkou tohto obrazu.
Samotné umenie považoval za prostriedok k úniku „zo spoločnosti preluhanej, preťaženej a obmedzenej do spoločnosti voľnej“ a pripodobňoval ho k morfiu. Umelec má podľa neho skrášľovať tento život, robiť ho znesiteľnejším a prinášať životnú silu. Lenže Švantner si rád vyberal temné motívy a takmer v každom jeho diele aspoň jedna postava zomrie. O akom „skrášľovaní“ teda autor hovoril, sa môžeme len domnievať. Mohlo by ísť o skrytú krásu smútku? Hľadanie estetiky v smrti a umieraní?
Jasnejšie sa o úlohe spisovateľa a zmysle jeho diela vyjadril v tejto poznámke: „Spisovateľ (…) musí si vždy uvedomovať, že najväčší dar, ktorý mu bol daný, je básnické videnie a básnické zvestovanie.“ V opačnom prípade podľa neho dielo trpí žurnalizmom. Umenie, na rozdiel od komunistov, nepovažoval za slúžku spoločnosti a zdôrazňoval, že sa nedá použiť ako motyka. Teoretizovanie v oblasti umenia však ani zďaleka nebolo jediným predmetom úvah tohto autora.
Vo svojich poznámkach sa kriticky vyhranil aj proti vládnemu režimu: „Neverím, že by sa sovietsky robotník postavil proti takej vláde, ktorá by zavádzala fašizmus a zároveň by podporovala jeho. Skôr naopak, tento robotník by to s radosťou dovolil, uskutočňoval, ak sa tak už nestalo; a tak komunizmus je vlastne len druh fašizmu,“ poznačil si v jednom z denníkov, pričom na inom mieste priam prorocky podotkol, že „proletariát sotva uskutoční socialistickú spoločnosť. Bude len triedou, ktorá načas prevezme vládu, triedou, ktorá naplní jednu dejinnú epochu, a potom odstúpi. Ale čo bude potom? Zdá sa, že Platón mal pravdu. Iba vláda ľudí nerovných, nanajvýš spravodlivých, mohla by uskutočniť na Zemi šťastie ľudí.“
Na druhej strane, paradoxne k uvedenému, v inej úvahe poukazoval i na klady komunizmu: „Je nesporné, že komunizmus má aj veľký mravný cieľ. V tomto sa približuje kresťanstvu. Ale dnešné kresťanstvo sa uspokojuje povrchnou mravnosťou. Stačí mu, keď o mravnosti hovorí, káže, filozofuje, a zabúda, že mravnosť treba tiež žiť. Naproti tomu komunizmus je dôslednejší, donucuje človeka, aby sa neustále k mravnosti vracal, aby vytváral kolektívnu mravnosť a aby si ju neustále kontroloval činmi.“
Zároveň tvrdil, že hlavný problém komunizmu spočíva v tom, že sa snaží usmerňovať život. Pritom však zabúda na to, že „…život nepredstavuje len ľudská spoločnosť, že život je oveľa obsiahlejší, mnohostrannejší a vôbec nie je jednotný, je rozložený do celého tvorstva, do všetkých foriem stvorenstva, či sa nám to javí aktívne – živé alebo pasívne – mŕtve. A usmerňovať ho len, znamená vlastne stavať mu prekážky, priškrcovať ho. Naostatok život takéto jednostranné usmerňovanie neznáša. Skôr alebo neskôr pretrháva hrádze, akékoľvek silné by boli, alebo vyráža inou formou. Takýto údel čaká i socializmus. O komunizme ani nehovorím.“
Obrovským nešťastím komunizmu bol podľa neho i spôsob, akým napĺňal svoje ciele. „Keď človeku dovolíme byť nemravným, konať beztrestne, jeho zlo podporovať, ťažko ho potom donútime, keď dosiahneme svoj cieľ, aby robil dobro. (…) Je nesporné, že dnes komunistická strana vyhlásila mravný program, ale kto ho bude napĺňať, keď sami komunisti boli dosiaľ nemravní,“ napísal vo svojich poznámkach.
Autoritu ateisticky orientovanej štátnej moci podrýval i svojou chválou kresťanstva: „Kresťanstvo, život kresťanský, modlenie, vykonávanie sviatostí – vedie človeka predovšetkým k tomu zámerne, cieľavedome, aby sám seba pozoroval a zdokonaľoval, je to veľká a dobrá cesta k dosiahnutiu mravnosti, nemôže sa ani odsudzovať, vysmievať a podceňovať, ak nemienime v ňom odsúdiť zároveň veľké mravné vymoženosti antickej vzdelanosti, lebo v kresťanskej náuke nachádza sa vlastne celá antika. Odklon od kresťanstva, zavrhnutie Ríma, ako sa dnes často žiada, je vlastne odklon a zavrhnutie európskej vzdelanosti.“
AUTOR: Pavol Ičo
