Keď obľúbená dánska kráľovná Margaréta II. v novoročnom televíznom príhovore odvysielanom 31. decembra oznámila, že 14. januára opustí trón, úplná väčšina jej poddaných stŕpla neveriacky od úžasu. Bola predsa čulá, kognitívne spôsobilá a na svoj vek primerane zdravá. Prešli dva týždne plné otáznikov a dohadov o dôvodoch jej abdikácie – a na trón skutočne nastúpil jej najstarší syn. Z korunného princa Frederika sa stal kráľ Frederik X.
NOVÝ KRÁĽ PRE NOVÚ DOBU
Otázniky však nevymizli a značná časť dánskej verejnosti považuje vysvetlenie jej rozhodnutia „teraz je (na odstúpenie) ten správny čas“ za nedostatočné a možno i zahmlievajúce. Dánski panovníci totiž trón neopúšťajú, kým žijú a dýchajú. Naposledy tak učinil kráľ Erik III. a odvtedy (od roku1146) žiaden iný. Margaréta, ktorá bola korunovaná 14. januára 1972, potvrdila v rozhovore, ktorý poskytla koncom septembra 2016 nemeckému týždenníku Der Spiegel, odhodlanie zotrvať na ňom „dokým len budem živá“.
Mala vtedy 76 rokov a dopustila sa prerieknutia, ktoré ultraliberálna ideovo-policajná úderka časopisu Der Spiegel vypichla v titulku I Would Not Say We Are a Multicultural Country (Nepovedala by som, že sme multikultúrnou krajinou).
Poštvala tým proti sebe strážnych psov nie demokracie, ale mocensky vplyvných architektov transformácie štátov Európskej únie na multikultúrny európsky politický národ. Pripomeňme si, že dánska kráľovná si dovolila nahlas spochybniť multikulturalizačnú demografickú normotvorbu rok po tom, čo nemecká kancelárka Angela Merkelová ustúpila nátlaku a otvorila v lete 2015 hranice masovej migračnej invázii. Tá sa preliala aj cez susedné Dánsko a raketovo zrýchlila pozvoľné tempo multikulturalizačných spoločenských premien, ktoré prebiehali v Škandinávii od konca 60. rokov. Ak by sme chceli byť presnejší, tak najmä od búrlivého mája 1968, keď študenti stavali na podnet tzv. aktivistických hnutí v Paríži a v iných mestách Európy a USA protestné barikády. Zhodou okolností 26. mája 1968 uzrel svetlo sveta v Kodani, kde sa študenti tiež domáhali väčšej voľnosti, princ Frederik, plným menom Frederik André Henrik Christian.
Päťmiliónové Dánsko patrilo už vtedy medzi tolerantných škandinávskych šíriteľov kultúrneho ultraprogresivivizmu. Bolo spolu so susedným Švédskom sebaistým boriteľom „skostnatených spoločenských konvencií“ a spochybňovateľom tradičných mravov. Kráľovskej rodine bol povolený pri výchove následníkov trónu odklon od celkového degeneratívneho pôsobenia na strednú triedu, ale iba za predpokladu, že bude blahorečiť základné tézy navonok spoločenskej pokrokovosti, no v skutočnosti spoločenského úpadku. Pre dánsku kráľovnú to znamenalo držať v pretvárke krok s dobou a vystupovať na verejnosti v súlade s aktuálnymi trendmi sociálneho inžinierstva. V 60. a 70. rokoch patrilo medzi ne povzbudzovanie bezmedzného búrliváctva podľa sloganu sex, drugs and rock’n’roll. Mladá kráľovná Margaréta II. mohla vtedy napríklad vystavovať na obdiv svoju lásku k cigaretám. Tradičné výstrednosti a neresti prominentov s modrou krvou boli mediálne kladené na obdiv viac než kedykoľvek predtým. Ostávalo potom na jednotlivých rodových líniách vysokej aristokracie vybrať si, ktorým potomkom dovolia a ktorým nedovolia úplne sa oddať zvrátenostiam.
Frederikov otec, princ Henrik (1934 –2018), pôvodným menom Henri Marie Jean André de Labor, bol francúzskym šľachticom, ale nie najvyššieho stavovského rangu. Vyrastal vo Francúzskej Indočíne, plynulo hovoril vietnamsky a čínsky, mal umelecké sklony a po svadbe s vtedy ešte princeznou Margarétou v júni 1967 sa presťahoval do Dánska. Konvertoval z katolíckeho vierovyznania na dánsky protestantizmus a naučil sa i dánsky, ale mentálne sa nikdy nepodánčil a ostal Francúzom tradičného bonvivánskeho razenia. Nevedel sa stotožniť s klasickým škandinávskym protestantizmom, ktorý odsudzoval ľahtikárstvo a pôžitkárstvo. Ešte ťažšie sa mu zvykalo na jeho obrátenie hore nohami na bezuzdnú permisívnosť pod vplyvom šírenia tzv. nového normálu ultaliberálnym sociálnym inžinierstvom. Princ Frederik nenachádzal v takto dezorientovanom otcovi pevný maják a ostával závislý od matky.
AKOU CESTOU ÍSŤ?
Tá však bývala príliš zaneprázdnená štátnickými povinnosťami z titulu kráľovnej a hlavy Dánskej národnej cirkvi (Folkekirken). V permanentnej časovej tiesni sa jej ťažko zvažovalo, ako má v podmienkach dramatických civilizačných premien pripravovať svojho prvorodeného potomka na budúce vládnutie. Videla na príkladoch mnohých európskych šľachtických rodinných klanov, ako strácajú schopnosť a kompetencie zasahovať do meniacich sa spoločenských pomerov.
AUTOR: Patrik Sloboda
