Hagia Sofia a „zbližujúci sa“ islam, II. časť

· Čas čítania: 11 min.
Foto: Shutterstock

Ak teda vieme, aká je podstata islamu, potom Katolícke noviny (č.32/2020) klamú čitateľov, ak používajú výraz „zbližujúci sa“ islam a jeho genocídne skutky nazývajú „historické nedorozumenia“. Rovnako zavádzal televíznych divákov (Do kríža, 2. decembra 2020) aj Jozef Lenč, ktorý skutkovú podstatu uzurpácie objasnil ako navrátenie baziliky k pôvodnému účelu. Odkiaľ pramenia tieto pokrivenia reality a nepravdy?

Problém rovnosti náboženstiev a „katolícky“ synkretizmus 

Z dejín Cirkvi vieme, že herézy, ak sa včas nezastavia, tak sa reťazovo šíria a hypertrofujú. Doteraz všeobecné koncily vždy boli pochopiteľne negatívne, teda definovali bludy a nastavili stratégiu a taktiku boja voči nim. To je ich úloha. Prvou výnimkou v celých dejinách je Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965), ktorý sa pozitívne chcel vymedziť voči svetu a púšťať „čerstvý vzduch do domu cirkvi“. Jeho producenti metódou krok po kroku začali prikvapkávať jedy rôznych heréz, ktorých od čias osvietenstva bolo neúrekom, do ustálenej pravej náuky. Na herézy obozretne poukázali „moderní“ pápeži Pius IX. a Lev XIII. Kľúčový je pontifikát Pia X. a jeho energické ťaženie proti jedom modernizmu. Koncilové dianie treba dať do súvisu so zmenou postoja slobodomurárstva: od fyzického, sociálneho zničenia sv. Cirkvi, postupnou prestavbou celej kolosálnej vieroučnej a mravoučnej doktríny skrze infiltráciu. Trpko sa presvedčili na francúzskej či boľševickej revolúcii, že brány pekelné cirkev nepremôžu, a preto zvolili inú, pre laické oči nebezpečnú stratégiu tým, že vlastnými teológmi a pastiermi budú vakcinovať telo cirkvi. Ak dnes čítame u nás vydané (síce neskoro, ale lepšie ako nikdy) dielo Roberta de Matteia, tak dnešný rozvrat vnútorného cirkevného života vnímame v tejto koncilovej línii, kde došlo nielen k indokrinácii ideológie slobodomurárstva, ale aj k mocenskej zmene pomerov.

Medzi najťažšie dôsledky tejto politiky na zmenu náuky môžeme zaradiť koncilom „zrovnoprávnenie“ náboženstiev dekrétmi Nostra aetate (NA)Dignitatis humanae (DH).  V našej téme miešanie pravdy a bludu vidíme v DH, kde z jednej strany koncil pravoverne tvrdí: „Veríme, že týmto jedine pravým náboženstvom je katolícka a apoštolská Cirkev, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi. A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a poznanú pravdu sú povinní zachovávať“ (DH, čl. 1). V zapätí koncil nebezpečne mieša schopnosť človeka zvoliť si a konať zlo s právom na to, aby si zvolil a konal zlo. Koncil síce v čl. 2 v súlade s obvyklou náukou cirkvi tvrdí, že nikto nesmie byť nútený konať proti svojmu svedomiu, ale zároveň tiež vyhlasuje právo voliť a konať zlo, to jest uplatniť „náboženskú slobodu“. Z existencie schopnosti voliť a konať zlo, pravdu a omyl, nemôže byť predsa odvodené právo zlo aj konať a voliť si omyl. Toto je falošné učenie II. vatikánskeho snemu. Excelentne to analyzoval biskup Athanasius Schneider, ktorý poukazuje, že podľa tohto tvrdenia by mal človek právo vyplývajúce zo samotnej prirodzenosti (a teda Bohom pozitívne chcené) zvoliť si, praktizovať a šíriť, a to i kolektívne, uctievanie modiel a dokonca aj satana, pretože existujú náboženstvá, ktoré sa klaňajú diablovi, napríklad „cirkev satanova“. Jedinou podmienkou podľa koncilu je, aby štát umožnil vo svojom poriadku napríklad uctievanie satana… Tento kult prekvitá signifikantne u svetových elít, kde v ich slobodomurárskych seansách dochádza k zasväcovaniu diablovi za prítomnosti kanibalizmu a tiež pedofilných orgií. Nejde o žiadne konšpirácie, ale o krutú pravdu, o ktorej informujú početné konzervatívne a prolife organizácie.

Keď sa teda podarilo koncilu zmiešať pojmy, ako je donucovanie vo veciach svedomia a „právo na náboženskú slobodu“: údajne od Boha voliť si omyl a zlo, tak nás neprekvapí otvorené pole, na ktorom možno „rozorať“ celú pôdu katolicizmu. Nastal proces degradácie pravého náboženstva na roveň s tými, ktorí sa údajne „klaňajú jedinému, živému, jestvujúcemu bohu“ až po tých, čo uctievajú animistické kulty a praktizujú kanibalizmus. Takto koncilu už potom nevadí, že „Ježiša síce neuznávajú ako Boha.“ Veľké pole viery nemožno rozorať tu a teraz, je potrebný čas. Apologéta Tertulián napísal, že všetci pohania, to jest nekresťanské náboženstvá, „uctievajú lož a dopúšťajú sa zločinu skutočnej ľahostajnosti voči pravde“ (Apologeticum 24). Svätý biskup Meliton Sardský napísal: „Najväčším zo všetkých omylov je toto: pokiaľ človek nepozná Boha a miesto Boha sa klania tomu, čo Bohom ne je“ (Eus.HE 4, 26).

Iste, na Koncile bol veľký odpor pravoverných prelátov voči tejto politike, avšak na pozadí mlčiacej prispôsobivej väčšiny. Uvediem príklad Španielskych biskupov, ktorí si uvedomili ďalekosiahle dôsledky tohto teologického počinu rečou kardinála Arriba Y Castra: „Veď keď sa o náboženskej slobode začalo diskutovať slovom a písmom, mnohí, predovšetkým tí naivnejší začali hovoriť: „Zdá sa, že všetky náboženstvá sú rovnaké“. A veľa nechýba, aby povedali: „Preto žiadne nie je dôležité“.“ Ani títo biskupi nepresadili kontinuitu pravej viery, pretože opraty už držal niekto iný ako Duch Boží.

V zmätku pokoncilovej doby Ján Pavol II. bozká Korán, Benedikt XVI. si vyzúva v mešite obuv. Počnúc rokom 1986, sa obaja zúčastnili v Assisi pochybných seáns a modlili sa spolu s tými, ktorí k uctievaniu pravého Boha majú ďaleko. Nebolo predsa Božím napomenutím silné zemetrasenie, ktoré ťažko poškodilo Baziliku sv. Františka? Pápež František po podpise vyhlásenia so šejkom Ahmed al-Tajíbom z Abú Dhábí naozaj nie je ani milimeter odklonu od II. vatikánskeho koncilu, ako sám vyhlásil.

Revolúcia na koncile, aj v našej zmieňovanej téme – degradácie katolicizmu na roveň s islamom – má svoje korene siahajúce až do tradičnej osvieteneckej náuky o rovnosti ľudí, ktorú si vyskúšali v bratstve jakobínskej francúzskej revolúcie, súdružského „zarovnávania“ komunizmom.

Čo slúži ako náhrada jedinečnosti spásy v osobe Ježiša Krista, ktorá sa dosahuje v Cirkvi? Aj na to už poznáme odpoveď, totiž antikrist sa bude prezentovať, ako to tušil Vladimír Solovjov, na báze ekumenizmu, pacifizmu a ekológie. Univerzálne bratstvo – vízia slobodných murárov – je už explicitne prítomné v obsahu dokumentu na spôsob encykliky Fratelli Tutti: „nová vízia bratstva a sociálneho priateľstva“ (č. 6) a následná „univerzálna ašpirácia na bratstvo“ (č. 8), O kresťanskom Bohu hovorí len v krátkej pasáži: „Ako veriaci sme presvedčení, že bez otvorenosti voči Otcovi všetkých nebudú existovať pevné a stabilné dôvody odvolania sa na bratstvo“ (č. 272).

Vcelku pre tento koncil a vývoj po ňom platí stará poučka od kniežaťa apolológie sv. Ireneja: „Aj keď hovoria podobne ako veriaci, chápu pod tým nielenže niečo vskutku nepodobné, ale priam protichodné“ (Adversus haereses III, 17). Aj tu sa vyplňuje intuícia Berďajeva: „Oficiálni cirkevní hodnostári, moderní zákonníci a farizeji, veľkňazi mníšskych rádov žehnajúci zločincom tohto sveta, keď sa ich dopúšťajú mocní; byrokratickí klerikáli ako Pobedonoscev, všetci tí mali inkvizítori – agenti Veľkého inkvizítora zapreli vo svojom srdci Krista a rúhajú sa proti Duchu.“

Náboženská korektnosť za cenu popierania Kristovej pravdy

V Katolíckych novinách vidíme aj prítomnosť politickej korektnosti. Ide o osobitný ľavicový kódex, na základe ktorého sa vraj nesmie ubližovať menšinám, či už náboženským, asociálnym a sexuálnym. Politická korektnosť nie je ničím iným než kultúrnym marxizmom transformovaným z ekonomickej do kultúrnej roviny, a to vo viacerých paralelách, o čom pojednávam vo svojej knihe. Táto neomarxistická ideológia prameniaca z Frankfurtskej „filozofickej školy“, etablovaná na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, sa presadila od osemdesiatych rokov minulého storočia. Dnes spôsobuje sémantický kolaps a vycvičila ľudí, podobne ako v nacizme či komunistickom systéme, paralelne odlišne hovoriť a myslieť. Dvojaká reč – doublething Georga Orwella je tu znovu. Jej súčasťou je známa postmoderná dekonštrukcia textov v literatúre, dramatickom umení s cieľom odstrániť z textu zmysel. Takto môžeme napríklad prísť k záveru, že celý Shakespeare je o útlaku žien, alebo že Biblia je rasistická a maskulínna. Najnovšie radikáli prišli s požiadavkou na revíziu Danteho Božskej komédie. Požadujú vypustiť tie pasáže, v ktorých je Mohamed v pekle ako tvorca najväčšej kresťanskej herézy: „Pozri, čo sa tu deje s Mohamedom! A predo mnou, jak rozštiepený kôl, od brady k štici, kráča Ali (jeho bratranec, pozn. autora) s jedom. Pretože tí, čo rozkol na rozkol v živote svojom rozsievali radi, rozťatí idú všetci navôkol“ (XXVIII, 31 a 34).

Priamoúmerne vymieraniu kresťanstva s bezradnosťou poblúdenej sekulárnej civilizácie a postupujúcej islamizácii sveta je zakrývaný pravý význam islamu. Médiá odmietajú prinášať správy poškodzujúce obraz islamu. Politici ho vychvaľujú ako náboženstvo pokoja a v mnohých častiach západného sveta sú prijaté zákony, podľa ktorých kritika islamu je trestný čin. Školské učebnice podávajú kresťanstvo ako zlovestné náboženstvo, zatiaľ čo islam idealizujú. Toto si vyžaduje pažerák politickej korektnosti. Bývalý britský premiér Gordon Brown zakázal slovo moslim používať v súvislosti s teroristickými útokmi a použil pojem anti-islamská aktivita. Silu politickej korektnosti pocítili mnohí: stratou zamestnania, trestného stíhania za kritiku Mohameda alebo aspoň mediálnym lynčom a diplomatickým tlakom, čo postihlo aj pápeža Benedikt XVI. po prednáške na akademickej pôde v Regensburgu v roku 2006 o násilnej povahe islamu.

Princípy politickej korektnosti, pochopiteľne kontaminovali aj náboženský slovník, ktorý nazveme náboženská korektnosť. Je to práve II. vatikánsky koncil, ktorý anticipoval a spolutvoril tento postmoderný sémantický, a čo je horšie v našom prípade, aj vieroučný kolaps celkom nevinnou rečou: „Ak v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento svätý cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na to, čo bolo, a pestovali úprimné vzájomné porozumenie“ (NA, čl. 3).

Katolícke noviny presne v jeho duchu napísali ohľadom degradácie Hagie Sofie: „nie je prospešné, aby sa vytvárala vzájomná nedôvera“. Teda pre kresťanov nie je prospešné, pretože krik a hluk podporované typickými činmi príslušníkov hlavne militantného islamu: podrezávanie krkov kňazom, znásilňovanie mníšok, unášanie koptských dievčat na sexuálne otroctvo, ich násilná konverzia na islam hlavne z Egypta, vypaľovanie chrámov, nám môže ublížiť v našom pohodlí a buržoáznej bezstarostnosti. To, čo sa deje s našimi kresťanskými blížnymi mimo Európu, to sa už v zárodku prejavuje aj na starom kontinente. Distribúcia moslimských migrantov v masovom meradle od roku 2015 má tento primárny cieľ: urýchlenie likvidácie kresťanstva. Základ je nehovoriť pravdu, základ je mazať našu pamäť. Je ľahké používať eufemizované konštrukty o zbližovaní, prekonávanie nedorozumení. Trpké ovocie koncilu: za žiadnu cenu nepodráždiť moslimov, aj za cenu popretia našej identity, či dokonca božstva Ježiša Krista.

Posledné teroristické útoky vo Viedni a brutálne správanie migrantov sa stali osudnými aj riaditeľovi diecézneho katolíckeho gymnázia Wolfgarten v Eisenstadte. Riaditeľ Josef Mayer zverejnil po teroristickom útoku vo Viedni na Facebooku slogan: „Teror vo Viedni! Utečenci vítajte“. Biskup ho zbavil úradu. Je pohodlnejšie v dóme sv. Štefana na čele s predstaviteľmi diecézy ihneď páliť sviečky na znak odpustenia útočníkom ako sa opýtať: „Prečo ma biješ?“ (Jn 18,23). „Výzor ich tváre svedčí proti nim, svoj hriech hlásajú ako Sodoma, neskrývajú ho; beda ich duši! Veď sebe robia zlo!“ (Iz 3,9). Kedy sa začnú politicky korektne teroristom ospravedlňovať za tých, ktorí ostali pri zdravom rozume a pociťujú spravodlivý hnev, ktorý nie je v intenciách „univerzálnej lásky“ podľa encykliky Fratelli tutti.

Ak v tejto dikcii bude pokračovať oficiálny katolicizmus, tak čo budú učiť a kázať o víťaznej námornej bitke kresťanských námorníkov v bitke pri Lepante v roku 1571 či o bitke spojených kresťanských síl pod vedením kráľa Sobieslava II. pri Viedni v roku 1863?  Aby sme nevytvárali vzájomnú nedôveru, tak radšej zrušme aj spomienku Mena Panny Márie a pomaly „transformujme“ aj Loretánske litánie, ktoré boli zavedené ako poďakovanie Bohorodičke za víťazstvá nad moslimami. Nedávno vložená invokácia „útecha migrantov“ do litánií indikuje presadzovanie tejto neomarxistickej doktríny vo vymierajúcom a oslabujúcom sa kresťanstve. Spolužitie synkretizmu a náboženskej korektnosti prekáža aj uctievaniu kresťanských mučeníkov. Veď z tohto pohľadu to boli fanatici, čo kvôli vernosti Kristovej pravde bolo ochotní aj trpieť a zomrieť. Uvedomujeme si, čo sa to deje? Znejú nám tristné slová proroka Jeremiáša: „Kňazi nevraveli: „Kdeže je Pán?“ Tí, čo chápu Zákon, ma nepoznali a pastieri sa mi spreneverili, proroci veštili menom Bála a za bezmocnými bôžikmi chodili“ (2, 8).

Katolícke noviny nielenže nereflektujú, že spása prichádza od Krista, ktorý je Božím Synom, ale podsúvajú tézy multikultúrnej diverzity. Svojimi príspevkami šíria zmätok v duši ešte v mnohom dôverčivého slovenského katolíka. Slová o „zbližujúcom islame“ sú ohyzdným klamstvom. Ich výzva o nejatrení údajných nedorozumení z minulosti je pokračovaním koncilovej dekonštrukcie pravej viery, ktorú súčasné vedenie cirkvi, podobne ako je to v prípade politickej korektnosti, dovádza do ničotnej absurdity. Keď sa od Pravdy, ktorá je zároveň aj Cesta a Život, oddelí hierarchia, tak platí rečou sv. Ireneja: „Pravdu odháňajú zo svojho domu a pozývajú doň lož“ (Adversus haereses, predslov), preto je potrebná primeraná reakcia: „Nechceme na beštiu len poukázať, my ju chceme zo všetkých strán poraniť“ (Adversus haereses, 1,31).

Rovnako v zmienenej TV relácii Do kríža bolo klamstvom tvrdenie pedagóga moslimského vyznania Jozefa Lenča o tom, že Hagia Sofia sa vrátila k pôvodnému určeniu ako modlitebňa. Navzdory politickej korektnosti kresťanská katedrála nie je to isté ako moslimská mešita. Česť pravde chránil aspoň v poslednom vstupe pravoslávny kňaz prof. Ján Zozuľák, ktorý divákom vysvetlil ten rozdiel: Hagia Sofia bola postavená na bohoslužby Božiemu Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý na jej kopule je vyobrazený ako Pantokratór a to, že kresťania sú chrámom živého Boha. Nemala pravdu ani aktivistka tretieho sektora Lucia Yar, ktorá videla celú problematiku ako politikum tureckého prezidenta. To, že sa islamu nedokážeme brániť pri jeho ničivom šírení, ešte pravdu nezlikviduje.

Realita v súvislosti s islamizáciou sveta, s ktorým kolaboruje neskorý, končiaci liberalizmus zaiste nám naháňa strach a bezmocnosť, aj keď naša vlasť je ešte stále pod materinskou ochranou Bohorodičky Márie, ktorej plášť je širší ako obloha (Akatist k presvätej Bohorodičke, Ikos 6). Pesimizmus ide aj z poznania pravdy o tom, čo sa udialo v katolicizme pol storočie po onom koncilovom prevrate. Oprávnene tu možno spomenúť mystickú predtuchu Blaisa Pacsala: „Náš základ sa však rozpadá a zem sa otvára do svojich najvzdialenejších hlbín. Prestaňme preto hľadať spoľahlivosť a stabilitu. Ježiš bude trpieť vo smrteľných mukách do konca sveta. V túto dobu nemožno spať“ (Myšlienky). Lev Šestov dodáva: „Toto teda prežíva človek, toto vidí a počuje človek, ktorý sa rozhodol  alebo lepšie povedané bol odsúdený k tomu nespať do chvíle, pokiaľ nenastane koniec Kristovým mukám. Tento koniec ale nastane až s koncom sveta“ (Noc v Getsemanoch).

Tento náš pesimizmus z reality tohto sveta, ktorého tvárnosť sa pomíňa (1 Kor 7,31) nesmie byť pasívny, fatálny, páchnuci kvietizmom. Nikolaj Berďajev nás nabáda, že to má byť pesimizmus aktívny, v plamienku viery v realitu Ducha, ktorý sa síce neúspešne vteľuje v dejinách, ale zato do tvorivých osobností. Do tých, čo Božie kráľovstvo získavajú bohoľudským úsilím a násilím, ale na sebe v zápase so svojimi hriechmi a vášňami (Mt 11,12).

Autor: PaedDr. PhDr. Peter Grečo, PhD. 

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected] UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

PREDPLATNÉ ZEM&VEK 2021

 

Náš časopis sa chce vymaniť z bežných stereotypov nielen svojím obsahom a spracovaním, ale aj tým, že nebude publikovať inzerciu a reklamy. K predplatnému síce neponúkame zľavy v hypermarketoch a kozmetických štúdiách, ale našim najúprimnejším poďakovaním za Vašu priazeň je rozšírenie Vášho časopisu. Ostávame aj naďalej bez akejkoľvek reklamy a preto sa nemusíme spovedať žiadnym sponzorom, inzerentom ani politickým stranám. Práve toto je jediným a skutočným kritériom nezávislosti, vďaka ktorej môžeme slúžiť iba Vám, čitateľom. Aj z tohoto dôvodu sme výlučne závislí iba na predaji a predplatnom. Srdečne ďakujeme za Vašu podporu.

 

OBJEDNAŤ PREDPLATNÉ

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár