Po definitívnom a fatálnom zlyhaní dočasne povereného premiéra Eduarda Hegera je jasné, že Slovensko privedie do volieb úradnícka vláda. Ešte predtým, než začneme rozoberať, aké persóny nám duo Čaputová – Ódor ponúklo, musíme sa pristaviť pri okolnostiach, ktoré k úradníckej vláde viedli. Rozoberať osobnosť Eduarda Hegera je naozaj zbytočné, snáď až na to, že to bola hádam najnevhodnejšia osoba na post premiéra. Alibistický, nerozhodný, takmer s nulovou sebaúctou, ktorého jediná stratégia prežitia bola nechať veci „vyhniť“. Ako vieme, táto stratégia už zo svojej podstaty nemohla viesť k stabilite, naopak, priam generovala chaos. Nakoniec pri známom freudovskom prerieknutí sa sám Heger pasoval za ochrancu chaosu. Áno, tento čestný titul si naozaj plne zaslúži.
Poslednou kvapkou, po ktorej už prezidentkina čaša trpezlivosti pretiekla, bola kauza dočasne povereného ministra pôdohospodárstva Samuela Vlčana, ktorý si nechal prihrať na vlastnú firmu dotáciu vo výške 1,4 milióna eur. V mentálnom svete súčasnej koalície asi nič neobvyklé, teda ak sa na to nepríde. Ale ono sa prišlo. Dočasne poverený premiér Heger o probléme svojho ministra vedel dobrých štrnásť dní a nič nerobil, resp. chcel to vyriešiť tradične „hegerovsky“. Dal to v tichosti preveriť, dúfajúc, že si tým predĺži premiérsky čas o dlhé týždne až mesiace, ideálne až do volieb. No a keďže neovláda ani základnú politickú abecedu, nepochopil, že v horúcej fáze kampane je to na okamžité k. o.
Následne udalosti dostali rýchly spád. Dočasne poverený minister Vlčan si urobil internú „SWOT analýzu“, z ktorej mu vyšlo, že päť ministerských platov približne vo výške 25-tisíc eur je len zlomok z 1,4-miliónovej dotácie, a tak vyzval prezidentku, aby ho zbavila dočasného poverenia viesť rezort. Na rozdiel od Hegera Samuel Vlčan už nemal žiadne politické ambície a biznisovo mu to dávalo zmysel. No a práve vtedy sa to začalo lámať. Prezidentka Čaputová si uvedomila, že výmena ďalšieho ministra vo vláde, ktorá je bez dôvery, nie je možná a donekonečna poverovať premiéra Hegera vedením ďalšieho a ďalšieho rezortu, takisto nie je možné. Napriek tomu v danom štádiu ešte stále váhala, či urobí z hľadiska svojej politickej budúcnosti riskantný krok a menuje úradnícku vládu, za ktorú bude plne politicky zodpovedná, alebo predsa len nechá „vyhniť“ až do horúceho konca Hegera a jeho družinu.
Jej dilemu rázne rozčesol dočasne poverený minister zahraničných vecí Rastislav Káčer. Po krajne trápnom vystúpení Eduarda Hegera vo verejnoprávnej RTVS, v ktorom zúfalo žobronil o možnosť, aby jeho vláda napriek nekonečnej sérií zlyhaní doviedla krajinu k voľbám, Káčer prvý pochopil, že po niečom takom je už cesta ďalej nemožná. Túto Hegerovu úbohosť okomentoval na Facebooku nasledujúcimi slovami: „Ak by aj bola (prezidentka) váhala, premiér včera svojím vystúpením z večera zúžil rozhodovanie. Totálne babráctvo.“ Káčer vzápätí podal demisiu, čím prezidentke nedal na výber. Pred úradníckou vládou už nebolo úniku.
Zdá sa však, že Hegerov koniec nebol až taký spontánny, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Ako neskôr preniklo na verejnosť, podpredseda Demokratov Rastislav Káčer veľmi dobre videl, že Heger vedie svoj projekt na scestie a že očakávania, ktoré doň vkladal, sa nenaplnia. Aj preto už k prvému máju zrušil svoje členstvo v Hegerovej strane a podaním demisie skončil jednu kapitolu vo svojom živote. Veľmi zásadným spôsobom tak však prispel k marginalizácii Demokratov, a to sotva robil bez istého zadania. Niet pochýb o tom, že za túto službičku bude adekvátne ocenený.
Rovnakou mierou, ak nie väčšou prispel k marginalizácii Demokratov a premiéra Hegera šéf volebnej kampane jeho strany, ktorý ako jediný o zámere spáchať politické harakiri (oným virálnym žobrajúcim vystúpením v RTVS) dopredu vedel a výdatne to podporoval. Potom už stačí len pospájať si dané súvislosti. Človek, ktorý robí kampaň Demokratom, predtým „urobil“ Čaputovú prezidentkou. Je teda celkom možné, že jeho cieľom je pomôcť skôr niekomu inému než svojmu klientovi.
AUTOR: Roman Michelko
