História biologických zbraní

· Čas čítania: 4 min.
foto: archív

Ľudská vynaliezavosť v oblasti vraždenia nepozná hraníc. Svedčia o tom aj dejiny použitia zákerných nástrojov slúžiacich na vyvolanie chorôb a rozpútanie paniky.

Najstaršie správy o biologickej vojne
Použitiu toxínov v rámci vojnového konfliktu sa nebránil ani zakladateľ aténskej demokracie Solón, ktorý prejavoval veľký súcit so svojimi spoluobčanmi, no k nepriateľom sa správal nesmierne kruto. Podľa starogréckeho geografa a historika Pausania sa táto stránka jeho povahy zreteľne prejavila okolo roku 600 p. n. l., keď viedol vojsko do boja proti mestu Kirrha (dnešná Kirra v strednom Grécku) a svojim bojovníkom prikázal, aby nahádzali do kanála privádzajúceho vodu do mesta obrovské množstvo koreňa prudko jedovatej čemerice. Protivníkom tým spôsobil vážne zdravotné komplikácie. Látky, ktoré obsahuje spomenutá rastlina, otupili ich zmysly a vyvolali žalúdočné kŕče, takže sa už ďalej nemohli účinne brániť. Víťazstvo napokon pripadlo Solónovi a jeho spojencom. Približne v tom istom období trávili zdroje pitnej vody svojim nepriateľom aj Asýrčania. Tí zasa používali námeľ, ktorý je produktom
huby kyjaničky purpurovej, cudzopasiacej na obilninách. Takýmto spôsobom dokázali vyvolať otravu sprevádzanú halucináciami a často i odumieraním končatín. Táto maličká hubka, ktorá dosahuje dĺžku dva až tri centimetre, dokázala spôsobiť obrovské epidémie vždy, keď sa nejakým nedopatrením dostala do múky. Svedectvo o týchto nešťastných udalostiach poskytuje napríklad kronika Geoffroya du Breuila z Vigeois, pochádzajúca z druhej polovice 12. storočia, v ktorej opisuje hrozivé príznaky otravy námeľom (v jeho ponímaní ohnivej kŕčovitej nemoci) v rôznych častiach Francúzska, počnúc koncom 10. až po 12. storočie.

Iný dôkaz o použití biologických zbraní prináša otec dejepisu Hérodotos. Z jeho záznamov, datovaných do 5. storočia p. n. l., vyplýva, že smrtiace prostriedky v podobe otrávených šípov poznali aj Skýti. Jedovatý materiál získavali z tiel rozkladajúcich sa hadov, ku ktorým primiešali ľudskú krv a exkrementy. Aby bol účinok zmesi ešte silnejší, nechali ju hniť v zapečatených sudoch. Takto upravené strely vyvolávali gangrénu a tetanus. Skýti, ktorí boli zdatní lukostrelci (údajne dokázali vystreliť až 20 šípov za minútu), tak dokázali poraziť celé armády. Vzťah medzi šípmi a jedom navyše deklaruje pôvod starogréckeho slova toxikon, slúžiaceho na označenie jedovatej látky. To bolo odvodené od výrazu toxikos, čiže súvisiaci s lukom, lukostreľbou, pochádzajúceho zo slova toxon – luk.

Otrávenie aténskych studní Sparťanmi taktiež podľa historika Thukydida zrejme vyvolalo v rokoch 434 až 404 p. n. l. konflikt známy ako peloponézske vojny, v ktorom sa stretli armády Aténskeho námorného spolku s vojskami Peloponézskeho spolku. Stredoveké biologické zbrane Starovekou metódou otravovania zdrojov pitných vôd nepriateľa sa inšpiroval aj nemecký panovník Fridrich I. Barbarossa. Ten dal otráviť zdroje pitnej vody ľudskými mŕtvolami počas ťaženia proti talianskemu mestu Tortone a onedlho nato sa stal kráľom Talianska. Zákerný spôsob boja použili aj Angličania počas storočnej vojny pri dobíjaní francúzskeho hradu Thyne Levesque v roku 1340, keď britské jednotky katapultovali do obliehaného hradu hnijúce telá zvierat. Obrancovia hradu sa v tejto situácii rozhodli uzavrieť prímerie a opustiť pevnosť, k čomu ich prinútil najmä ostrý zápach a strach z možnej nákazy.
Katapultovanie mŕtvol zapríčinilo aj morovú epidémiu v krymskom meste Kaffa (dnes Feodosija) v roku 1346. Mongolské jednotky vtedy katapultovali do mesta telá svojich zosnulých spolubojovníkov, ktorí sa nakazili morom. V Kaffe sa rozmohla čierna smrť a oblasť húfne začali opúšťať mešťania, ako i samotní Mongoli. Lode obyvateľov mesta zväčša mierili do stredozemných prístavov, kam zaniesli chorobu, čím prispeli k rozpútaniu pandémie, ktorá si v rokoch 1347 – 1351 vyžiadala životy miliónov Európanov. Odhaduje sa, že jej podľahla zhruba tretina vtedajších obyvateľov Európy, teda okolo 25 miliónov ľudí. Podobne postupoval i litovské knieža Žigmund Korybutovič, keď nariadil katapultovanie mŕtvol padlých vojakov a ľudských exkrementov na hrad Karlštejn v roku 1422. Ani päť mesiacov tejto taktiky, počas ktorých dobyvatelia katapultovali desiatky mŕtvol a tony fekálií z pražských žúmp, neviedlo k víťazstvu Korybutovičovej armády. Vojvodca napokon prišiel o život následkom ťažkého zranenia utŕženého v boji proti litovskému veľkokniežaťu Žigmundovi Kejstutovičovi v septembri 1435, pričom podľa jednej z teórií ho otrávili.

V 15. storočí sa odohral aj iný známy prípad použitia biologickej zbrane. Stalo sa to v čase vlády Izabely Kastílskej a jej manžela Ferdinanda II. Aragónskeho, keď Španieli dodali Francúzom víno znečistené krvou malomocných. Zámer oslabiť postavenie konkurenčnej mocnosti však nevyšiel a jediným výsledkom akcie bolo pokazenie dobrej chuti hroznového moku. Vzhľadom na vtedajšiu úroveň vedomostí o lepre útočníci ani len netušili, že choroba sa šíri predovšetkým kvapôčkovou infekciou a postihuje ľudí s oslabenou imunitou. Zdravý človek s primeranou obranyschopnosťou organizmu sa dokonca v 90 až 95 % prípadov nákaze dokáže vyhnúť i napriek tomu, že bol s chorým v dlhodobom telesnom kontakte.

Pavol Ičo

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár