Ako ďaleko sa dostali Nemci v oblasti vývoja jadrovej zbrane? Brzdil držiteľ Nobelovej ceny Heisenberg plány nacistov? Kam zmizol jeden z popredných časticových fyzikov tých čias? Článok o nacistickom výskume jadra som nazval Hnedý atóm, čím odkazujem na „kontroverznú“ knihu Scotta Livelyho a Kevina Abramsa Ružová svastika.
„V diktatúre môžu klásť aktívny odpor len ľudia, ktorí zdanlivo s režimom spolupracujú. Kto sa proti nemu vysloví verejne, stráca príležitosť na akýkoľvek účinný odpor.“
Werner Heisenberg
Záhadné zmiznutie Majoranu
Počas 2. svetovej vojny sa mnoho bežných potravín stalo ťažko dostupnými. Lenže toto bolo na jar 1938 a nezmizol majorán, ale Ettore Majorana. Jeden z tých, ktorí pátrali po subatomárnych časticiach. „Tí druhotriedni a treťotriedni môžu robiť, čo je v ich silách, ale nikdy sa nedostanú ďaleko. Potom sú tu prvotriedni vedci, ktorým sa podaria dôležité objavy nevyhnutné pre vedecký pokrok. A potom sú tu géniovia ako Galilei a Newton. Majorana k nim tiež patril.“ Tak sa o svojom žiakovi, sicílskom časticovom fyzikovi, vyjadril v roku 1938 Enrico Fermi. Majorana ako prvý na svete správne interpretoval výsledky kľúčového pokusu manželov Frédérica Joliota a Irène Joliotovej-Curieovej, dcéry Curieho a Skłodowskej. Keď Majorana Fermimu tvrdil, že v jadre je neutrálna častica zhruba rovnako ťažká ako protón, Fermi mu povedal, nech o tom napíše článok, ale neposlúchol. Existenciu neutrónov o niekoľko týždňov nato dokázal britský fyzik James Chadwick. O tri roky dostal Nobelovu cenu, následne sa tak ako Fermi pripojil k americkému vývoju atómovej bomby (Projekt Manhattan) a v roku 1945 ho pasovali za rytiera.
Hanblivý aspergerik Majorana po Fermiho naliehaní začiatkom roku 1938 opustil Taliansko a vďaka štipendiu Národnej rady pre výskum hosťoval v nemeckom Lipsku, kde sa spriatelil s čerstvým držiteľom Nobelovej ceny Wernerom Heisenbergom. Ten naňho naliehal, aby sa nebál viac publikovať. Koncom februára 1933 zachvátil budovu Ríšskeho snemu požiar, z ktorého Hitler falošne obvinil komunistov. Prezident von Hindenburg tým zdôvodnil vyhlásenie dekrétu obmedzujúceho ústavnú slobodu slova a tlače atď., čo umožnilo v podstate neobmedzené vyčíňanie nacistov. V marcových voľbách získali 44 % hlasov a v koalícii s pravicovou nacionálnou stranou uchopili moc. Rasovú diskrimináciu a prenasledovanie spustili v apríli vyhnaním židovských úradníkov zo štátnej správy.
Majorana pracoval na teórii jadra. Publikoval o tom v nemčine, jeho teória bola rozšírením Heisenbergovej. Navštívil aj Kodaň, kde sa stretol s Heisenbergovým mentorom, držiteľom Nobelovej ceny Nielsom Bohrom. Na jeseň sa chorý vrátil do Ríma, mal zápal žalúdka a bol nervovo vyčerpaný. K rodine sa správal hrubo, takmer na štyri roky sa uzavrel pred priateľmi a prestal publikovať. Zaoberal sa geofyzikou, elektrotechnikou, matematikou a relativitou, začal sa zaujímať o hmotnosti neutrín. V poslednej práci v roku 1937 sa venoval symetrickej teórii elektrónov a pozitrónov. Stiahol sa však z výskumu, požiadal o profesúru a začal učiť teoretickú fyziku na Neapolskej univerzite. Bol sklamaný z toho, že mu študenti nerozumeli.
Dvanásteho marca 1938 Nemecko pripojilo Rakúsko. Vybral si z banky úspory a večer 25. marca 1938 nastúpil na nočnú poštovú loď z Neapola do Palerma. Predtým napísal dva listy. „Želal by som si iba, aby ste kvôli mne nechodili v čiernom. Ak budete chcieť zachovať spoločenské zvyky, na znamenie smútku noste čokoľvek iné – ak nemôžete inak – no iba tri dni. Potom môžete nosiť spomienku na mňa vo svojom srdci a ak by ste to vedeli, zabudnite celkom,“ adresoval rodičom list zanechaný v izbe hotela Bologna. Druhý list odoslal poštou riaditeľovi fyzikálneho inštitútu na univerzite v Neapole Antoniovi Carrellimu. „Urobil som nevyhnutné rozhodnutie. Nie je v tom ani štipka egoizmu, napriek tomu si dobre uvedomujem, že moje neočakávané zmiznutie spôsobí Vám a Vašim študentom nemalé problémy,“ písal v ňom. Ešte pred listom dostal Carrelli od Majoranu telegram z Palerma, v ktorom ho žiadal, aby list z Neapola nebral na vedomie. Potom 26. marca poslal Carrellimu druhý list z Palerma. „More ma neprijalo. Zajtra sa vraciam do hotela Bologna. Rozhodol som sa zanechať učiteľskú kariéru, ďalšie podrobnosti osobne,“ stálo v liste. Odvtedy sa po Majoranovi zľahla zem.
Jedni hovorili, že skočil z lode, iní, že ušiel do kláštora alebo do Argentíny, ďalší, že sa stal žobrákom. Šírili sa aj teórie o únose, keďže mohol výrazne prispieť k vývoju ničivej zbrane.
Vedcova rodina uverejnila oznam o jeho zmiznutí aj s fotografiou. V júli im odpovedal opát kláštora Gesù Nuovo v Neapoli, že na prelome marca a apríla u nich hľadal útočisko podobný mladík. Keď opát váhal, odišiel a už sa nevrátil. Mladíka podobného Majoranovi neprijali ani v kláštore San Pasquale.
V knihe Veľké tajomstvá minulosti sa uvádza, že čilský fyzik Carlos Rivera dočasne býval v roku 1950 v Buenos Aires u jednej staršej panej. Tá zazrela medzi jeho písomnosťami slovo Majorana a povedala, že jej syn pozná muža s takým menom. Už sa vraj nevenuje fyzike, no vrátil sa k strojárstvu. Rivera na chýr o Majoranovi natrafil v hlavnom meste Argentíny znova o desať rokov, keď večeral v reštaurácii a zapisoval si na servítku vzorce. „Poznám človeka, ktorý rovnako ako vy píše vzorce na obrúsky. Občas sem chodí, volá sa Ettore Majorana. Než ušiel pred vojnou z Talianska, bol to významný fyzik,“ povedal mu čašník. Nemal však naňho kontakt. V marci 2011 rímska prokuratúra na základe argentínskej stopy prípad opäť otvorila. Vo februári 2015 vydala vyhlásenie, že Majorana býval v 2. polovici 50. rokov vo venezuelskej Valencii, podľa všetkého dobrovoľne v ústraní.
AUTOR: Milan Pullmann
