Ak by sme chceli posúdiť stav demokracie v členských štátoch OECD, bola by to po formálnej stránke ľahká úloha. Tridsaťšesťčlenná Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj sa prezentuje ako medzivládne združenie hospodársky najrozvinutejších štátov sveta s trhovými ekonomikami, ktoré prijali princípy demokracie a majú na zreteli blaho všetkých občanov.
Tento elitný klub býva často ospevovaný ako výkvet západnej civilizácie. Zahŕňa väčšinu, no nie všetky členské štáty Európskej únie. Bulharsku, Rumunsku, ale ani Chorvátsku ešte dvere neotvoril. Znamená to, že čakateľské Chorvátsko je menej demokraticky vyspelé ako členské Turecko alebo Južná Kórea? Sotva – a to vrhá tiene pochybnosti na ligotavú fasádu tejto, ale aj iných medzištátnych zoskupení hrajúcich sa na výkladné skrine práva, spravodlivosti, rovnosti, humanizmu a pokroku.
V chápadlách chobotníc
Viaceré vyspelé západné štáty autoritársky uťahujú skrutky vydávaním direktív, vymedzení, obmedzení, pritvrdzovaní a zákazov napriek tomu, že tým ubíjajú dôveru občanov v samotnú podstatu toľko forsírovanej liberálnej demokracie. Práve tá podrýva mravné hodnoty európskej civilizácie legalizovaním deviácií každého druhu a povyšovaním ich za pokrok hodný nasledovania. Morálny úpadok dostáva právnu ochranu a mediálnu chválu, i keď najvyššie vládne i zákonodarné štruktúry vedia, že je to krátkozraká a skazonosná taktika. Zvolení zástupcovia nedokážu reprezentovať v parlamentoch svojich občanov aj z toho dôvodu, že padajú do chápadiel dvoch nenásytných chobotníc. Prvou sú lobisti a druhou mimovládne organizácie. Obe v službách nepočetnej, ale prakticky všemocnej oligarchickej zložky obyvateľstva, ktorá má v hrsti – česť výnimkám – najvyššiu politickú reprezentáciu.
Vzhľadom na skutočnosť, že lobisti prenikli do všetkých sfér zákonodarnej a výkonnej zložky moci na vnútroštátnej i medzinárodnej úrovni, stojí za námahu oboznámiť sa s podstatou lobingu. Mediálne pole hlavného prúdu opisuje lobovanie prevažne v ružových farbách. Tu je ukážka z Wikipedie: „Samotný lobing upravuje veľa definícií; odborná literatúra najčastejšie pracuje s tou od Luigiho Graziana: Lobing je špecializovaná a odborná reprezentácia prostredníctvom širokej škály prostriedkov, ktoré v zásade vylučujú korupčnú výmenu služieb, vo svojej povahe veľmi odlišná od všeobecnej nešpecializovanej reprezentácie, ktorú zaisťujú volení zástupcovia. Ako reprezentant partikulárnych záujmov lobista dodáva informácie a technicko-odborné expertízy, ktoré môžu byť užitočné a niekedy rozhodujúce pri definovaní legislatívnej a administratívnej regulácie. Lobing teda predstavuje akési nosenie informácií, ktoré by svojou hodnotou mali prispieť v zákonodarnom, ale aj exekutívnom procese. Je neoddeliteľným prvkom teórie pluralizmu. V demokratických spoločnostiach môže prispievať k vylepšovaniu prijímaných regulačných opatrení či pomáhať pri samotnej tvorbe jednotlivých politík.“
Lobistické združenia a veľkokapitál, ktorý zastupujú, sa postarali o legalizovanie ich pôsobenia v rámci etických kódexov, ku ktorým sa môžu hrdo hlásiť. Po Spojených štátoch ich s odstupom času prijala i Európska únia a húfy pánov v elegantných, hriešne drahých oblekoch tak obletujú poslancov Európskeho parlamentu v počtoch násobne prevyšujúcich necelých osem stovák zákonodarcov v Bruseli a Štrasburgu. Podľa združenia The Alliance for Lobbying Transparency and Ethics Regulation (ALTER-EU) sa chodbami budov inštitúcií EÚ v Bruseli presúša 25 až 30 000 profesionálnych lobistov. „Preto možno o nestrannosti rozhodovacích procesov a ich demokratických princípov v EÚ vážne pochybovať,“ podotýkajú analytici ALTER-EU.
Členom zákonodarných zborov naprieč všetkými krajinami tzv. vyspelej liberálnej demokracie vysáva energiu aj druhá chobotnica stelesnená hustnúcou sieťou mimovládnych organizácií. V minulých číslach priniesol Zem&Vek viacero analýz o ich prenikaní do zákonodarných zborov doma i v zahraničí.
Volanie po očiste
Preto prejdeme ku konštatovaniu, že obe tieto chobotnice ohrozujú podstatu parlamentnej demokracie do takej neúnosnej miery, až vyprovokovali verejnosť k pôvodne potláčaným debatám o potrebe prejsť od zastupiteľskej k priamej demokracii. Súčasný systém sa im oprávnene javí ako nedostatočne napraviteľný, lebo jednotlivé politické reprezentácie ťažko dobrovoľne požehnajú jeho hlboké preformátovanie. To by malo spočívať v zásadnom predefinovaní práv a povinností poslancov zákonodarných zborov, najmä aby prestali byť nedotknuteľní.
Autor: Patrik Sloboda
Mesačník Zem a vek si môžete predplatiť na: