Ak bývalý ministerský predseda Mateusz Morawiecki s hrôzou verejne konštatuje, že v Poľsku sú po 35 rokoch opäť politickí väzni, mali by obyvatelia okolitých štátov zbystriť pozornosť. Nové poľské politické vedenie, ktoré vzišlo z októbrových parlamentných volieb, nastoľuje závratným tempom krajne autoritárske pomery. Staronový premiér Donald Tusk to predviedol na príklade verejnoprávnych médií, keď dal vymeniť v rýchlom slede vedenie Poľskej televízie (TVP), Poľského rozhlasu a Poľskej tlačovej agentúry (PAP). Deviateho januára vnikla polícia do prezidentského paláca, aby odtiaľ vyviedla dvoch poslancov opozície. Rozhorčení občania sa búria a organizujú protestné demonštrácie. Majú na svojej strane prezidenta, ktorý tiež odmieta návrat k totalite, tentoraz však k absolutizmu euroúniovej liberálnej demokracie.
NEBEZPEČNÁ INDOKTRINAČNÁ NADSTAVBA
Brusel bude môcť zatlačiť po ôsmich rokoch na Poliakov plnou silou. Budú vystavovaní tuhej indoktrinácii, aby si najmä mladá generácia v mysliach stotožňovala demokraciu s jej bruselským ultraliberálnym progresivizmom. Budú presvedčovaní, že nemá alternatívu, ktorá by bola podložená európskymi hodnotami. Jeden zo spôsobov, ako môžu Slováci, Česi, Slovinci, Chorváti, Rakúšania a ostatní Stredoeurópania pomôcť v reakcii na to Poliakom a zároveň sami sebe, je oboznamovať sa navzájom s inými koncepciami demokracie. Od klasickej antickej až po tú, ktorá je nám v tunajších zemepisných šírkach najbližšia – a tá nemala donedávna žiaden prívlastok. Pre praktické potreby mladého československého štátu a jeho občanov ju pred vyše sto rokmi koncepčne rozpracoval jeho spoluzakladateľ a prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk. Byť demokratom znamenalo podľa neho byť zároveň v zhode s Bohom, s tradičným morálnym kódexom a s hlasom svedomia. Opierala sa o kresťanské korene, mravnosť a zvyklosti prepojené s národnými tradíciami a obyčajmi. Socialistické spoločenské zriadenie ich v období 1949 –1989 modifikovalo, miestami potláčalo, ale systematicky a paušálne nevykoreňovalo. Do takejto „demolačnej práce“ sa pustili až ponovembroví demokratizátori pod vedením svojich zámorských mentorov. Tí pôsobili z poverenia hustej pavučiny think tankov a strategických plánovacích inštitúcií, akým je je napríklad americká Rada pre zahraničné vzťahy (Council on Foreign Relations).
Medzi jej prominentných činiteľov patrí americký politológ a publicista Fareed Zakaris. Je to intelektuál, ktorý sa narodil v privilegovanej anglofilnej moslimskej rodine v Indii, vyštudoval na Harvarde a vypracoval sa v USA na vplyvného stúpenca amerického globalizačného hegemonizmu. V článku Vzostup neliberálnej demokracie (The Rise of Illiberal Democracy), ktorý publikoval roku 1997 v dvojmesačníku Foreign Affairs, hľadal okrem iného odpoveď na otázku, prečo sa po páde železnej opony a zániku bipolárneho rozdelenia sveta zdráhali krajiny, ktoré zaviedli politickú demokraciu, automaticky prijímať aj jej liberálnu kultúrno-civilizačnú nadstavbu. Na desiatky takýchto štátov Európy, Ázie a Afriky hľadel navonok s porozumením. Charakterizoval ich ako krehké a rozvíjajúce sa demokracie, ktorým vraj treba pomáhať pri osvojovaní si liberálnych hodnôt, aké vyznávajú vyspelé demokracie na obidvoch pobrežiach severného Atlantiku. Najváhavejších nováčikov označil za neliberálne demokracie (illiberal democracies) a naoko prejavoval pochopenie pre ich nerozhodnosť pri odhadzovaní údajnej záťaže dávnych tradícií a zvyklostí. Neútočil publikačne na konzervatívnych štátnikov v Európe priamymi výpadmi. Dával však všetkým najavo, že ich zotrvávanie na pozíciach klasickej, t. j. neliberálnej demokracie, nie je vítané a nebude dlhodobo tolerované. Ako spoznal v roku 1998 najobľúbenejší slovenský politik a trojnásobný premiér Vladimír Mečiar na vlastnej koži, atlantický hegemón mu dokázal zorganizovať parlamentnú protiváhu, ktorá mu znemožnila zostaviť koaličnú vládu.
Tá naštartovala proces prevýchovy obyvateľstva na základe sociálno-inžinierskych projektov z dielní prevažne angloamerických nadácií a mimovládnych organizácií. Podobná indoktrinačná kampaň prebiehala od leta 1998 i v susednom Maďarsku pod vedením mladého a v Londýne vyškoleného premiéra Viktora Orbána. Pôvodne mala byť rovnaká ako na Slovensku a v okolitých postsocialistických štátoch. V čom sa však Orbán začal onedlho odlišovať od svojho slovenského náprotivku, bol prístup k svetoobčianskemu prvku indoktrinácie obyvateľstva. Zatiaľ čo politická garnitúra Mikuláša Dzurindu klasifikovala výchovu k vlastenectvu a úctu k národným tradíciám ako prvky, ktoré sú zavrhnuteľné a v podstate so svetoobčianstvom nezlučiteľné, Orbán sa národného konzervativizmu len tak ľahko zrieknuť nechcel. Vedel, že odnárodňovanie Maďarov v zmysle vykoreňovania maďarského vlastenectva (z pohľadu Slovenska, Chorvátska a Rumunska veľkomaďarského šovinizmu) by trvalo niekoľko generácii aj za ideálnych podmienok idylickej paneurópskej bezkonfliktovej a bezvojnovej budúcnosti Európy. Správne odhadol nízku, takmer nulovú pravdepodobnosť, že na európskom svetadiele nevypukne celé 21. storočie žiadna vojna. Rovnako triezvo rozpoznával pri sledovaní demografického vývoja v USA, že vízia hybridizácie rás a národov podľa vzoru amerického taviaceho kotla zlyhala. Na tomto pozadí dospel k záveru, že v podmienkach, keď sa do postavenia hegemónie nezadržateľne derie Čína, ktorej starý americký hegemón pozíciu dobrovoľne neprenechá, čaká európsku i svetovú arénu turbulentné obdobie, v ktorom sa paneurópske vzdušné mosty prepadnú skôr, než budú dostavané. Usúdil, že recept na prežitie preto nespočíva v zbavovaní sa národnej identity, ale, naopak, v jej upevňovaní.
AUTOR: Anna Záhradníková
