Spojené štáty majú podľa Iránu vo svojej „podstate“ porušovanie dohôd a medzinárodných záväzkov. Vyhlásili to v nedeľu predstavitelia Zboru islamských revolučných gárd (IRGC) po obnovených amerických útokoch na pobrežnú infraštruktúru Islamskej republiky. Napätie medzi Washingtonom a Teheránom opäť eskalovalo po tom, ako si obe krajiny v piatok prvýkrát od podpisu dočasnej mierovej dohody zo 17. júna vymenili vojenské údery. Obe strany sa navzájom obviňujú z porušenia podmienok uzavretého memoranda o porozumení. „Samotná podstata agresora spočíva v porušovaní dohôd a nedodržiavaní sľubov,“ uviedli Revolučné gardy vo vyhlásení, ktoré zverejnila iránska agentúra Fars.
Podľa IRGC americké ozbrojené sily v nedeľu ráno zaútočili na iránske zariadenia pod zámienkou zásahu námorných síl Revolučných gárd proti „neposlušnému plavidlu“. Irán následne odpovedal odpálením balistických rakiet a dronov na americké vojenské základne v regióne. Revolučné gardy tvrdia, že pri útokoch bolo zničených osem vojenských objektov na základni Ali Al-Salem v Kuvajte a v sídle Piatej flotily amerického námorníctva v Bahrajne. Zároveň varovali, že akékoľvek ďalšie útoky zo strany Spojených štátov vyvolajú „zdrvujúcu odpoveď“.
Spor o Hormuzský prieliv. Rokovania sú opäť ohrozené
Irán zároveň poukázal na rozdielny výklad dočasnej dohody zo strany oboch krajín. Podľa memoranda má Teherán zabezpečiť kontrolu plavby cez strategický Hormuzský prieliv. Iránska strana trvá na tom, že všetky plavidlá musia na tranzit cez prieliv získať povolenie iránskych úradov a využívať výlučne určené plavebné trasy. Spojené štáty naopak presadzujú voľný a neobmedzený prístup bez akýchkoľvek poplatkov. Revolučné gardy zároveň varovali, že voči lodiam, ktoré porušia iránske pravidlá, budú uplatňované prísnejšie opatrenia.
Obnovené vojenské útoky podľa Teheránu vážne ohrozujú už aj tak krehké rokovania medzi Spojenými štátmi a Iránom. Situáciu navyše komplikujú pokračujúce izraelské operácie v Libanone. Iránski predstavitelia zároveň tvrdia, že opakované udalosti len prehlbujú ich nedôveru voči americkej diplomacii. Spojené štáty spolu s Izraelom začali vojenskú operáciu proti Iránu 28. februára počas nepriamych rokovaní o iránskom jadrovom programe.
Benjamin Netanyahu – muž, ktorý formoval moderný Izrael
Benjamin Netanyahu sa prvýkrát stal izraelským premiérom 18. júna 1996 po víťazstve vo voľbách z 29. mája. K moci sa dostal v období po atentáte na Jicchaka Rabina, počas krízy mierového procesu z Osla a po sérii teroristických útokov. Izraelčanom ponúkol nový prístup: bezpečnosť postavil nad kompromis, silu nad dôveru a palestínsku otázku začal chápať nie ako politický spor dvoch národov, ale ako trvalú bezpečnostnú hrozbu. Bol prvým izraelským premiérom zvoleným priamou voľbou a vo veku 46 rokov aj najmladším predsedom vlády v dejinách krajiny. Jeho nástup znamenal dlhodobý posun izraelskej politiky doprava a postupné upúšťanie od myšlienky mierového riešenia konfliktu s Palestínčanmi.
Netanyahu vyrastal v rodine, ktorá výrazne ovplyvnila jeho názory. Jeho starý otec Nathan Mileikowsky bol rabín, publicista a sionistický aktivista pochádzajúci z dnešného Bieloruska. Patril medzi tých, ktorí presadzovali vytvorenie židovskej vlasti v Palestíne ako jediného spôsobu zabezpečenia prežitia židovského národa. Práve on začal používať meno Netanyahu, ktoré sa neskôr stalo rodinným priezviskom.
Ešte väčší vplyv mal jeho otec Benzion Netanyahu, historik a presvedčený stúpenec revizionistického sionizmu Vladimira Žabotinského. Veril, že arabsko-židovský konflikt nemožno vyriešiť diplomaciou, ale len silným štátom schopným dlhodobého boja. Podľa neho medzinárodné garancie ani kompromisy neposkytujú skutočnú bezpečnosť – tú môže zabezpečiť iba vojenská sila, kontrola územia a pripravenosť čeliť tlaku. Tieto názory výrazne formovali Benjaminovu politiku, ktorá vychádzala z presvedčenia, že ústupky prinášajú riziká a diplomacia funguje iba vtedy, keď ju podporuje sila.
V roku 1967 sa Netanyahu vrátil zo Spojených štátov do Izraela a vstúpil do elitnej jednotky Sayeret Matkal. Zúčastnil sa špeciálnych operácií, bojov počas Opotrebovacej vojny aj vojny Jom Kippur v roku 1973. Počas oslobodzovania rukojemníkov z lietadla Sabena Flight 571 v roku 1972 utrpel zranenie a počas jednej operácie pri Suezskom prieplave len tesne unikol smrti.
Zásadným momentom jeho života bola smrť staršieho brata Jonatana (Yoniho) Netanyahua, veliteľa Sayeret Matkal, ktorý zahynul 4. júla 1976 počas operácie Entebbe v Ugande pri oslobodzovaní rukojemníkov. Táto tragédia mala na Benjamina hlboký psychologický vplyv. Založil Jonathanov inštitút zameraný na boj proti terorizmu a začal presadzovať názor, že bojovať treba nielen proti teroristickým organizáciám, ale aj proti štátom, ktoré ich podporujú. Mnohí historici a novinári považujú bratovu smrť za jednu z hlavných príčin jeho tvrdého pohľadu na bezpečnosť a odmietania kompromisov.
Po štúdiu v USA vstúpil do diplomacie. V 80. rokoch pôsobil vo Washingtone a v rokoch 1984 – 1988 bol stálym predstaviteľom Izraela pri Organizácii Spojených národov. Naučil sa presadzovať izraelskú politiku prostredníctvom argumentov o bezpečnosti, terorizme a práve Izraela na sebaobranu.
V roku 1988 bol zvolený do izraelského parlamentu za stranu Likud, neskôr sa stal námestníkom ministra zahraničných vecí a v roku 1993 prevzal vedenie strany. Počas mierového procesu z Osla sa stal hlavným predstaviteľom odporcov územných ústupkov Palestínčanom, keďže tvrdil, že neprinesú mier, ale nové bezpečnostné riziká.
Po nástupe do funkcie premiéra v roku 1996 síce podpísal Hebronský protokol a memorandum z Wye River, podľa autora však išlo skôr o taktické ústupky pod tlakom Spojených štátov než o skutočnú podporu palestínskej štátnosti. Jeho štýlom sa stalo predlžovanie rokovaní, spomaľovanie ústupkov a udržiavanie kontroly nad spornými územiami.
Po volebnej porážke v roku 1999 sa zdalo, že jeho politická kariéra sa skončila. Druhá intifáda, teroristické útoky z 11. septembra 2001 a globálna vojna proti terorizmu však jeho bezpečnostnú rétoriku opäť posilnili. V roku 2002 sa stal ministrom zahraničných vecí vo vláde Ariela Šarona a o rok neskôr ministrom financií, kde presadzoval privatizáciu, reformy trhu a znižovanie sociálnych výdavkov.
Po návrate do funkcie premiéra v roku 2009 sa stal dominantnou osobnosťou izraelskej politiky. Izrael si síce zachoval demokratické inštitúcie, voľby, parlament a súdy, no štát sa postupne menil. Silneli pravicové, nábožensko-nacionalistické a osadnícke sily, mierový proces bol zmrazený a nahradila ho stratégia riadenia konfliktu. Palestínska štátnosť sa prestala považovať za cieľ kompromisu a začala byť vnímaná ako hrozba. Netanyahu síce nevytvoril okupáciu ani osadnícky projekt, no premenil ich na stabilný model štátnej politiky.
Po Arabskej jari v roku 2011 tvrdil, že chaos v regióne dokazuje nebezpečenstvo územných ústupkov. Rozpad viacerých štátov a posilnenie islamistických hnutí podľa neho potvrdzovali potrebu vojenskej prevahy a kontroly.
Významným medzníkom bol rok 2018, keď izraelský parlament prijal základný zákon o Izraeli ako národnom štáte židovského ľudu. Zákon určil Izrael za národnú vlasť Židov, priznal právo na národné sebaurčenie výlučne židovskému národu, potvrdil Jeruzalem ako hlavné mesto a podporu židovského osídľovania označil za národnú hodnotu. Kritici tvrdili, že zákon oslabil princíp rovnosti občanov a posunul krajinu smerom k etnonacionalistickému modelu štátu. V rokoch 2024 izraelský parlament prijal uznesenia odmietajúce vznik palestínskeho štátu západne od rieky Jordán. Podľa autora tým Izrael prestal považovať dvojštátne riešenie za reálny cieľ a otvorene ho odmietol.
Útok Hamasu zo 7. októbra 2023, pri ktorom podľa izraelských údajov zahynulo približne 1 200 ľudí a viac než 250 bolo unesených, poskytol Netanyahuovej vláde silný mandát na vojenskú odpoveď. Rozsah izraelských operácií v Pásme Gazy, vysoký počet civilných obetí a humanitárna katastrofa výrazne poškodili medzinárodnú povesť Izraela. Spočiatku silná podpora západných krajín sa postupne zmenila na kritiku, výzvy na prímerie a diskusie o možnom porušovaní medzinárodného humanitárneho práva.
Vojna s Iránom, ktorá sa začala 28. februára 2026 spoločnými útokmi Izraela a USA na iránske vojenské a jadrové ciele, poškodila obraz Izraela aj Spojených štátov, zvýšila kritiku Netanyahua v USA a vyvolala otázky o cene americko-izraelského spojenectva. Netanyahu neskôr naznačil, že Izrael by sa mal v budúcnosti postupne vzdať americkej vojenskej finančnej pomoci a byť viac sebestačný.
Netanyahu počas takmer troch desaťročí premenil svoje osobné skúsenosti, rodinné dedičstvo, revizionistický sionizmus, vojenskú službu, smrť brata, boj proti terorizmu, udalosti po roku 2001, Arabskú jar, zákon z roku 2018, vojnu v Gaze aj konflikt s Iránom na jednotnú politickú stratégiu založenú na bezpečnosti a sile. Netanyahu nezapríčinil všetky tieto procesy sám, ale stal sa politikom, ktorý im dal konečnú podobu a výrazne ovplyvnil smerovanie moderného Izraela. Zároveň je produktom svojej doby – obdobia rastúceho strachu, nedôvery, terorizmu a regionálnych konfliktov, v ktorom podľa autora spoločnosti čoraz častejšie uprednostňujú silu a bezpečnosť pred kompromisom.
Autor: Murad Sadygzade, prezident Middle East Studies Center a hosťujúci prednášajúci na HSE University (Moskva).
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj:
1./ US ‘very nature’ is to break promises – Iran, RT.com, 28.6.2026
2./ Thirty years of Netanyahu: The man who shaped modern Israel, RT.com, 28.6.2026
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.