Ján Berky Mrenica: Soltész ma nazval lúzrom týždňa, ani si nič neoveril

Tagged With: , , Add Comment

Je synom dnes už zosnulého špičkového muzikanta a rómskeho primáša. Ján Berky Mrenica mladší pokračuje v jeho šľapajach a prevzal po ňom formáciu Diabolské husle. V minulosti sa chvíľu motal okolo politiky, má svoje originálne pohľady na riešenie rómskej problematiky, politickú a spoločenskú situáciu či úroveň súčasnej slovenskej kultúry. Skutočná kvalita sa podľa neho dnes presadzuje len ťažko.

V čom vidíte riešenie rómskej problematiky?

Presadzoval som napr. zriaďovanie internátnych škôl pre deti zo sociálne znevýhodnených lokalít, a to na základe výberu, na základe ich schopností. Nie internátna škola za trest, ale ako výsledok úspešného snaženia sa v škole. Kto nevidel osadu, nevstúpil do tých chatrčí, nevie ani to, o čom je ich život. A čo prežívajú deti, ktoré tam žijú. Nemajú vlastnú posteľ, stôl, nemajú priestor na výučbu, veď ani vodu nemajú! O suchom záchode tiež pomlčím. Ako od týchto detí môžeme vyžadovať, aby sa učili? Kde? Keď prídu zo školy domov, majú len povinnosti. Musia nosiť vodu, veľakrát ani nie zo studne, ale z potokov, ktoré sú vzdialené od ich obydlia, alebo drevo v zimnom období, aby mali v chatrči teplo a matka mohla uvariť na piecke. Tieto deti bývajú mimo dediny, kde je umiestnená škola, a v zime alebo keď prší – a nemajú vhodnú obuv alebo teplé oblečenie, ani do školy nejdú. V rámci debát som sa pýtal, čo zlé chcem? A viete, čo mi odpovedala napríklad poslankyňa za KDH pani Záborská? Ako si vraj dovoľujem zobrať rómskej matke dieťa? Tá dáma v osade nikdy nebola. Tieto deti, ktoré ukončia možno 7. ročník povinnej školskej dochádzky, sú neprijateľné pre trh práce, pretože nemajú dostatočné vedomosti, nevedia dobre čítať, písať, o iných vedomostiach ani nevravím. Nehovorím to paušálne, ale politici ticho mlčia, pričom vedia, ktoré lokality myslím. Rozprával som o tom vtedy a myslím si, že ani dnes sa veľa nezmenilo. Skôr sa sociálna pasca prehĺbila. Rómovia žijú v pasci biedy so svojimi pravidlami – zákonmi prežitia. Takmer v 50 lokalitách, kde žijú Rómovia, nie je zdroj pitnej vody, títo ľudia nemajú naplnené základné právo na vodu v zmysle Ústavy SR. Ako chceme, aby boli zdraví a čistí? Dodnes si myslím, že internátne školy sú jednou z možností, ako pomôcť rómskej komunite. Videl som deti v Japonsku, Anglicku či Amerike, ako prežívajú svoj život v internátnej škole, a vôbec im nevadí, že nosia rovnošaty. Tým, ktorí na mňa ukazovali prstom, že chcem zaviesť rovnošaty a ničiť identitu Rómov, som odpovedal: „Aká identita? Chudoba? Veď som chcel vyrovnať rozdiely a poskytnúť rovnosť šancí deťom, ktoré by mali získať rovnocenné vzdelanie, bez ohľadu na to, k akej národnosti patria.“

Kam sme to podľa vás dopracovali po 30 rokoch demokracie?

Pán Labuda dakedy povedal veľmi múdru vetu, že je radosť vládnuť tomuto národu. V tom je kus pravdy, lebo máme krátku pamäť a o historickej pamäti ani nevravím. Napríklad pozeráte televízne noviny a tu sa pred vás postaví finančný analytik, ktorý má zhruba 25 rokov, všetko vie, všade bol, všetko zažil, všetko zanalyzuje, použije rôzne grafy a súbor štatisticky úplne nepresných čísel, ktoré pomáhajú politickej garnitúre. Dal by som mu na krk tri deti a hypotéku a potom nech rozpráva o tom, čo máme robiť, ako a z čoho má človek žiť. Z jeho reči sa dozviem, že zarábame v priemere viac ako tisíc eur mesačne – v mojom okolí poznám len málo takých. Moja žena učí 36 rokov v materskej škôlke a nemá tisíc eur ani v hrubom. Kedysi bol v dedine najdôležitejší učiteľ a kňaz. Učiteľ by mal mať aspoň taký plat ako poslanec, veď rovnako plní úlohu služby občanom.

Prečo musí byť tento národ zadlžený? Kvôli čomu, alebo skôr – komu? Keď si mladý človek chce založiť rodinu, zadlží sa na 40 rokov, aby mal kde bývať. Mal som sestru, ktorá žila v Rakúsku – bohužiaľ, už nie je medzi nami, ale ona mala obecný byt. Síce platila nájomné, ale vždy sa to oplatilo viac ako zaplatiť viac ako stotisíc eur, zadlžiť sa na desiatky rokov a medzitým sa modliť, aby človek neochorel. Neviem, koľko mladých ľudí má ušetrených viac ako stotisíc eur. Kto má toľko, väčšinou má rovno na štyri byty, ale z akých zdrojov, to je záhada. A starí ľudia na tom nie sú o nič lepšie. Mám rodinu v Očovej, už sú to pomerne starší ľudia, majú veľké problémy ako uživiť dom. Dali sa nahovoriť na plyn, zrušili piecku na pevné palivo a zrazu sa k nej vrátili, zistili, že plyn si nemôžu dovoliť, je to pre nich drahé. Aj svokrovci bývajú na dedine a veľmi si zvážia, v ktorej izbe budú kúriť a v ktorej nie. Neviem, čo je toto za výdobytok demokracie, keď starí ľudia musia rozmýšľať, či si zakúria v dome a budú mať teplo, alebo si kúpia niečo na jedenie. O dlhodobo chorých, postihnutých, vdovách, osamelých matkách ani nevravím. Ja sa cítim stále mladý, chvála Pánu Bohu, aj sa tak chcem cítiť, ale neviem si predstaviť, z čoho budem žiť, keď už nebudem vládať hrať.

V čom vidíte príčinu dnešných problémov? Ľudia ohlupujú?

Domnievam sa, že ľudia prestávajú rozmýšľať a veria niektorým médiám, ktoré si ani neverifikujú zdroj informácií. Vyhral som súd s Jojkou za to, že ma ohovárali. Viete, čo potom urobili? V malom čiernom rámčeku zverejnili ospravedlnenie, ktoré bolo na obrazovke pár sekúnd, ani dočítať sa to nedalo. Ale to, že mne a mojej rodine ublížili na roky, kým sa súd podarilo vyhrať, ich netrápilo. Ani to, že som celý ten čas mal problém uplatniť sa v umeleckom priestore na Slovensku. Všetci si pamätali lož, ktorú prezentovali Cigánski diabli, že som im nedovolil prísť na pohreb môjho ocka. Bolo to jeho želanie, mám na to svedkov, dokonca v knihe, ktorú otec pred svojím skonom napísal, spomína, ako sa trápi, že ho muzikanti z tohto zoskupenia ani raz počas jeho dlhej choroby neboli pozrieť. Jeho prosba znela: „Kto si ma nevážil počas života a neprišiel ma pozrieť, neželám si, aby mi po smrti falošnú úctu prejavil.“ V deň pohrebu v priamom prenose večer na TV JOJ však zapálili sviečku svojmu učiteľovi.

Redaktor, ktorý vás ohováral, bol Arpád Soltész?

Áno, nazval ma lúzrom týždňa. V čase, keď som prežíval najťažšie obdobie vo svojom živote, stratu oboch rodičov. To je ľudsky neospravedlniteľné.

Bez toho, aby vám dal možnosť vyjadriť sa?

No jasne, samozrejme. Aspoň keby si to overil, ale on nič. V tom čase zažalovala Jojku aj Marika Gombitová.

Autor: Marián Benka

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

Zem a Vek
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis