Jozef II. mal „o panovaní celkom iné názory ako jeho predchodcovia. Jeho presvedčením bolo, že panovník má mať pred sebou len jeden cieľ, pripravovať svojim poddaným pokojný a spokojný život“, uvádza v knihe Dejiny cirkvi kresťanskej slovenský evanjelický kňaz a cirkevný historik Július Adamiš.
Od roku 1780, keď sa stal samostatným vládcom habsburskej monarchie, začal neúnavne pracovať na realizácii vízie lepšej a spravodlivejšej ríše v duchu idey priniesť spokojnosť do života poddaných. Vychádzal pritom zo skúseností, ktoré získal počas svojich tajných výletov, keď cestoval po Európe pod falošnou identitou grófa Falkensteina.
Z Jozefových ciest sa zachoval aj list adresovaný jeho matke, cisárovnej Márii Terézii, kde opisuje biedu poddaných: „Pretože je povinnosť roboty prikazovaná úplne svojvoľne, žijú sedliaci ako otroci… Od detstva sú nútení robotovať. V chatrných chatrčiach spia rodičia na slame a nahé deti na vyvýšených okrajoch ílovej podlahy. Neumývajú sa, a prispievajú tak k šíreniu epidémií. Lekárov vôbec nepoznajú… Ich osobný majetok nie je chránený pred chamtivosťou vrchnosti. Ak majú pekného koňa, donúti ich majiteľ panstva, aby mu ho predali, ak ich dobrý kôň na robote zdochne, zaplatia im ako za starú slepú herku (nespisovné slovo, germanizmus, v tomto význame mizerný, vychudnutý kôň – pozn. autora článku).“
Svoje slobodomyseľné reformy zavádzal prostredníctvom panovníckych listín, teda tzv. patentov, ktorých vydal približne šesťtisíc.
Pri tvorbe týchto opatrení sa neradil so šľachticmi, čo pochopiteľne z ich strany vyvolávalo vlny nevôle.
Naopak, protestantov a vyznávačov ortodoxnej cirkvi nesmierne potešil Tolerančný patent, ktorý bol odpoveďou na ich spoločnú žiadosť o zastavenie náboženskej diskriminácie.
Publicista Belo Klein-Tesnoskalský v diele Obrazy z dejín prešovských evanjelikov v tejto súvislosti poukazuje na to, že „pri jeho vstúpení na trón protestanti z Austrie (t. j. z Rakúska – doplnil autor článku) nemali nijakých práv, v Uhorsku veľmi málo. Po uzavretí pokoja v Satmári (t. j. dohoda o ukončení protihabsburského povstania Františka II. Rákociho, uzavretá dňa 30. apríla 1711 v meste Satmár, dnes Satu Mare, na území súčasného Rumunska – doplnil autor článku), v nasledujúcich dvoch generáciách, katolicizmus obsiahol moc a vládu v Uhrách a usiloval sa plne využiť svoje víťazstvo. Jozef II. odpútal sa od tradičnej nepriazne svojich predkov voči protestantizmu, osvedčil sa čo apoštol tolerancie a náboženskej znášanlivosti. Naložil dvornej kancelárii, aby mu predostrela všetky v náboženských veciach vynesené kráľovské rozhodnutia. Bol to celý arzenál na protestantov namierených urputných zbraní. Cisár Jozef II. videl v bezprávnom položení protestantov nebezpečie pre pokoj v krajine a za štátny záujem uznal odstránenie útisku. Podľa toho aj konal: 25. októbra 1781 vyšiel takzvaný tolerančný edikt, nesúci nekatolíckym kresťanským vierovyznancom plné občianske právo a náboženskú slobodu“.
K uvedenému dátumu je ešte nutné poznamenať, že sa vzťahuje na Uhorsko. Pre nemecké a české krajiny platil patent už o niekoľko dní skôr, od 13. októbra 1781.
Tolerančný patent v praxi umožnil výstavbu nekatolíckych modlitebníc, škôl, ako aj zriaďovanie cirkevných zborov v obciach, kde bolo aspoň sto protestantských, resp. ortodoxných rodín. Protestanti a vyznávači ortodoxného kresťanstva mohli zastávať akýkoľvek verejný úrad a nesmeli ich nútiť, aby skladali katolícku prísahu, či pokutovať za ich vieru. Povolené bolo i prestupovanie do týchto cirkví. Stavba murovaných tolerančných kostolov sa však riadila istými pravidlami – nesmeli mať vežu ani zvony, nemohli stáť priamo na námestiach atď. Aj tak však išlo o veľký pokrok v porovnaní s prísnymi zásadami platiacimi pre artikulárne kostoly, z ktorých väčšina bola nekatolíkom odobratá v čase panovania Jozefovho predchodcu Leopolda I. v druhej polovici 17. storočia.
Lepšie sa žilo i židom, ktorí po novom nemuseli byť označovaní žltými krúžkami, no ešte stále nemohli pôsobiť v štátnych službách.
Z cirkevných reholí ponechal Jozef II. iba tie, ktoré sa venovali charitatívnej alebo vzdelávacej činnosti. Majetok zrušených rádov bol použitý na vyplácanie miezd kňazom. Pápežské buly sa smeli v kostoloch vyhlasovať len po predchádzajúcom súhlase panovníka. Omše a pohrebné obrady boli zjednodušené, kňazské semináre mali vychovávať svojich zverencov v duchu náboženskej tolerancie a v materinskom jazyku, aby boli bližšie k ľudu, čo viedlo k rozvoju národných hnutí; v našom prostredí k vzniku prvého slovenského obrodenského hnutia bernolákovcov.
Radikálnymi cirkevnými reformami si dokonca pohneval pápeža Pia VI., ktorý ho osobne navštívil vo Viedni. Ale ani pápežovo naliehanie nič nezmenilo. Odvážny cisár mu tak jasne ukázal, kto je v habsburskej monarchii pán.
Keďže si bol vedomý toho, že „roľníctvo má rozhodujúcu funkciu a predpokladom ďalšieho rozvoja sú úľavy a oslobodenie sedliakov“ rozhodol sa nahradiť „telesnú poddanosť“ (tzv. nevoľníctvo) vyznačujúcu sa značnou mierou osobnej neslobody oveľa miernejšou formou pripútanosti k vrchnosti – poddanstvom.
Dňa 1. novembra 1781 vstúpil v rakúskych a českých krajinách do platnosti Patent o zrušení nevoľníctva (v Sedmohradsku v roku 1783, v Uhorsku v roku 1785). Tento dekrét zrušil dedičnú pripútanosť poddaných k pôde, zaviedol možnosť vykúpiť sa z područia vrchnosti a stať sa osobne slobodným. Takisto umožnil uzatvárať manželstvá bez povolenia zemepánov a poddaným dovolil ľubovoľne nakladať s vlastným majetkom, vyberať si zamestnanie a sťahovať sa.
Migrácia obyvateľstva do miest vytvárala následne podľa Encyclopaedie Beliany pracovné zdroje pre vznikajúce továrne a prispela k hospodárskemu rozmachu monarchie.
Zrušenie telesnej poddanosti sa navonok prejavilo aj tým, že bolo zakázané bozkávať ruky šľachticom a úradníkom a klaňať sa im. Krátkodobo bola zrušená i povinnosť poddanskej roboty, ktorú nahradili peňažné dávky.
AUTOR: Pavol Ičo
