Nebýva zvykom, že zosnulým ministrom zahraničných vecí usporiadajú štáty, ktorým slúžili, ale nepostúpili na najvyššie, t. j. prezidentské posty, pohreby so štátnymi poctami. Vláda Českej republiky však ponúkla túto formu poslednej rozlúčky rodine exministra Karla Schwarzenberga. Nie preto, že viedol, hoci aj dvakrát, rezort zahraničia, ale hlavne z dôvodu, o ktorom cudne mlčí, že bol sivou eminenciou v oblasti zahraničných vzťahov všetkých ponovembrových vlád. Zastupoval vplyvné kruhy nadnárodného riadenia, ktoré novembrovú zmenu režimu 1989 pripravovali, a potom dozeral nad plnením jej poslania.
Prečo tá pocta
Slúžil im vyše pol storočia a najmä za to mal 9. decembra zádušnú omšu v Katedrále svätého Víta na Pražskom hrade. To však nie je všetko. Rakva bývalého ministra zahraničných vecí, poslanca, senátora a hradného kancelára bola vystavená pre verejnosť od 6. decembra do 8. decembra v Kostole Panny Márie pod řetězem v Prahe na Malej Strane. Takejto vysokej pocty sa v neveľkom priestore českej kotliny dostáva len málokomu.
Karel Schwarzenberg bol štátnickou osobnosťou nadnárodného rozsahu. Mediálna mienkotvorba urobila z neho celebritu vďaka jeho postaveniu ako hlavy vplyvnej rodovej línie Schwarzenbergovcov. Siaha do roku 917, keď sa objavuje záznam o popravenom kniežati z kmeňa Alemanov a z rodu Erkinger. Ten sa v roku 1147 premenoval na Erkinger von Seinsheim podľa rovnomenného sídla v bavorskom Seinsheime. Začiatkom 15. storočia, po presune hlavného sídla do hradu Schwarzenberg (Burg Schwarzenberg) a účasti po boku cisárskych vojsk v bitkách proti husitom, bol Erkinger I. von Seinsheim povýšený v roku 1429 do stavu slobodného pána zo Schwarzenbergu (Freiherr von Schwarzenberg). Jeho potomok Adolf bol za účasť vo víťaznej bitke proti Turkom v Györi v dnešnom Maďarsku v roku 1599 povýšený do grófskeho stavu. Do rodového erbu vošlo pole s vyobrazením krkavca, ktorý kľuje oči odťatej hlave Turka.
V priereze dejín
Do kniežacieho stavu bol v roku 1670 povýšený jeho potomok Adolf von Schwarzenberg, čo už bolo obdobie, keď sa Schwarzenbergovci začali hospodársky a politicky výrazne vzmáhať a časom aj rozvetvovať. Karel Schwarzenberg (1937 – 2023) bol potomkom orlickej vetvy, ktorú založil poľný maršal Karol Filip I. zo Schwarzenbergu. Hlavnú krumlovskú vetvu viedol vtedy jeho starší brat – knieža Jozef II. zo Schwarzenbergu.
Obe vetvy spojil po takmer dvoch storočiach čerstvo zosnulý Karel Schwarzenberg devätnásť rokov po tom, čo ho v roku 1960 adoptoval jeho nevlastný strýc Heinrich. Ten bol hlavou krumlovskej vetvy a, mimochodom, narodil sa v Bratislave ako syn princeznej z rodu Löwenstein-Wertheim-Rosenbergu a kniežaťa Felixa zo Schwarzenbergu. Heinrich bol rovnako adoptovaný. V roku 1940 ho adoptoval strýc Adolf zo Schwarzenbergu, ktorý tiež nemal mužského potomka. Heinrich umrel v roku 1965. Karel potom po smrti Heinrichovho staršieho bezdetného brata Josepha spojil obe vetvy rodu.
Tradičná európska vysoká šľachta a do nej sobášmi vpletená nadnárodná finančná oligarchia vnímala na tomto pozadí Karla Schwarzenberga po roku 1960 ako nastávajúcu hlavu starobylého a prestížneho rodu Schwarzenbergovcov a rozhodla sa ho využívať pre svoje ciele.
Schwarzenbergovci boli vtedy už za zenitom rozmachu, ktorý vyvrcholil na sklonku existencie rakúsko-uhorskej a nemeckej monarchie v roku 1918. Schwarzenbergovci vlastnili hrady, zámky, desiatky tisíc hektárov polí a lesov, rybníky, bane, pivovary, cukrovary a najrôznejšie podniky. Pád oboch cisárstiev a najmä vznik národných štátov na troskách Rakúsko-Uhorska im zasadil citeľnú ranu. Pozemková reforma prvej Československej republiky ich obrala v roku 1922 o značnú časť nehnuteľného majetku. Nacistické Nemecko zaviedlo nad ich majetkom v Protektoráte Čechy a Morava nútenú správu. Ďalším úderom bolo, keď obnovená Československá republika previedla v roku 1947 majetok českokrumlovsko-hlubockej vetvy Schwarzenbergovcov do vlastníctva štátu. Na Karlovho otca Karla VI. zo Schwarzenbergu, hlavu orlickej vetvy, vyvíjala natoľko neúnosný nátlak, že sa odobral v decembri 1948 aj s rodinou do rakúskeho exilu.
Trauma z detstva
Skúsme si predstaviť v tomto dobovom kontexte rozrušený duševný stav jeho vtedy 9-ročného syna Karla. Narodil sa 10. decembra 1937 v Prahe ako Karel Jan Nepomuk Josef Norbert Bedřich Antonín Vratislav Menas, kníže ze Schwarzenbergu (v nemčine Karl Johannes Nepomuk Josef Norbert Friedrich Antonius Wratislaw Mena Fürst zu Schwarzenberg). Rané detstvo prežíval v idylickom prostredí na zámkoch Orlík a Čimelice. O jeho aristokratickú výchovu a viacjazyčné vzdelávanie sa starali domáci a zahraniční učitelia. Náklonnosť k štátu, k Československej republike, si tam však nevypestoval. Ako aj mohol, keď vznik a existencia toho štátneho útvaru boli tŕňom v oku dospelých členov rodiny, ktorú masarykovské Československo obralo o značné majetky. Cítil sa stredoeurópskym aristokratom, ktorému kolovala v žilách krv predkov z najurodzenejších európskych rodín. Bol vedený k tomu, aby sa považoval za patricijského Paneurópana.
Čo ako hlboko mohli jeho rodičia pohŕdať grobianskymi angloamerickými a sovietskymi víťazmi 2. svetovej vojny, upadli do existenčnej závislosti od prvých z menovaných, keď utiekli pred väčším sovietskym zlom z Československa do menšieho angloamerického v Rakúsku. Ani v Československu, ani v Rakúsku nesmeli používať svoje šľachtické tituly, no na rozdiel od pohodlia a bohatstva v Československu sa v rakúskom exile ocitli v relatívnej núdzi. Prichýlila ich Karlova babička z matkinej strany na zámočku v Strobi pri Salzburgu.
AUTOR: Patrik Sloboda
