Keď dobrota škodí. Ako zdravotníci z WHO otrávili polku Bangladéša

· Čas čítania: 7 min.
zdroj : Shutterstock

Prípad Bangladéš zostáva najčernejšou škvrnou na nedávnej minulosti Svetovej zdravotníckej organizácie. Chuť byť prospešný a pomáhať tu došla do extrému s opačnými výsledkami. Namiesto ľudí s prístupom k čistej pitnej vode zostali po akcii zdravotníkov milióny arzénom otrávených obetí.

Najznámejšia nadnárodná organizácia, ktorá prispieva k ochrane zdravia, je najskôr WHO, teda Svetová zdravotnícka organizácia. Za 78 rokov doterajšej existencie si ju môžeme spojiť s dobrými správami o likvidácii pravých kiahní alebo prípravou vakcín proti malárii či detskej obrne.

Nech sa snaží pomáhať vysielaním zdravotných tímov do miest s prepuknutím epidémií, či zvýšením dostupnosti očkovania, alebo nás práve dráždi nevyžiadanými radami ponúkajúcimi zdravý životný štýl, po všetkých stránkach je považovaná za autoritu v medzinárodnom verejnom zdraví.

Ako už to tak býva, s vedúcimi autoritami sa spájajú často najrôznejšie kontroverzie, a nevyhýbajú sa ani WHO. Asi naozaj poriadny prešľap sa jej podaril relatívne nedávno. To keď so súhlasom OSN a s financovaním od Svetovej banky prispeli k ťažkej otrave miliónov obyvateľov Bangladéša. Ako k tomu došlo?

V Bangladéši, krajine, ktorá je svojou rozlohou na 93. mieste vo svete, žilo okolo roku 2000 porovnateľne toľko obyvateľov ako v celom Rusku. Teda okolo 125 miliónov. Už z onoho porovnania rozlohy je zrejmé, že v tomto štáte usadenom v delte Gangy a Brahmaputry je silné preľudnenie. A že tunajšie životné prostredie, ako vo väčšine chudobných rozvojových krajín, nepatrí k najčistejším.

Z toho potom plynú možné predvídateľné riziká, ktorých si bola po desaťročia vedomá Svetová zdravotnícka organizácia. Napríklad fakt, že desiatky miliónov tunajších obyvateľov žijú v podmienkach, ktoré im neumožňujú prístup k skutočne pitnej, teda zdravotne nezávadnej vode. Na bakteriálne infekcie, spojené so znečistenou vodou, tu ročne zomieralo okolo 250 tisíc detí. A nedostatok skutočne čistej vody, rovnako ako absencia kanalizácie a čistiarní odpadových vôd, mal zásadný vplyv na výskyt najrôznejších epidémií, od cholery po týfus. Ľudia doslova umierali „na biedu a špinu“, čo sa WHO v 70. rokoch minulého storočia rozhodla razantne zmeniť.

Cesta k náprave mala inžiniersky jednoduché riešenie: vodné vrty. Pretože hlboko v rezervoároch pod zemou je voda krištáľovo čistá, na rozdiel od tej na povrchu. Zdalo sa to absolútne zmysluplné a technicky uskutočniteľné.

Nikto neodporoval zámeru WHO, pretože snaha darovať miestnym čistú vodu sa javila skutočne rozumná. Potrebujete k tomu len pár vrtných súprav a veľa trubiek, aby ste po pár hodinách vŕtaní mohli ponúknuť celej dedine jednu studňu so zdravotne nezávadnou vodou. A potom to môžete zopakovať o pár kilometrov ďalej, v ďalšej dedine.

Musíte pochopiteľne vŕtať dostatočne hlboko, približne 200 metrov, aby ste sa dostali pod filtračnú vrstvu podložia aby voda bola skutočne čistá. A k tomu, okrem techniky a skúsených studniarov, potrebujete peniaze. Na pomoc Bangladéšu sa vtedy mobilizovala celá OSN, boli uvoľnené fondy Svetovej banky. Prispel, kto mohol.

Prvá si problémy všimla India

Dojemný príbeh o sile ľudskosti a vzájomnej pomoci však nebol naplnený. Z trubiek s päťcentimetrovým priemerom zakončených kohútikom totiž po celú dobu netiekol život, ale smrť. A celé dekády si to nikto mimo Bangladéša nevšimol. Alebo to len nikto nechcel vidieť.

S kvalitou vody na pitie boli v Bangladéši vždy problémy, takže nikoho v zásade neznekľudňovalo, že napriek vrtom neubúda ľudí, ktorí sa sťažovali na bolesti brucha a ďalšie ťažkosti, spojené s konzumáciou vody. Nikomu neprišlo čudné, že tieto sťažnosti pribúdajú výraznejšie v západnom Bengálsku, teda v regióne, kde už bola väčšina dedín na podzemné zdroje vody napojená. Namiesto toho bol projekt Desaťročia pre čistú vodu rozšírený aj do susednej Indie.

Tu boli lekári našťastie pozornejší. Všimli si, že časť pacientov, ktorí sa sťažujú na kŕče a bolesti v brušnej oblasti, vykazuje znaky chronickej otravy arzénom. A nie náhodnou zhodou okolností bola väčšina týchto priotrávených pacientov pôvodom z Bangladéša.

S presnou datovaním takých diagnóz je to zložitejšie, ale jedným z prvých varovných prípadov bol ten popísaný na dermatologickej klinike Školy tropickej medicíny v Kalkate. Pacient z Bangladéša, vyšetrený v Indii v roku 1987, mal priamo ukážkové symptómy extrémnej otravy arzénom. Vypadané vlasy, kožné lézie po celom tele, chrasty na chodidlách a dlaniach. Vyzeral, ako by sa v nádrži s otrávenou vodou opakovane kúpal a kloktal ju.

Takýchto prípadov pribúdali stovky, ale WHO závery indických lekárov do značnej miery ignorovala. Nepátrala po príčinách, hoci už v roku 1993 Indovia ukázali prstom na pravdepodobný zdroj problémov. Kontaminovanú vodu z bangladéšskych humanitárnych vrtov.

Darovanému koňovi na zuby nepozeraj

Znepokojeni tým boli aj bangladéšski hygienici, ktorí vykonali niekoľko meraní v oblasti Nawabganj. Tu na 40 tisíc obyvateľov pripadali dve tretiny chronicky otrávených. Ukázalo sa, že zo štyroch miestnych vrtov tri podávali ľuďom vyložene toxickú vodu, pri koncentrácii 50 mikrogramov arzénu na liter. Čo za tým stálo? Pôsobili tu snáď nejakí šialení teroristi?

K podrobnému vyšetrovaniu však ale nedošlo. Na rozvojovej pomoci závislá krajina si nemohla dovoliť bezprostrednú kritiku darcov. A tak ďalej vrty v Bangladéši pribúdali po tisícoch ročne, až sa v roku 1997 hovorca Detského fondu OSN (UNICEF) povedal, že pri súčasnom tempe sa podarí bez ťažkostí naplniť pôvodný bezpochybne ambiciózny plán: zabezpečiť čistú vodu pre 80% obyvateľov Bangladéša do začiatku nového milénia .

Bádatelia z Dháky sa tak snažili, aspoň v čiastočnej anonymite, presadiť testovanie odobratých vzoriek vody zo studní a vrtov v zahraničných laboratóriách. Veľa im pri tom pomáhali kolegovia z Indie, ktorí vzorky posielali na analýzu expertom z Britskej geologickej služby. Ukázalo sa, že z 2022 vzoriek vody ich 35% obsahovalo koncentrácie arzénu nad 50 g / l a 8,4% vzoriek dokonca 300 g / l. V praxi to znamenalo, že 21 miliónov ľudí niekde na svete pije vodu, ktorá ich skôr alebo neskôr zabije.

Bangladéš vodou nepripíja na zdravie

V roku 1998 bublina všeobecného zatajovanie faktov na podnet britských geológov a indických lekárov spľasla a Svetová zdravotnícka organizácia bola verejne konfrontovaná s faktom, že dobre mienené vrty pre pitnú vodu pre všetkých v Bangladéši priotrávili niečo medzi 35 až 77 miliónmi ľudí. Pre najväčšiu a najvýznamnejšiu svetovú organizáciu, propagujúcu a bojujúcu za globálne zdravie obyvateľov, to bol nepredstaviteľný škandál.

Z medzinárodných rozvojových fondov pritieklo do Bangladéša za tri dekády cez 30 miliárd dolárov a skoro polovica tejto sumy išla na vrty s pitnou vodou, ktoré nepomáhali, ako bolo zamýšľané, ale zabíjali. Dohromady bolo za roky vybudovaných a vyvŕtaných 7 až 11 miliónov vrtov, ktorých jediným prínosom bolo trvalé zmrzačenie až dvoch tretín národa jednej z najľudnatejších krajín sveta.

Niektoré bangladéšskej regióny boli postihnuté viac ako iné. Bol zverejnený prieskum uskutočnený v západnom Bengálsku, kde 62% studní a vrtov obsahovalo koncentrácia arzénu nad 100 mikrogramov v litri vody. Polovica tu žijúcich detí mala tela pokrytá chrastami, ktoré indikovali akútnu chronickú otravu. Rakovina kože, pľúc, obličiek a pečene, zlyhanie srdca a kardiovaskulárne ochorenia, cukrovka, to všetko v priamom vzťahu k postupnej otrave, sa tu prejavovala u jedného z desiatich ľudí.

Vysvetlenie tak jednoduché, že nepoteší

Ako sa niečo také vôbec mohlo stať? V skratke: v geologickom podloží štátu Bangladéš sa nachádzajú veľké objemy prirodzene sa vyskytujúceho arzénu, ktorý sa tu po milióny rokov v delte Brahmaputra a Gangy kumuloval. Je to záležitosť topografie terénu a lokálnej geológie. Vyhĺbiť vrt do hĺbky 200 metrov tu znamená „napichnúť“ sa priamo na zdroj tej najjedovatejšej, arzénom presýtenej vody.

Z vysvetlení WHO, v ktorom chýba náznak poľutovania, trochu zamrazí: „Arzén vtedy nebol považovaný za riziko z podzemných rezervoárov vody. Malo sa za to, že voda z vrtov je čistá a jediným problémom vodných zdrojov v Bangladéši (okrem ich nedostupnosti) je povrchové bakteriálne znečistenie. Preto sa pri testoch vody z vrtov nepracovalo s procedúrami odhaľujúcimi prítomnosť arzénu. “

Po bitke je každý generál, ale možno sa stačilo opýtať nejakého hydrológa alebo geológa. O tom, že „čisté“ vodné vrty môžu dávať kontaminovanú vodu, už dávno vedia v Argentíne, Maďarsku, Čile, Číne, Mexiku, v Thajsku aj v Spojených štátoch. Je preto prekvapujúce, že po tom nikto zo Svetovej zdravotníckej organizácie v Bangladéši dopredu nepátral.

Dipankar Chakraborty, profesor chémie z univerzity v Jadavpure k tomu dodáva: „Situácia s otravou arzénom je teraz v Bangladéši najhoršia na celom svete. A veci rozhodne nepomáha, že za ňu nikto nechce prevziať zodpovednosť. Najrôznejšie asistenčné a mimovládne organizácie tvrdia, že celý čas pracovali plne v súlade s odporúčanými medzinárodnými štandardmi, zodpovedná sa necíti byť OSN ani Svetová banka. Nie je tu nikto, kto by priznal svoj podiel na tejto tragédii.“

Dodatočné vyčistenie už načerpanej kontaminovanej vody možné je a je momentálne jedným z ústredných bodov prebiehajúceho medzinárodného programu na zabezpečenie pitnej vody pre Bangladéš. „Naberietr do dvadsaťlitrového vedra vodu zo studne, pridáte prášok s obsahom 3,8 gramov síranu železnatého a trochu chlórnanu vápenatého,“ opisuje zástupca jednej z miestnych neziskoviek, Nasrín R. Karimov. „Aspoň minútu to miešate, a potom to celé necháte prefiltrovať cez 15 centimetrov jemného piesku, dvakrát. Potom už je voda úplne v poriadku. “

Problém je v tom, že miestni ľudia už WHO neveria. Pochopili, že ich tu po dekády niekto trávil. Milióny vrtov, ktoré im boli v dobrej vôli darované, teraz väčšinou používať nemôžu. Veľký počet hotových studní je natretých výstražnou červenou farbou, čo značí, že nie je vhodná na pitie ani zalievanie. A to, že by do vedier s na pohľad čistou vodou mali sypať nejaké chemikálie, im príde len ako ďalší nepekný trik. Ktorý opäť skončí zmrzačenými deťmi.

„Je to veľmi poľutovaniahodné, ale komplikujúcim faktorom je tu fakt, že bežne nemáme šancu otravu arzénom včas spozorovať,“ vysvetľuje Hiroki Hashizume, sanitárny inžinier WHO. Mimo akútnych prípadov sa k chronickej otrave ľudia uberajú roky a trvá často aj desaťročia, než je možné otravu fyzicky rozpoznať. To už je ale na liečbu bohužiaľ neskoro.

Plošná otrava obyvateľov Bangladéša skrátila alebo ukončila milióny ľudských životov. Svojimi parametrami ďaleko prekonáva katastrofy v Černobyle alebo Bhopále. Tu, na rozdiel od zlyhania ľudského faktora alebo technických pochybení ale zabíjali chvályhodné úmysly. Dať ľuďom dúšok čistej vody.

zdroj: idnes.cz

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár