Prerastanie studenej vojny medzi alianciou Západu a tvoriacou sa osou Rusko – Čína do horúcej motivuje mnoho krajín, aby sa čo najdôraznejšie dištancovali od oboch táborov. Ich spoločným záujmom je preto urýchľovať prechod mocenského usporiadania vo svete z bipolárneho na multipolárny.
Ten bude musieť mať i vojenský rozmer. Každá mocnosť odhodlaná stať sa jedným z pólov multipolárnosti bude musieť chcieť a dokázať udržiavať si autonómiu rozhodovania na základe vojenskej sily opierajúcej sa o vlastníctvo a schopnosť vyrábať jadrové zbrane. Počet členov vojenského jadrového klubu preto stúpne.Virtuálny klub a jeho kategórie
Hneď na začiatku treba zdôrazniť, že pomenovanie „jadrový klub“, s prívlastkom „vojenský“ alebo aj bez neho, je neformálnym označením piatich krajín, ktoré jadrové zbrane:
- vyrábajú,
- vlastnia,
- majú ich dokázateľne otestované,
- plne kontrolujú ich použitie,
- v roku 1968 podpísali Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (Treaty on the Non-Proliferation of Nuclear Weapons či stručnejšie Non-Proliferation Treaty – NPT).
Len päť krajín spĺňa všetky tieto kritériá: Ruská federácia (z hľadiska zodpovednosti za jadrové zbrane po zaniknutom Sovietskom zväze), Spojené štáty americké, Veľká Británia, Francúzsko a Čínska ľudová republika.
Prvá menšia…
Zhodou okolností patrí tomuto kvintetu päť kresiel stálych členov Bezpečnostnej rady OSN. Zhodou okolností preto, lebo takéto privilegované postavenie získali už pri zakladaní OSN v roku 1945 vďaka tomu, že tvorili v 2. svetovej vojne víťaznú spojeneckú koalíciu. Jedinou jadrovou veľmocou boli v tých časoch Spojené štáty. Čínu zastupoval až do roku 1971 v štruktúrach OSN Taiwan, a to pod štátnym názvom Čínska republika. Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) otestoval svoju prvú atómovú bombu v roku 1949, Veľká Británia v roku 1952, Francúzsko v roku 1960 a Čínska ľudová republika v roku 1964.
Skutočnosť, že sa tešili postaveniu oficiálne uznaných jadrových veľmocí, ešte neznamenala, že jadrový klub, ktorý neformálne vytvorili, výrazne pomohol stabilizovať pomery v medzinárodnej aréne. Bol zrkadlovým odrazom studenovojnového bipolárneho rozdelenia sveta na osi Východ – Západ, kde sa obaja hlavní protagonisti (USA a ZSSR) držali v patovej situácii vzájomným jadrovým odstrašovaním. Počas kubánskej raketovej krízy v roku 1962 priviedlo napínanie svalov Washingtonu a Moskvy svet na pokraj jadrovej katastrofy. Súčasne s touto konfrontáciou sa India natoľko pohašterila s Čínskou ľudovou republikou, že zviedli v Himalájach pomerne krátku jednomesačnú pohraničnú vojnu.
… druhá väčšia
Obaja ázijskí obri v tom čase intenzívne pracovali na výrobe vlastných jadrových zbraní. Sovietski vojenskí vedci pri tom nepriamo pomáhali kolegom z Indie, čo ešte viac prehĺbilo ideologickú roztržku komunistických strán Číny a ZSSR. Antagonizmus medzi Moskvou a Pekingom vyvrcholil sériou ozbrojených zrážok v roku 1969. Sovietske taktické jadrové rakety na Ďalekom Východe boli v auguste 1969 uvedené do stavu krajnej pohotovosti a Moskva upovedomila Peking, že v prípade napadnutia nebude váhať s jadrovým útokom proti základniam čínskych nukleárnych rakiet. Bipolárne jadrové odstrašovanie tak nadobudlo podobu tripolárneho. Washington využil situáciu na opatrné zbližovanie s Čínou a Moskva na utužovanie vojenskej spolupráce s Indiou.
Tá otestovala svoju prvú jadrovú bombu, nazvanú Smiling Buddha (Usmievajúci sa Budha), v máji 1974. Indická vláda nepodpísala Zmluvu o nešírení jadrových zbraní, pretože sa obávala, že by si tým príliš tuho zväzovala ruky v období vyostrovania sporov s dvoma krajne nebezpečnými susedmi. Najostrejšie bolenie hlavy spôsoboval prevažne hinduistickej Indii moslimský Pakistan.
Po prvej indicko-pakistanskej vojne v roku 1947 a druhej v roku 1965 prišiel Pakistan po porážke v tretej v decembri 1971 definitívne o svoju separatistickú východnú časť. Nazývala sa Východný Pakistan a po osamostatnení sa premenovala na Bangladéšsku ľudovú republiku. Pakistan, zbavený svojej malej, ale ľudnatej východnej časti, cez ktorú mohol dovtedy strategicky zvierať Indiu ako v kliešťach, sa cítil zraniteľnejší a východisko videl iba v jednom. Nie je ťažké domyslieť si v čom. V urýchlenom vývoji a výrobe vlastných jadrových zbraní. Skúšobný podzemný výbuch svojej prvej jadrovej bomby načasoval na koniec mája 1998 s propagandistickým odôvodnením, že to bola odpoveď na údajne provokatívnu sériu skúšobných jadrových výbuchov, ktorú v ten mesiac uskutočnila India. Tá úspešne otestovala vodíkovú bombu, čo bola zbraňová kategória vyššej úrovne.
Pakistanu sa tak podaril husársky kúsok, po ktorom vyplávali na hladinu dlho utajované indície o tom, ako zháňal tichých sponzorov pre svoj tajný a nesmierne drahý jadrový program. Jadrové zbrane v rukách Pakistanu okamžite zdvihli sebavedomie islamskému a najmä arabskému svetu na čele s bohatou Saudskou Arábiou. Púštne kráľovstvo prestalo po zhruba dvadsiatich rokoch popierať chýry o tom, že bolo hlavným financmajstrom jadrového programu Pakistanu. Saudská Arábia a okolité petrodolárové monarchie v 70. rokoch, keď začali nesmierne bohatnúť, správne sebakriticky usúdili, že nemajú dostatočný vedecký potenciál na vývoj vlastnej, prvej islamskej A-bomby. Disponovali zato hojnosťou zdrojov na financovanie pakistanských vedeckých pracovísk. Britský denník The Guardian sa zmienil 10. mája 2010 o tom, že Saudskoarabi nepovažovali americký ochranný jadrový dáždnik za dostatočne spoľahlivý. Vypuknutie tzv. arabskej jari počiatkom roka 2011, ktorá otriasla v podobe farebných revolúcií arabským svetom, spätne potvrdzuje, že také pochybnosti boli oprávnené. The Guardian citoval nemenované západné spravodajské pramene, podľa ktorých saudská monarchia uhradila až 60 % nákladov na pakistanský jadrový program výmenou za to, že si bude môcť kúpiť neveľký jadrový arzenál (pozostávajúci z piatich-šiestich hlavíc), ak by pomery v jej susedstve začali byť príliš horúce.
O ochotu Pakistanu poskytnúť či predať drahocenné technológie prejavoval záujem aj Egypt. Bol signatárom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní a smel ako taký oficiálne rozvíjať civilný jadrový program. Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu IAEA ho však už v roku 2005 podozrievala z nekalej „bočnej“ vedeckej činnosti. Do Pakistanu, hoci nebol arabskou krajinou, pravdepodobne plynuli finančné toky nielen z Egypta, ale i z bohatej Líbye, ktorá pod tlakom Západu začala koncom roka 2003 demontovať výskumné zariadenia na svojom území.
AUTOR: Patrik Sloboda
