Kočneriáda alebo Ako médiá lámu spravodlivosť

· Čas čítania: 3 min.
Zdroj: TASR

Najsledovanejší proces roka nevyšiel podľa očakávania verejnosti, hlavného mediálneho prúdu, súčasnej koalície a mnohých ďalších skrytých aktérov. Táto koalícia nepriamo čerpá svoju legitimitu z hnutia Za slušné Slovensko, ktoré vzniklo ako reakcia na vraždu investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. Očakávalo sa odsúdenie Mariana Kočnera, ktorého väzby na časť policajných či justičných zložiek boli v minulom období všeobecne známe. Rozsudok nad ním mal spečatiť politický obrat po voľbách a dodať legitimitu silám, ktoré k moci vynieslo „tancovanie na hrobe“ spomenutej dvojice. V systéme však nastala chyba. Vykonávateľa vraždy Miroslava Marčeka podľa očakávaní odsúdili na dvadsaťpäť rokov, značný šok, respektíve veľké nenaplnenie očakávaní však vyvolal oslobodzujúci rozsudok nad údajným objednávateľom vraždy Marianom Kočnerom a jeho sprostredkovateľkou Alenou Zsuzsovou.

Tento proces bol pod obrovským tlakom médií, čo vyvolalo vo verejnosti značný optický klam. Médiá veľmi selektívne interpretovali sériu nepriamych dôkazov, ktorými presviedčali verejnosť o vine uvedenej dvojice. O tom, že to s dôkazmi nebolo ani zďaleka také dobré, však svedčilo aj vyhlásenie šéfky českého centra investigatívnej žurnalistiky a dlhodobej spolupracovníčky Jána Kuciaka Pavly Holcovej. Tá jasne povedala, že tento pre mnohých neočakávaný rozsudok vyplynul z dôkaznej núdze. Obžaloba totiž disponovala len sériou nepriamych dôkazov, v ktorých bolo navyše veľa veľmi sporných bielych miest.

Základným pilierom obžaloby bolo svedectvo Zoltána Andruskóa, ktorý sa však často prejavoval ako veľmi nedôveryhodný svedok. Ak si k tomu pripočítame jeho silnú osobnú motiváciu spolupracovať s obžalobou z dôvodu zmiernenia svojho trestu, je jasné, že jeho svedectvá bolo nutné brať veľmi opatrne. O „hodnovernosti“ jeho svedectva svedčí aj ľahko vyvrátiteľné tvrdenie, že Kočnerovo vraždiace komando pred pár rokmi otrávilo aj regionálnu televíznu spravodajkyňu Leonu Kočkovičovú-Fučíkovú. Okrem zjavne chýbajúcej motivácie lekári v jej prípade jasne diagnostikovali agresívnu formu leukémie a nad všetku pochybnosť vyvrátili akúkoľvek inú príčinu smrti. Už toto svedectvo malo znamenať pre takéhoto svedka červenú kartu. Nakoniec bolo sporných tvrdení a vyložených a ľahko vyvrátiteľných lží toľko, že väčšina členov senátu sa priklonila k zásade „v prípade pochybností v prospech obžalovaného“. To nakoniec vyústilo do rozsudku, v ktorom Mariana Kočnera a Alenu Zsuzsovú prvostupňový súd oslobodil.

Mediálny tlak a očakávanie iného rozsudku však spôsobili, že tento proces sprevádzali mnohé fauly. Je škandalózne, že informácia o hlasovaní trojčelného senátu napriek tomu, že je prísne dôverná, hrubo protizákonne unikla do médií a vystavila pod veľký nátlak jeho dvoch sudcov, ktorí mali opačný názor než jeho predsedníčka.

Atmosféru pobúrenia, frustrácie a nesplneného očakávania ilustrovalo množstvo výrokov. Napríklad Kuciakov kolega a nadriadený šéf investigatívneho tímu v redakcii aktuality.sk Marek Vagovič sa vyslovil kriticky v tom zmysle, že súd rozhodoval právne puristicky – síce možno zákonne, ale nespravodlivo. Dekódované do ľudskej reči – dôkazy vlastne nestačili, ale očakávania verejnosti, poškodených a zúčastnených mali vyvolať takú atmosféru, že súd mal menej vnímať nedokonalosť dôkazov, ale rozhodovať podľa očakávaní spoločnosti, teda spravodlivo.

Autor: Roman Michelko

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár