Učenie tohto čínskeho mysliteľa je obsiahnuté v súbore deviatich spisov, nazvaných Deväť klasických kníh. Ide o zbierku tzv. Piatich klasických kníh (alebo Piatich kanonických kníh, v čínštine Wu-ťing), ktoré zostavil zo starších literárnych pamiatok alebo sčasti napísal sám, a ďalších Štyroch kníh (v čínštine S‘-šu), kde sú sprostredkovane zaznamenané jeho myšlienky, ako i názory jeho pokračovateľov. Konfucius však svojich žiakov často upozorňoval na to, že neprináša nič nové, ale vedomosti známe z čias „pred zdivočením mravov“.
V knihe rozhovorov a výrokov Lun-jü, ktorú vytvorili jeho žiaci, sa o svojom pôsobení vyjadruje takto: „Som iba dedičom a nositeľom myšlienok, nie ich tvorcom, som len dôverníkom a vyznávačom múdrosti dávnych dokonalých a iba v kútiku svojho srdca tajne dúfam, že i mňa raz zaradia medzi takých úctyhodných starcov minulosti, akým bol majster Pcheng!“ Mal na mysli legendárneho čínskeho mudrca Pchenga, ktorý vraj podobne ako biblický Matuzalem žil celé stovky rokov, od 19. do 11. storočia p. n. l. Jednému zo svojich žiakov, učeníkovi menom Cʹ kung, sa navyše priznal, že si nepamätá všetko, čo sa kedy naučil, iba dáva veci do súvislosti.
Keďže bol nesmierne rozhľadený a vzdelaný, radil druhým v najrôznejších oblastiach a pri odovzdávaní informácií nikdy nehľadel na sociálny status prijímateľa. Medzi jeho domény patrili história, folklór i zákonodarstvo. No zaujímal sa napríklad aj o veštenie – Knihu premien, resp. I-ťing, ktorú Číňania používajú pri výkladoch budúcnosti, si vážil natoľko, že si ju prial študovať päťdesiat rokov.
V rámci Konfuciových citátov sa stretávame aj s pojmom „cesta Tao“, ktorý odkazuje na neustále sa meniaci proces bytia univerza i správnu životnú cestu človeka, rodiacu sa z „podstatností“, teda zo záležitostí, na ktoré sa sústredí ušľachtilý človek. Často sa zaoberal zušľachťovaním ľudského ducha a v tomto smere zanechal pre budúce generácie množstvo odporúčaní, napríklad: „Ušľachtilý človek chce byť pomalý v reči, ale rýchly v čine. Keď hovoríš, nech tvoje slová zodpovedajú skutočnosti, keď jednáš, nech sú tvoje činy rázne. Ušľachtilý človek sa obáva, aby jeho slová nepredbehli jeho činy. Ušľachtilý človek je opatrný pri reči, malý človek sa s hovorením ponáhľa. Povinnosťou mladého muža je doma zachovávať synovskú a na verejnosti bratskú cnosť, byť statočný a dôveryhodný, prekypovať láskou k ľuďom a prejavovať ľudskosť a všetku ostatnú energiu venovať štúdiu!“ Tieto rady sa možno zdajú banálne. Nemecký filozof Hegel dokonca považoval Konfuciove rozpravy za prejav populárnej morálky v poučkách, ktoré bežne nájdeme v každom národe. Kto by však pochyboval o ich platnosti? Veď aj staré známe pravidlo „nerob druhým, čo nechceš, aby robili tebe“ – v Konfuciovej verzii „čo neprajem sebe, nikdy si nedovolím konať ani iným“ – je do dnešných čias uznávané ako základný princíp pre fungovanie dobrých medziľudských vzťahov v mnohých kultúrach vrátane kresťanskej.
Pripomeňme si teda ešte niekoľko, pre niekoho možno všedných, ale len ťažko spochybniteľných zásad, prednesených Konfuciom pred viac než dva a pol tisíc rokmi. Tak napríklad o učení povedal, že „pri opakovaní starej látky sa človek naučí niečo nové“ alebo „kto sa učí bez pozornosti, je stratený; kto myslí bez učenia, je vo veľkom nebezpečí“, či „uč sa a objavíš svoju nevedomosť a spoznáš svoju zmätenosť“. Milovníkom kníh by sa mohol páčiť tento výrok: „Človek upútaný svojimi knihami nevidí veci pred sebou, nepočuje zvuky okolo seba, necíti ani chuť jedla, ktoré je.“
Na margo napodobňovania cnostných sa Majster, ako ho volali jeho žiaci, vyjadril takto: „Keď vidíte cnostného človeka, snažte sa riadiť jeho vzorom; keď vidíte zlého človeka, premýšľajte o tom a uistite sa, že vás neovplyvnil.“
Nazdával sa, že na dosiahnutie významných funkcií a slávy je potrebné spojenie nadania a skromnosti: „Netrápme sa tým, že nemáme žiaden úrad, ale starajme sa, aby sme boli schopní ho zastávať. Netrápme sa tým, že nie sme slávni, ale snažme sa, aby sme boli hodní slávy.“ Vladárom a vojvodcom radil, ako si zabezpečiť poslušnosť ľudu: „Ak budete do úradných funkcií vyberať schopných a správnych ľudí a ak sa zbavíte všetkých zlých a neschopných hodnostárov, potom vám váš ľud bude ochotne slúžiť. Ak však do úradných funkcií vymenujete nesprávnych a nestatočných ľudí, potom neočakávajte, že váš ľud bude voči vám poslušný!“ A ako si môžu vládcovia získať úctu a dôveru ľudu? Na to odpovedal takto: „Ak sa budete správať dôstojne, ľud si vás bude vážiť. Ak budete k nemu otcovsky láskavý, bude vám dôverovať.“
AUTOR: Pavol Ičo
