Kosák a kladivo strašia aj po sto rokoch

Tagged With: , , , , , Add Comment

V novembri zaznamenala sté výročie Veľká októbrová socialistická revolúcia. Vladimir Putin vyhlásil, že diskusia o revolúcii by mala byť ponechaná historikom. Bola zrekonštruovaná vojenská prehliadka z roku 1941 ako prejav odporu proti nemeckým silám a o pár dní prebehla aj demonštrácia komunistických stúpencov, ktorí mávali červenými vlajkami a portrétmi Lenina a Stalina. Podľa amerických médií pritiahla táto akcia „niekoľko tisíc“ ľudí, čo nie je prekvapenie. V prieskume uviedlo len 6% Rusov, že táto krvavá revolúcia je niečo, na čo sú pyšní. Zažili na vlastnej koži a vedia, čo ideológia spôsobila a ako dlho sa z nej zotavujú.

Do kontrastu možno skúsenosť trpiacich dať so zmätenou ignoranciou západnej mileniálnej generácie. Podľa prieskumu, ktorý bol publikovaný tri dni pred výročím revolúcie, by až 58% amerických „detí milénia“ (narodených 1980-1995) chcelo žiť v socialistickej, komunistickej alebo fašistickej spoločnosti. Komunizmus a fašizmus získali po 7%, kým socializmus 44%. Na mieste je otázka, ako títo mladí ľudia chápu rozdiel medzi (ľavicovým) socializmom a komunizmom. Sú vôbec tieto rozdiely dôležité? Výsledok musí byť hlboko mätúci najmä pre Rusov, ktorí skutočne prežili hororové časy, keď skrytá vrchnosť uplatnila v praxi Marxom renovované myšlienky Adama Weishaupta na slovanskom národe (viď Slobodomurárske a sionistické pozadie Ruskej revolúcie, Z&V 11/2017). Ruská revolúcia zmenila svet ohromným spôsobom a priamo alebo nepriamo pokračuje v ovplyvňovaní života bez ohľadu na región.

Súčasný neomarxizmus venuje svoje príbehy, pripomienky a akademické konferencie „zlatým včerajškom“ bez toho, aby pomenoval realitu o zrode komunizmu pravým menom a predpokladá, že na jedovatých základoch sa dá postaviť rekonštruovaná a zdravá stavba. Prečo je komunizmus od čias „čiernej smrti“ najväčšou katastrofou, ktorá počtom obetí zatieňuje iné, popularizovanejšie tragédie? V diele Čierna kniha komunizmu (1997) sa píše, že bolo:
– 65 miliónov zavraždených v Číne,
– 20 miliónov zavraždených v Sovietskom zväze,
– 2 milióny zavraždených v Kambodži,
– 2 milióny zavraždených v Severnej Kórei,
– 1,7 milióna zavraždených v Etiópii,
– 1,5 milióna zavraždených v Afganistane,
– 1 milión zavraždených v tzv. Východnom bloku,
– 1 milión zavraždených vo Vietname,
– 150 tisíc zavraždených v Latinskej Amerike,
– 10 tisíc zavraždených „medzinárodnými komunistickými hnutiami a stranami, ktoré neboli pri moci.“

Medzi ďalšie zločiny patrí nasledovné:
– popravy desaťtisícov zadržaných a uväznených,
– vražda státisícov „rebelujúcich“ robotníkov a roľníkov (1918-1922),
– potláčanie kresťanstva, prenasledovanie veriacich a duchovných; tisíce kňazov zabitých len v Sovietskom zväze;
– hladomor, ktorý usmrtil 5 miliónov ľudí (1921),
– pochovanie princeznej sv. Alžbety Ruskej a ďalších pravoslávnych kresťanov zaživa,
– likvidácia tzv. kulakov a opatrenia systematickej represie (1917-1933),
– vražda cára ako predstaviteľa monarchie a kresťanstva, jeho manželky a všetkých detí,
– vražda desaťtisícov obyvateľov v koncentračných táboroch – gulagoch (1918-1930),
– Veľký teror (Veľká čistka), ktorá zabila takmer 690 tisíc ľudí,
– tisícom ľudí v Sovietskom zväze a iných štátoch boli „diagnostikované duševné choroby“ za spochybňovanie marxizmu-leninizmu,
– deportácia 2 miliónov tzv. kulakov (1930-1932),
– Pol Pot a vražda tisícov „podozrivých intelektuálov“,
– smrť 4 miliónov Ukrajincov (Holodomor) a 2 milióny ďalších ľudí v čase hladomoru (1932-1933),
– vyše 50 tisíc zavraždených profesorov a učencov počas Maovej „kultúrnej revolúcie“,
– deportácia Poliakov, Ukrajincov, Moldavčanov a ľudí z Pobaltia (1939-1941 a 1944-1945),
– deportácia volžských Nemcov (1941),
– etnické čistky krymských Tatárov (1943),
– znásilnenie miliónov nemeckých a európskych žien Sovietmi po vojne,
– nútený presun obyvateľov Severného Kaukazu a Ingušska (1944).

Nemožno tiež zabudnúť na úplnú kontrolu všetkých aspektov verejného života a viac-menej aj života súkromného. Deti donášajúce na rodičov, umelci väznení s cieľom zničiť ich tvorivého ducha, domy a byty odpočúvané, prenasledovanie oponentov a veda poškodzovaná ideológiou. Zhrnuté a podčiarknuté, aj pre najtvrdšieho cynika by bolo náročné necítiť morálne pobúrenie a nevidieť komunizmus ako katastrofu bez analógie.

Tieto informácie budú zrejme novinkou pre väčšinu západniarov, ktorí by radi žili v socialistickej spoločnosti a ak sa ich spýtate na najväčšieho masového vraha v histórii, odpoveďou bude takmer vždy Hitler. Na meno Mao Ce-Tung zrejme zareagujú prekvapene, možno nedôverčivým pohľadom. Neomarxisti nechcú, aby boli fakty o komunizme všeobecne známe, a preto o nich neuvidíte ani príliš veľa filmov. Texe Marrs v analýze The Illuminati and Its Triad of Evil píše: „Americkí a západní novinári a historici majú zakázané písať o pôvode Maovej červenej revolúcie. Mao bol celú dobu starostlivo kontrolovanou bábkou revolucionárov ako Israel Epstein a Sidney Shapiro, ktorí žili v Číne a mali v rukách hlavné sektory pekinskej komunistickej vlády – rozpočtové prostriedky (financie) a propagandu.“

Dnešná pozícia ľavičiarov, neomarxistov a stúpencov kultúrneho marxizmu sa v niektorých smeroch zmenila. Dôležité a zarážajúce sú však spôsoby, ktorými sa ich pozícia nezmenila. Len minimum ľavičiarov sa venuje boju proti ťažkostiam proletariátu – robotníckej triedy a nie každému z nich prišlo na um, že to nefunguje a proletariát byť oslobodený proste nechcel. Chcel len väčšie a krajšie autá, v ktorých by mohol bezpečne odviezť ženu a deti do nákupného centra. Neomarxizmus preto hľadal a našiel iné skupiny obyvateľstva. Utláčaní sa označili rasovou alebo inou kategóriou a totožnosť utláčateľa sa zmenila z buržoázie na bielu majoritu. S neskrývanou radosťou pokračovali v love, aby oslobodzovali najprv ženy, etnické minority, neskôr homosexuálov, transgender a existujú náznaky, že ďalšou skupinou budú pedofili.

Vzor je podobný, avšak sebanenávisťou pohnutý marxizmus obetuje aj buržoáziu alebo bielu časť ľavice (hoci väčšina boľševikov bola zo strednej triedy). V rámci svojho „oslobodzovania inakosti“ neváhajú škandalizovať a ohroziť vlastných, ale „inakosť“ romantizujú, oslavujú a investujú do nej neobmedzený potenciál. Nesú si predstavu, že po úspešnom oslobodení sa dosiahne stav „krásneho sveta rovnosti,“ kde ich ráno prebudí slnko, budú loviť ryby, pásť milé zvieratká, polievať svoju „bio záhradu,“ komponovať symfónie a lietať ku hviezdam.

Ostatné veci zostávajú rovnaké a jednou z nich je marxistická intolerancia nesúhlasu. Existujú výzvy ľavice na obmedzenie slobody prejavu, ktoré sa podarilo realizovať v Kanade, Veľkej Británii, USA a Európe. „Rasisti a sexisti“ sú kontrarevolucionári, ktorí musia byť umlčaní, uväznení a zničení spolu s rodinami a ostatnými, ktorí sa s nimi spájajú. Ak zlyhajú právne prostriedky, prijateľné je násilie. Hlavne prinútiť vraj privilegovaných ospravedlňovať sa za svoje privilégiá a samotnú existenciu. Ďalšou konštantou je opozícia voči hereditarizmu, teda myšlienke, že dedičnosť hrá dôležitú úlohu v tom, kým sme. V tejto oblasti sú dnešní ľavičiari ešte horlivejší ako Sovieti. So zmenou zamerania z triedy na rasu, ale rovnakým trúbením „rovnosť, rovnosť!“ musia byť fakty o genetických rozdieloch medzi rasami bezohľadne potlačené z jednoduchého dôvodu. Veda nepodporuje mýtus prirodzenej rovnosti. Tento zákaz biologických faktov sa vzťahuje aj na prípad pohlaví. V mene „rovnosti“ ľavičiari požadujú, aby sme predstierali, že nevieme o biologickej odlišnosti pohlaví a že mužská a ženská originalita je určovaná odlišnou štruktúrou mozgu a rozdielnymi hladinami hormónov. Takáto idea „sociálnej konštrukcie“ by bola možno príliš aj pre Stalina. Absurdity neomarxistov sú však logickým vývojom alebo rozšírením princípov, s ktorými boľševizmus začal pred storočím. Ako náhle sa spraví z rovnosti modla, popiera sa čoraz väčšie a väčšie množstvo reality.

O konštantách ľavičiarov by sa dalo hovoriť ešte mnoho. Najväčším a trvalým prvkom však je nenávisť, keďže ide o filozofiu revolty proti životu a skutočnosti. Možno to tiež nazvať všeobecným odporom alebo závisťou. Nenávisť k ušľachtilému, fyzicky a duchovne silnému. Fyziognómia súčasných neomarxistov hovorí za všetko: ľudskoprávni aktivisti a exhibicionisti s nadváhou, nepríťažliví, fyzicky slabí, emocionálne labilní, dôkladne farební (ideálne dúhoví), sexuálne neidentifikovateľní a (v duchu „progresu“) podporujúci zvrátenosť kdekoľvek sa objavia.

Feminizmus je takisto všeobecným odporom. Nenávisť menšiny s vysokou hladinou testosterónu, frustrovaných kryptolesbických žien voči mužom, ktorí vybudovali svet, v ktorom majú bezkonkurenčný luxus. A feministická vzbura proti „utláčateľským štandardom krásy“ je takmer vždy vedená osôbkami, na ktorých veľa pôvabného nie je bez ohľadu na to, aký štandard krásy momentálne panuje.

Väčšina načrtnutého sa týka hlavne presvedčených (a podvedených) komunistov, ktorí nevedia kto vytvoril základ ideológie a pre koho je len prostriedkom pre vlastné záujmy. V rovnakých dielňach vznikol liberalizmus ako dvojča komunizmu, ktorého filozofia sa ukazuje časom zas a znova smrtiaca. Je nenávisťou, neznášanlivosťou, hladom, vojnou a deštrukciou všetkého, čo je priame, ušľachtilé a morálne. Rebéliou proti životu a autostrádou k smrti a nešťastiu. Najväčším nešťastím však je, že ich dobrovoľná obhajoba smrti a lákavé frázy o rovnosti a svornosti stiahnu ako lavína aj iných.

Pramene:
[1] Kremlin quiet as Russia marks revolution’s 100th anniversary; autor: Patrick Reevell; ABC News, 8.11.2017
[2] Millennials would rather live in socialist or communist nation than under capitalism: Poll; autor: Bradfor Richardson; Washington Post, 4.11.2017
[3] The Black Book of Communism: Crimes, Terror, Repression; autor: Jean-Louis Panné & kolektív; ISBN-13: 978-0674076082; Harvard University Press, 1999
[4] Soviets Razed Churches, Spared Synagogues; 
henrymakow.com, 4.1.2014
[5] Democracy and world dominion; autor: Edwin D. Schoonmaker; ASIN: B000856XJ4; Richard R. Smith; 1st edition, 1939
[6] Kagan a jeho bek; autor: V. Uškujnik; ZAO, Pravoslavná iniciativa, Minsk, 1999
[7] The Illuminati and Its Triad of Evil; autor: Texe Marrs; 
texemarrs.com
[8] Sidney Shapiro, US-born translator, dies at 98; Ejinsight.com, 21.10.2014
[9] The Three Sources and Three Component Parts of Marxism; autor: V. I. Lenin; Prosveshcheniye, 3.3.1913
[10] Karl Marx and the Communist Religion of Hate; autor: Christopher C. M. Warren; Self-Educated American, 21.10.2014
[11] The Left vs. Free Speech; autor: John O. McGinnis; Commentary Magazine, 1.10.1994
[12] Thirty Years of Research on Race Differences in Cognitive Ability; autori: J. Philippe Rushton & Arthur R. Jensen; Psychology, Public Policy, and Law (American Psychological Association) 2005, Vol. 11, No. 2, 235–294
[13] The Genetics of Sex Differences in Brain and Behavior (PMC3030621); autori: Tuck C. Ngun, Negar Ghahramani, Francisco J. Sánchez, Sven Bocklandt & Eric Vilain; US National Library of Medicine National Institutes of Health, 15.10.2010

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Richard Strážan
(*1969, Bratislava) Geopolitický a spoločenský analytik dlhodobo pôsobiaci, bádajúci a študujúci vo viacerých mestách Európy a Ázie; konfrontuje korene, poznatky a vplyvy historických, filozofických a kultúrnych vied, smerov a náboženstiev na spoločnosť a jej pohyb v priebehu storočí...

Pridaj komentár

& Časopis