Jedna členská krajina Európskej únie za druhou ustupuje neúprosnému tlaku euroúnijnej technokracie, aby sa upísali programu postupného podrobenia národných štátov i medzištátnych zoskupení nadnárodnému kapitálu. Podriadenie národného práva nadnárodným arbitrážnym mechanizmom, ako je to zakotvené v existujúcich a pripravovaných obchodno-investičných dohodách Spojených štátov s vazalmi v zahraničí, sa začne čoskoro vzťahovať aj na EÚ. Ujarmeniu sa podvolila koncom minulého mesiaca, keď odobrila Komplexnú hospodársku a obchodnú dohodu EÚ s Kanadou, známu pod skratkou CETA (Comprehensive Economic and Trade Agreement).
Pokrok, čo mrazí
Pohľad na rozosmiate tváre predstaviteľov EÚ a Kanady na snímkach tlačových agentúr navodzuje ilúziu hrejivého transatlantického hospodárskeho a obchodného zbratania sa polmiliardovej EÚ s 36-miliónovou Kanadou, starým dobrým partnerom vo vojenskom pakte NATO.
„Tešme sa z toho, že máme na svete progresívnu a dobrú zmluvu obchodného charakteru, ktorá môže byť príkladom pre ďalšie krajiny sveta,“ zdôraznil podľa tlačovej agentúry TASR slovenský premiér Robert Fico po skončení summitu EÚ-Kanada. Na bruselský summit priletel protokolárne najmä z titulu svojej funkcie predsedu Európskej rady, nakoľko je Slovensko v druhom polroku 2016 rotujúcim predsedníckym štátom. Úsmev na tvári slovenského premiéra nepôsobí na agentúrnom fotozábere tak nehanebne uvoľnene ako u Poliaka (v skutočnosti Pomorana) Donalda Tuska (stáleho predsedu Európskej rady), alebo šéfa Európskej komisie Jeana-Claudea Junckera. Možno sa jedného dňa posťažuje v memoároch, ako vnútorne trpel, no vtedy už bude neskoro, aby sa do dejín zapísal ako muž, ktorý neohol chrbát.
Zahnať Európu do nevoľníctva
Túto vlastnosť prejavil vis-à-vis bruselskému parnému valcu, hoci len na niekoľko dní, predseda valónskej regionálnej vlády Paul Magnette. Aj ten iba vďaka tomu, že zákonodarcovia prevažne frankofónneho valónskeho regiónu Belgicka povedali zmluve CETA „Non!“. Ich odpor voči dobrovoľnému odovzdaniu 3,5-miliónového Valónska všemocným kartelom globálnych finančníkov bol na tzv. vnútrobelgických zmierovacích rokovaniach po pár dňoch zlomený. Prejavili však statočnosť, za ktorú sa im dostalo uznania doma i v zahraničí. Prinútili okrem iného globálne masmédiá pripustiť, že pokusy nadnárodného kapitálu uvrhnúť európske štáty do nevoľníctva prostredníctvom zmlúv ako CETA s Kanadou alebo TTIP s USA narážajú na odpor na najvyššej, t.j. na parlamentnej úrovni, aj v takej bašte globalizmu, akou je belgické kráľovstvo.
Eurokomisárka pre obchod Cecilia Malmströmová predviedla pred televíznymi kamerami drastickú ukážku orwellovského newspeaku, v ktorom majú vyrieknuté slová prevrátený význam. Podľa tlačovej kancelárie TASR uviedla pre belgickú televíziu RTBF, že „politické diskusie z posledných dní, ktoré prebiehali po nesúhlase belgického regiónu Valónsko prijať CETA, objasnili, že dohoda s Kanadou neznamená privatizáciu verejných služieb, nepovedie k zníženiu štandardov pre spotrebiteľov a vysvetlili úlohu arbitrážnych súdov.“ Holá skutočnosť je presne opačná. Dohoda s Kanadou práveže povedie k privatizácii verejných služieb – a to až na vopred dohodnuté výnimky – k nezvratnej privatizácii. De facto zníži normy a štandardy pre spotrebiteľov na oboch brehoch Atlantiku tým, že zaplaví trh lacným brakom a vyženie ceny za kvalitu do nedostupnej výšky pre stredné a nízkopríjmové vrstvy. A to najdôležitejšie: nastolí fakticky nadvládu mimoštátneho systému Investor-State Dispute Settlement – ISDS (Ustanovenie pre urovnávanie sporov medzi investormi a štátmi). ISDS tvorí súčasť (11. kapitolu) Severoamerickej dohody o voľnom obchode medzi USA, Kanadou a Mexikom (známej pod skratkou NAFTA). Prešibané právnické kancelárie vyžmýkali za vyše 20 rokov existencie zmluvy NAFTA cez tento mechanizmus desiatky miliárd dolárov. Vyľakali miestne samosprávy a zahnali ich do poddanského postavenia voči nadnárodným korporáciám a investorským fondom. Vydieranie cez mechanizmus ISDS postihne signatárske štáty dohody o Transpacifickom partnerstve (TPP) a dohody o Transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP). Na rozdiel od CETA sú v pripravovanej zmluve TTIP zmluvným partnerom EÚ Spojené štáty, čo vyvoláva neskrývané obavy európskej verejnosti a časti jej politickej reprezentácie. CETA poslúži nadnárodným investorom ako predbežná náhrada za TTIP, aby nastolili režim zastrašovania národných vlád a miestnych samospráv hrozbami žalôb u osobitných arbitrážnych súdov ISDS prostredníctvom svojich dcérskych firiem v Kanade.
Hoci mienkotvorné masmédiá vykresľujú letmú rebéliu valónskych poslancov za bezvýznamnú epizódu, Brusel a nadnárodné investorské kruhy si z nej berú poučenie. Na oko sa chvália, že poskytli Valónom dodatočné zmluvné istoty a umožnia im odstúpiť od CETA. V skutočnosti sa toto právo zrejme obmedzí len na obdobie do plnej ratifikácie CETA parlamentmi členských štátov. Môže to potrvať niekoľko rokov, avšak zmluva CETA nadobudne predbežnú vykonateľnosť už dávno predtým. „Znamená to, že sa budú vykonávať len tie časti, ktoré patria výlučne do právomoci EÚ a tie, ktoré patria do právomocí národných štátov, budú platné až ukončení procedúry národných ratifikácií“, informuje TASR.
Zamedziť šíreniu „valónskeho vírusu“
Svetové investorské kruhy využijú tento čas na to, aby podľa možnosti predišli zopakovaniu rebélie valónskeho druhu inde v únii. Tŕňom v oku sú im všetky ústavno-právne štruktúry v členských štátoch únie, ktoré brzdia uzurpovanie rozhodovacích právomocí bruselskou centrálou. Viacerí poslanci Europarlamentu delegovaní tam zo Slovenska sa medzičasom stotožňujú s povýšenectvom eurokracie voči prejavom odporu zdola. Ako uviedla agentúra TASR, europoslanec Eduard Kukan protestu Valónov proti dohode nerozumie a ich argumenty označil za „smiešne a neopodstatnené“.
Kľúčovým pre porozumenie ofenzívy globalistov a ich bábok v Európskom parlamente na ústavné práva občanov je výrok europoslanca Pála Csákyho. Patovú situáciu v súvislosti s podpisom CETA označil za „krízu belgického ústavného systému“, ktorý vníma ako príliš zložitý a zrelý na zmenu.
Náprava je podľa globalistov jednoduchá:
1. Onálepkovať ústavný systém v tej-ktorej krajine za krízový.
2. Orezať všetko, čo spomaľuje a komplikuje celý tento monštruózny transformačný proces.
3. Manažérsky ho zefektívňovať i za cenu odbúravania demokratických práv a vymožeností.
Ako chcú dať do laty Taliansko
Stačí sa orwellovsky pohrať s terminológiou, otočiť niektoré pojmy a pustiť sa do zoštíhľovania systémov zákonodarnej moci. Za príklad môže poslúžiť Taliansko, kde premiér Matteo Renzi zorganizoval na 4. december referendum o ústavných dodatkoch. Novela má oklieštiť rolu senátu a zvýšiť počet parlamentných kresiel kandidátom strany, ktorá zvíťazí v parlamentných voľbách. Výsledkom má byť akcieschopnejšia vláda, schopná rýchlejšie presadzovať nové zákony a reformy.
Opozične Hnutie piatich hviezd (H5*) uvádza túto propagandu na pravú mieru: Renzi chce pretlačiť záujmy veľkého biznisu a investičných bánk cez jalové frázy o zvýšení efektívnosti parlamentného prostredia. Podkladom pre Renziho architektov ústavných zmien je analýza z mája 2013 z dielne finančného konglomerátu J.P.Morgan kritizujúca Taliansko i ďalšie európske štáty za rozsah právomocí regiónov. Údajne na úkor centra. Títo experti vidia nedostatky aj v prístupe tvorcov ústav, prijímaných po skončení 2. svetovej vojny, k sociálnym a hospodárskym právam. Na súčasné pomery sú vraj príliš veľkorysé, nepružné a ťažko reformovateľné.
Účelom demontáže súčasného sociálneho systému je znížiť ho na predvojnovú úroveň a to v mnohých ohľadoch predvojnovú v zmysle epochy pred rokom 1914.