Ešte pred vznikom Špeciálneho súdu som bol v pozícii prvého mandátu predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady Slovenskej republiky (1998 – 2003) osamoteným kritikom, ale nesporne rozhodným oponentom v diskusii viažucej sa na potrebu jeho vzniku.
Moja argumentácia spočívala v tom, že dôjde k politickému rozdeleniu sudcovského zboru na báze štátnej korupcie a diskriminácie nešpeciálnych sudcov: cez šesťnásobné mzdové zvýhodnenie, ako aj iné majetkovo-materiálne benefity špeciálnych sudcov. Rovnako som poukazoval i na bezpečnostné previerky, prostredníctvom ktorých sa dostanú špeciálni sudcovia pod policajnú podriadenosť, čo je v právnom štáte neakceptovateľné, keďže má v ňom kontrolovať súd políciu, a nie naopak. Zároveň som hovoril o rizikách negatívneho a nežiaduceho vplyvu, ktorý sa môže prejaviť aj v rozhodovacom procese tak, že špeciálni sudcovia budú rozhodovať na objednávku alebo pod nátlakom momentálnych nositeľov politickej moci. Neboli opomenuté ani historické skúsenosti pred druhou svetovou vojnou. Podľa vzoru Mussoliniho vznikol špeciálny súd na podklade iniciatívy Hitlera, ktorý nevedel ovládať 36-tisíc sudcov v Nemecku, a tak založil špeciálny súd, kde dosadil svojich 36 sudcov, výlučne deviantov, narkomanov a bezcharakterných korupčníkov vynášajúcich rozsudky, aké si želal. Napokon, Taliansko po 2. svetovej vojne práve preto priamo v ústave zakotvilo absolútny zákaz zriaďovania mimoriadnych, špeciálnych súdov.
I napriek tomu parlament prijal 25. novembra 2003 zákon o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry s populistickým odôvodnením, že sa budú špecializovať na boj proti korupcii a organizovanému zločinu. Jeho ideovým otcom a architektom bol Daniel Lipšic, v tom čase člen KDH, dnes už žiaľ zjavne odhalený agent americkej ambasády. Túto zákonnú úpravu však podporili aj poslanci Smeru. Stali sme sa prvým členským štátom Európskej únie, ktorý takéto justičné zložky zriadil. Samozrejme, nemožno v tomto smere hovoriť o Španielsku a Írsku, ktoré mali špeciálne súdy, ale s pôsobnosťou iba na rozhodovanie o teroristických zločinoch.
Pod Lipšicovou personálnou réžiou ako vtedajším ministrom spravodlivosti dostala následne táto inštitúcia politickú podobu Hitlerovho nacistického ľudového súdu na čele s Rolandom Freiserom, ktorý pred nástupom do funkcie Hitlerovi prisahal, že jeho želania a vôľu bude premietať do rozhodnutí súdu. Na podklade možnosti vydierania, profesionálnej impotencie, alkoholizmu, narkománie alebo strachu pred disciplinárnymi postihmi sa na slovenský Špeciálny súd dostali v drvivej väčšine adepti, ktorí by boli práve z uvedených dôvodov v krátkom čase vyzlečení zo sudcovských, resp. prokurátorských talárov. Navyše nie je možné v právnom štáte akceptovať, aby akýkoľvek súd bojoval proti niekomu alebo niečomu. Súd musí rozhodovať o korupcii, a nie bojovať proti nej a obžalovaného korupčníka, ak nie sú dôkazy, musí oslobodiť. Išlo zjavne o mediálnu bublinu za vyše pol miliardy korún. Navyše so Špeciálnym súdom porovnateľné krajské súdy mali ďaleko rýchlejšie konania.
Keď mi v roku 2007 ako ministrovi spravodlivosti neprešiel vo vláde legislatívny návrh na zrušenie Špeciálneho súdu, hoci to bolo predpokladané aj vo vládnom programe, inicioval som cez poslancov podanie návrhu Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania vo veci namietaného nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu s Ústavou SR. Ústavný súd Slovenskej republiky 11. februára 2008 prijal podanie 46 poslancov a 20. mája 2009 v pléne nálezom rozhodol, že zriadenie Špeciálneho súdu nebolo v súlade s Ústavou SR.
Po tomto náleze prvýkrát v histórii bola na Slovensku v zmysle kompetenčného zákona legislatívna príprava justičných kódexov presunutá z ministerstva spravodlivosti na úrad vlády, lebo som v tom čase ako minister spravodlivosti odmietol neakceptovať nález Ústavného súdu a obchádzať ho neústavným spôsobom. Napokon vládny návrh na zriadenie už „špecializovaného“ súdu nedostal vo vláde môj hlas. Moje záporné stanovisko však nezabránilo ani prijatiu zákona o zriadení Špecializovaného trestného súdu v parlamente. Nesporne išlo v danom prípade o fotokópiu Špeciálneho súdu, bez odstránenia jeho neústavnosti sprítomnenej v spomínanom náleze Ústavného súdu.
Iba na potvrdenie mojich predpokladov v smere korupčno-politického rozhodovania na Špeciálnom, resp. Špecializovanom trestnom súde uvádzam nasledovné fakty. Len nedávno Špecializovaný trestný súd uložil pani v preddôchodkovom veku 5 rokov väzenia za úplatok vo forme čokolády, paradajok a reďkovky.
AUTOR: Štefan Harabin
