MUDr. Ján Lakota v januárovom čísle Zem a Vek písal o lítiu. Lítium svojou pozíciou v ľavom hornom rohu Mendelejevovej tabuľky je chemicky najkovovejší prvok. Jeho opakom je najnekovovejší prvok, ktorý leží v pravom dolnom rohu tabuľky, jód, resp. astát. Všetky prvky v prírode, všetka hmota sa na atómovej úrovni skladá z troch základných súčastí: z protónov, elektrónov a neutrónov.
Protóny, uložené v jadre atómu, nesú kladný náboj a hmotnostne sú mnohonásobne ťažšie než elektróny. Záporne nabité elektróny sú v štruktúre atómu od jadra dosť vzdialené. Pomery napríklad vo vodíkovom atóme sú také, že ak by sme protón zväčšili na veľkosť futbalovej lopty, elektrón by bol veľký asi ako pingpongová loptička a od jadra by bol vzdialený niekoľko sto metrov. Počet elektrónov je vždy rovnaký ako počet protónov v jadrách; atóm je v základnom stave elektricky neutrálny. Tretia hmotnostná súčasť atómu je neutrón. Jeho prítomnosť v atóme je fakultatívna, prírodný materiál je však temer vždy zložený z atómov s rozličným obsahom neutrónov. Dostali názov izotopy – ležia na tých istých miestach v Mendelejevovej tabuľke. Aj chemicky sa správajú úplne rovnako ako ich „bratia“, do chemických reakcií a väzieb sa totiž zapájajú len okrajové časti atómov, okrajové elektróny. Majú však inú atómovú hmotnosť, pretože neutrón má podobnú hmotnosť ako protón. Akurát nemá žiadny náboj. Prírodný materiál sa skoro vždy skladá zo zmesi izotopov, ale ich pomer mierne kolíše podľa proveniencie. To umožňuje zistiť ich pôvod, teda z ktorej krajiny alebo z ktorej časti vesmíru pochádzajú. A to je aj príčinou, prečo atómové hmotnosti prírodných prvkov vychádzajú v necelých číslach. A je tu ešte jeden jav. Prejavuje sa najmä pri ťažších prvkoch, ktoré obsahujú mnoho protónov aj mnoho neutrónov. Niektoré ich izotopy sú totiž v čase nestále a rozpadajú sa obvykle na iné druhy prvkov – s iným obsahom protónov, neutrónov a pochopiteľne aj elektrónov. Ich súčet v následníckych prvkoch pritom zostáva rovnaký, ale mení sa (zmenšuje sa) energetický obsah síl, ktoré pôvodne držali jadro pokope. Uvoľnená energia sa označuje ako jadrová. Keďže sily, ktoré držia jadro pokope (musia udržať blízko pri sebe protóny s rovnakým nábojom, ktorý ich od seba silne odpudzuje), sú obrovské, aj uvoľňovaná jadrová energia je veľká. Preto sa vyžaruje (okrem tepla) v elektromagnetickom žiarení s veľmi krátkymi vlnovými dĺžkami (čím vyššia frekvencia, tým väčší energetický obsah), ktoré označujeme ako rádioaktívne žiarenie gama.
Vráťme sa však k lítiu. Je to tretí prvok v tabuľke, má teda v jadre tri protóny. V jadre má aj neutróny, a tak v prírode spontánne existujú dva izotopy lítia. Jeden má tri neutróny, je označovaný ako Li6, a ten druhý má štyri, Li7. Možno by sa dali – umelo – vyrobiť aj ďalšie s piatimi alebo len s dvoma neutrónmi, ale pravdepodobne by boli vysokonestabilné a mali by životnosť rádovo v zlomkoch sekundy, ako to často býva pri umelo vytvorených prvkoch. Prírodné izotopy sú stabilné, nie sú rádioaktívne. Ich pomer v prírodnom materiáli je podľa Dr. Lakotu 7,6 % Li6 a 92,4 % Li7. Táto zmes má použitie v medicíne a v poslednom čase v lítiových batériách. Teraz sa s tým zaoberať nebudeme; bližšie informácie sa dajú dohľadať v príslušnej literatúre, resp. na internete. Obídeme aj účinky Li6 na biologický materiál pokusných potkanov. Sú zaujímavé a zdá sa, že sú na podobnej úrovni ako účinky pravotočivých a ľavotočivých variantov molekúl liekov, ktoré takéto tzv. chirálne atómy obsahujú. Tam je to na úrovni chemickej, ale v prípade lítia je to na úrovni fyzikálnej, pravdepodobne kvantovo-mechanickej.
Čo je v tejto súvislosti zaujímavé, je jav, ktorý svojho času nazvali studenou fúziou. Ide o pokus, pri ktorom pri elektrolýze jeho autori zistili väčší energetický zisk, než by zodpovedalo vkladu elektrolýzy. Dajme teraz bokom, či to vtedy bola fúzia, alebo možno niečo iné. Bolo to v časoch, keď sa uzatvárala teória a prax atómových bômb a možno preto prischlo tomuto pokusu označenie fúzia, a studená. Podstatné na tom je, že žiaden iný pokus v iných laboratóriách takéto výsledky nevykázal. Tak sa odvtedy celý tento problém odsunul do úrovne hoaxu alebo možno nepresne odmeraného pokusu. Je celkom pochopiteľné, že existujú sily, teraz teda nie jadrové, ale spoločenské a hospodárske, ktorých hlavný, ba eminentný záujem je nerozvíjať takéto zdroje energie. Je predsa jasné, ako by to nabúralo dnes vysokovýnosný priemysel ropy a zemného plynu.
Teda k jadru veci. Vzniklo podozrenie, že rozdiely vo výsledkoch týchto pokusov idú na vrub nerovnakých pokusných podmienok. Pod dojmom týchto čarovných – ba čarodejných – textov (Dr. Lakota) o takýchto diametrálne rozdielnych účinkoch rôznych izotopov toho istého prvku sa zdá, že cesta na vysvetlenie tzv. studenej fúzie by mohla viesť týmto smerom. Dokonca pod dojmom niekedy až neuveriteľných účinkov katalyzátorov, ktoré fungujú aj v živých organizmoch (tam sa nazývajú enzýmy), sa zdá, že by to mohlo byť aj východisko z mnoho desaťročí zarúbanej a neúspešnej cesty tokamakov a im podobných snažení. Na hrubé vysvetlenie by sa možno dali použiť niektoré výrazy z predchádzajúcich viet, menovite tie izotopy a v pôvodnom texte spomínané bozóny a fermióny. Doteraz sa totiž nikto nestaral o to, z akého materiálu boli materiály použité v pôvodnom pokuse, pokiaľ ide o ich izotopové zloženie. Nuž, a keďže sa potom nikomu už nepodarilo pokus zopakovať s rovnakým výsledkom, hodilo sa to na nepresné meranie…
AUTOR: Pavel Pollák
