Vďaka Lutherovmu prekladu Biblie sa Božie slovo dostalo k širokým vrstvám ľudu, ktoré sa už viac nemuseli spoliehať iba na výklady kňazov. Podľa Dr. Erika H. Herrmanna, profesora historickej teológie a riaditeľa Centra pre výskum reformácie v Saint Louis v Spojených štátoch, za hlavnú úlohu Písma považoval Luther formovať človeka, o čom svedčia reformátorove slová: „Dobre si všimnite, že silou Písma je toto: nebude zmenené tým, kto ho študuje, ale namiesto toho premieňa každého, kto ho miluje. To priťahuje jedinca dnu – do seba samého – a k jeho vlastným silám.“ A práve preto sú aj dobré skutky vlastne len dôsledkom viery.
Štúdium Biblie nás vedie k počúvaniu Toho, ktorého Slovo sľúbilo svetu nádej a život. Pred týmto Slovom, ako napísal Luther iba niekoľko dní pred smrťou, sme všetci žobráci. Vo svojich spisoch a kázňach Luther rozoberal nielen teológiu, ale i rôzne spoločenské otázky. Neuznával znevažovanie žien, právo na vzdelanie požadoval pre každého. Snažil sa o zavedenie demokratických prvkov v cirkvi, jeho reformačné idey stáli aj v pozadí Dvanástich artikúl, prvého písomne vypracovaného návrhu práv a občianskych slobôd v Európe z obdobia po páde Rímskej ríše. Navzdory názoru apoštola Pavla, že ženy by mali byť v kostole alebo na zhromaždeniach ticho (porov. 1. list Korintským 14:34), im priznával právo kázať, pričom poukazoval na prorokyne a významné zástupkyne nežného pohlavia, spomínané v Biblii (sudkyňu Deboru; prorokyňu Chuldu; štyri dcéry evanjelistu Filipa, ktoré prorokovali, a ďalšie).
Svojich nasledovníkov, ktorých sa pri pohľade na biedu ľudu a krutosť protireformačných zásahov zmocnili pochybnosti, povzbudzoval slovami o sile modlitby, lebo pochybovať by vraj bolo rovnaké, ako obviniť Boha z klamstva, z nesplnenia Jeho prísľubu, pretože, ako je napísané: „Keď budete prosiť Otca o niečo, dá vám to v mojom mene.“ (porov. Ján 16:23) A tak odporúčal pri modlitbe vykročiť dopredu „smelo a drzo“ a prosiť Boha v súlade s Jeho výzvou, aby sme sa modlili v mene Pána Ježiša na základe útechy Božej milosti. Na margo tejto problematiky taktiež uviedol, že modlitba nie je nikde taká silná, ako tam, kde sa celé zhromaždenie kresťanov modlí spoločne a v svornosti.
Okrem iného sa vyjadril i k účelu svetskej vlády: „Tak ako duchovná vláda alebo úrad by mal riadiť ľudí poslušných Bohu, aby konali správne a stali sa požehnanými na veky, tak by mala aj svetská vláda riadiť ľudí a postarať sa o to, aby telo, tovar, česť, manželka, dieťa, dom, farma a všetky statky ostali v pokoji a bezpečí, a boli požehnané na zemi.“ V duchu slov apoštola Pavla: „Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí…“ (1. list Timoteovi, 6:10), kázal aj o nespravodlivej mamone, teda nadbytočnom majetku, ktorý nie je použitý na pomoc blížnemu, pričom však poukázal i na to, že tam, kde je veľa ľudí (napr. vo viacpočetnej rodine), má byť viac majetku. „Skrátka, mamona v podstate predstavuje vaše nadbytočné zaopatrenie, ktorým môžete pomôcť svojmu blížnemu bez toho, aby ste utrpeli výraznejšiu ujmu,“ ozrejmil Luther v jednej zo svojich kázní.
V rámci iného textu zasa odkazuje na svätého Hilára: „Preto svätý Hilár správne poznamenal, že je v povahe cirkvi, že rastie v hmotnom nešťastí, zatiaľ čo klesá v čase hmotnej prosperity.“ Dodáva k tomu, že predstavitelia cirkvi opustili Písmo, začali čítať zhubné myšlienky svetských mužov, zamerali sa hlavne na účtovné knihy, čím sa odvrátili od múdrosti kríža. Na otázku Kde je vlastne Boh?, Luther odpovedá: „Boh je v podstate prítomný všade, vo všetkých tvoroch, v ich každej časti, na všetkých miestach, takže svet je plný Boha a On napĺňa to všetko bez toho, aby bol pochopený alebo vymedzený, ale súčasne sa nachádza aj mimo všetkých bytostí. A hoci ide o nepochopiteľné záležitosti, sú to zásady našej viery jasne dosvedčiteľné Písmom.“
Najväčší cirkevný reformátor hovoril aj o povýšenectve a ľudskej spravodlivosti: „Preto sa naučte nepripisovať a neprisudzovať spravodlivosť vašej láske, vašej práci alebo vašim zásluhám; pretože tie sú vždy znečistené, nedokonalé a poškvrnené, čo je dôvod, prečo od nás vyžadujú, aby sme vyznali našu nehodnosť a pokoru a žiadali o milosť. Radšej sa učte pripisovať a priraďovať spravodlivosť len k milosti a milosrdenstvu Boha, len k prísľubu týkajúcemu sa Krista, ktorý prijíma viera a prostredníctvom ktorého sa chráni a bráni voči svojmu svedomiu pri Božom súde.“
AUTOR: Pavol Ičo
