V období kvantitatívneho uvoľňovania nebol problém investovať a zarábať a to ani vtedy, keď ceny akcií občas klesli, vtedy sa lacnejšie dokupovalo. Rotačky v útrobách centrálnych bánk sa vždy zapínali práve vtedy, keď sa dalo najviac „zarobiť“ na rozdiele úročenia peňazí v bankách a výnosoch z cenných papierov. Monetárny stimul výrazne prispieval k rastu akciových indexov a cien nehnuteľností, čo ale nezodpovedalo v prvom prípade rastu ekonomiky a v druhom prípade zvyšovaniu priemerných miezd, a tak sa ich rozdiel dorovnával hypotekárnymi úvermi. Terajšie zvyšovanie úrokových sadzieb v centrálnych bankách o niekoľko desatín bázických indexov však nedokáže infláciu pribrzdiť a či ich prípadné zvyšovanie o celé percentá by pre ekonomiku nespôsobilo systémový šok, nevieme posúdiť. ECB nedávno už rozhodla, že od júla ukončuje spomínané kvantitatívne uvoľňovanie, pod čím sa rozumie, že prestane vykupovať „za babku“ štátne dlhopisy najviac zadlžených členských krajín eurozóny, ktorých hodnota sa tak prepadne o niekoľko miliárd eur. O tom, že tento mechanizmus prispel k ich nárastu zadlženosti a domácej inflácie, sa nepochybuje. Ako ale budú chcieť splatiť svoje dlhy pri vyšších úrokových sadzbách, si nikto z nás nevie predstaviť.
Negatívne dôsledky zachraňuje vláda
Fiškálna politika národných vlád nezaostáva v podpore rastu inflácie tým, že na záchranu pracovných miest poskytla účastníkom trhu pandemickú podporu, ktorá nebola krytá tovarmi a službami. Keď sa ale ekonomika po čase otvorila, nastal po nich výrazne vyšší dopyt, ktorého dôsledkom bol aj ich rast cien. Rastúce životné náklady začínajú už zhoršovať pracovno- právne vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancami, čo prispieva aj k terajším napätejším sociálnym vzťahom, s čím centrálne banky nechcú mať nič spoločné. Tlak na kompenzáciu negatívnych dôsledkov inflácie tak ostáva na národných vládac, ktoré chýbajúce peniaze hľadajú len vo vyššom zdaňovaní niektorých sektorov, ktoré na inflácii viac „zarobili“, ako aj na rôznych protiinflačných balíčkoch s rôznymi prívlastkami, ktoré síce môžu niektorým domácnostiam pomôcť, ale z národohospodárskeho hľadiska budú infláciu zvyšovať. V žiadnom prípade teda nemôžeme o nich hovoriť, že sú systémovým opatrením na zlepšenie životnej úrovne domácností. Keď k tomu pripočítame stále slabšie euro, ktoré akoby stratilo byť integračným prvkov členských krajín EÚ, nemôžeme sa čudovať, že ekonomika únie už akoby stratila predchádzajúci „ťah“ hospodárskej prosperity v globálnej ekonomike, čo veru neveští nič dobrého.
AUTOR: Ing. Róbert Hölcz, CSc. je ekonóm
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.