Ak si niekto v Nemecku či v inej časti Európy robil nádeje, že kancelárku Nemeckej spolkovej republiky už nebude potrebné odstaviť od moci (ústavne alebo protiústavne ako v roku 2013 na Ukrajine) či podrobiť impeachmentu (najnovšie hroziacemu jej francúzskemu partnerovi Françoisovi Hollandovi), záver uplynulého týždňa ukázal, že úplne falošne. Žena, ktorá má na svojom konte viacero štátnických blamáží, v histórii krajiny bez porovnateľného precedensu (najmä migračnú politiku otvorených dverí), vyrazila dych včerajším verejným vyhlásením, že v budúcoročných všeobecných voľbách sa mieni – už po štvrté funkčné obdobie – uchádzať o kancelársky post a ponúknuť vlasti opätovne „svoje služby“.
„Chcem ďalej slúžiť Nemecku v týchto ťažkých a neistých časoch,“ zalichotila si nemecká líderka na tlačovej konferencii v Berlíne. Ako sa v centrále Kresťanskodemokratickej únie Nemecka (CDU), na čele ktorej stojí, vyznala, o svojom rozhodnutí premýšľala doslova donekonečna. Aj keď pripustila, že v súčasnosti čelí „výzvam zo všetkých strán“ a nemecká spoločnosť je „silne polarizovaná“, kancelárka si podľa všetkého nie je vedomá svojho osobného podielu na tomto bezútešnom stave. V rámci vedenia CDU ostáva síce naďalej bez konkurenta, obzvlášť silno však pociťuje tlak z pravého politického spektra.
Podľa prieskumu agentúry Emnid si Merkelovej štvrtý pobyt v kancelárskom úrade praje 55 % Nemcov, zatiaľ čo 39 % je proti. Nadpolovičná podpora, ktorej sa dnes 62-ročná kancelárka napriek zodpovednosti za hlboký rozvrat Nemecka i Európy u obyvateľstva stále teší, môže znamenať v zásade nasledovné. Buď sa tu prieskumy verejnej mienky vykonávajú podobnou „metodikou“ a za podobným účelom ako nedávno v prípade amerických prezidentských volieb, alebo sa nemecké národné vedomie dostalo do štádia priznania svojho definitívneho zániku. Tretí variant – platnosť obidvoch možností naraz – je logicky vylúčený.
Pokiaľ sa voliči najsilnejšej krajiny EÚ rozhodnú na jeseň 2017 nepostaviť do jej čela Sigmara Gabriela (SPD), ale znova bývalú občianku Nemeckej demokratickej republiky (NDR) Angelu Merkelovú, okrem potvrdenia jej osobnej trúfalosti, s akou chce vo svojej „tajomnej misii“ pokračovať, to prinesie aj katalýzu posledných dní takej Únie, akú sme poznali doteraz. V tom by bolo jediné – aj keď riziká neriadeného rozpadu prinášajúce – pozitívum takejto voľby nemeckého elektorátu. Fantázii a kreativite pri simulácii ďalšieho vývoja sa, pochopiteľne, medze nekladú.