Juhoafrická republika sa v roku 2010 začlenila do perspektívneho zoskupenia BRIC. Vďaka svojmu strednopríjmovému statusu, stabilným demokratickým inštitúciám a pomerne industrializovanej ekonomike hostí Južná Afrika najväčší počet imigrantov na kontinente. Podľa oficiálnych odhadov je domovom približne troch miliónov prisťahovalcov, čo predstavuje asi 5 percent populácie. Toto číslo sa však považuje za podhodnotené z dôvodu veľkého počtu neoprávnených migrantov z okolitých krajín.
Hlavným zdrojom tohto článku je analýza South Africa Reckons with Its Status as a Top Immigration Destination, Apartheid History, and Economic Challenges z 18. novembra 2021, publikovaná na stránke Migration Policy Institute. Juhoafrický vládny štatistický úrad odhadol, že v období rokov 2016 až 2021 sa do krajiny prisťahovalo 853 000 ľudí, čo je mierne zníženie z čistej imigrácie 916 300 v období rokov 2011 až 2016, ale dramatický nárast z počtu 491 700 ľudí za roky 2001 až 2006. V rokoch 2016 až 2021 bola čistá imigrácia najvyššia medzi africkou (894 400) a ázijskou (49 900) populáciou. Sprevádzala ju čistá emigrácia takmer 91 000 bielych obyvateľov. Väčšina prisťahovalcov žije v najbohatšej provincii krajiny, ktorá zahŕňa najväčšie mesto Johannesburg, výkonné hlavné mesto Pretóriu/Tshwane a výrobné centrum Ekurhuleni. Podľa sčítania ľudu v krajine v roku 2011 tri štvrtiny prisťahovalcov z Južnej Afriky pochádzajú z iných častí Afriky. Z týchto Afričanov asi dve tretiny pochádzali z regiónu šestnástich krajín Juhoafrického rozvojového spoločenstva (SADC). Podľa údajov OSN z roku 2020 bolo najčastejšou krajinou pôvodu Zimbabwe, odkiaľ prišla až štvrtina všetkých imigrantov. Južná Afrika tiež priťahuje značný počet prisťahovalcov z Európy a zo Severnej Ameriky. Zažíva aj neustály odliv svojich občanov (najmä bielych) do Británie, Austrálie a USA. Po skončení apartheidu mnohých rozčarovala nová väčšinovo černošská vláda, pokračujúca takmer tri desaťročia. Kým v roku 1996 tvorili belosi 11 percent populácie Južnej Afriky, v roku 2011 to bolo 9 percent a v roku 2021 len 8 percent. Tento pokračujúci pokles sa pripisuje okrem emigrácie belochov aj ich nižšej pôrodnosti. Nastáva však aj neustály odliv černošských profesionálov, najmä lekárov a inžinierov.
DLHÁ HISTÓRIA IMIGRÁCIE
Objavenie diamantov v Kimberley v 60. rokoch 19. storočia a ťažba zlata od roku 1886 spustili masívne presuny do Južnej Afriky, najmä do vznikajúceho mesta Johannesburgu. Prisťahov(áv)ali sa Juhoafričania, no aj dobrodruhovia z Austrálie, Európy a USA.
V nasledujúcich rokoch rozvoj ťažobného hospodárstva vytvoril dopyt po pracovnej sile, ktorý nebolo možné uspokojiť miestnymi náborovými iniciatívami a ktorý vyžadoval, aby krajina prilákala pracovníkov spoza hraníc, najmä z blízkych juhoafrických štátov. Rast tohto ťažobného sektora vytvoril regionálne migračné koridory medzi Južnou Afrikou a jej susedmi (Botswana, Eswatini, Lesotho, Malawi a Mozambik). Juhoafrická vláda uzavrela bilaterálne dohody v súvislosti so zmluvnou pracovnou migráciou pre bane, farmy a ďalšie rastúce sektory. Južná Afrika sa tak stala hlavnou cieľovou krajinou migrantov z južných štátov kontinentu, ktoré sú od roku 1992 združené do SADC. Nárast dopytu po práci migrantov v súvislosti s juhoafrickými zlatými a diamantovými baňami je kľúčom k pochopeniu dodnes pokračujúcich regionálnych a cyklických migračných vzorcov. Kým väčšina imigrantov prišla z iných častí Afriky za prácou v baníctve a v iných odvetviach, historicky nemali právo sa natrvalo usadiť. Prístup k trvalému štatútu v Južnej Afrike bol výsadou bielych prisťahovalcov, najmä z Európy, Severnej Ameriky a neskôr zo Zimbabwe a Mozambiku. Čierni africkí prisťahovalci mohli zostať, len pokým odvádzali prácu a mali platné kontrakty. Táto prax bola zakotvená v apartheidovom zákone z roku 1948 a pretrvala až do nástupu demokracie v roku 1994. Pred rokom 1994 nemali všetci Afričania – vrátane pôvodných černošských Juhoafričanov – právo úplne patriť do Južnej Afriky. Na juhoafrické občianstvo mali nárok iba belosi.
POAPARTHEIDOVÝ STAV
Kým historicky v prisťahovalectve dominovali baníci, migračný režim po roku 1994 umožnil značne rozmanitejšiu skupinu prisťahovalcov a cestujúcich. Koniec apartheidu zúžil ekonomické väzby medzi Južnou Afrikou a jej susedmi. V dôsledku toho sa zvýšil podiel prichádzajúcich z iných častí Afriky. Počas nasledujúcich rokov profil imigrantov do Južnej Afriky zahŕňal nízkokvalifikovaných migrantov z iných častí regiónu (mnohí z nich nemali na prácu oprávnenie), kvalifikovaných afrických odborníkov a utečencov a žiadateľov o azyl.
Politiky vo všeobecnosti nedržia krok s premenlivou povahou týchto tokov. Zákon o kontrole cudzincov z roku 1991 udelil za nelegálne prisťahovalectvo a podporu nelegálnej migrácie vysoké pokuty a pridal imigračným orgánom právomoci vykonávať prehliadky a zatýkať.
Napriek svojmu základu v apartheide zostal zákon o kontrole cudzincov v platnosti roky po príchode demokracie a viedol k státisícom zatknutí a deportácií ročne. Ostali v platnosti aj bilaterálne dohody so susednými štátmi o dodávke práce. Spoločne tento rámec sformoval tzv. imigračnú politiku dvoch dvier. Bol to systém liberálnejší pre belochov, ktorí chcú zostať. Zákon o kontrole cudzincov bol v roku 2002 nahradený zákonom o prisťahovalectve.
AUTOR: Karol Kardoš
