KEĎ SPOJENÉ ŠTÁTY OPUSTILI 15. AUGUSTA 1971 VÄZBU SVOJEJ MENY NA ZLATO, A ZNEFUNKČNILI TAK BRETTONWOODSKÚ MENOVÚ SÚSTAVU, UPADOL MEDZINÁRODNÝ MENOVÝ SYSTÉM DO CHAOSU. NÁHRADNÁ SMITHONIANSKÁ DOHODA Z DECEMBRA 1971 ZLYHALA A EKONOMIKA TRANSATLANTICKÉHO ZÁPADU, KU KTORÉMU NEPATRIL EURÓPSKY BLOK SOCIALISTICKÝCH KRAJÍN, PLÁVALA V BÚRLIVÝCH VODÁCH. DOLÁR BEZ ZLATÉHO KRYTIA STRÁCAL NA HODNOTE A MNOHÍ NAD NÍM LÁMALI PALICU.
VÝCHODISKO Z NÚDZE
Dôveryhodnosť Spojených štátov utrpela otras zvýraznený vojenským uviaznutím vo Vietname a vládnuca garnitúra usmerňovaná šéfdiplomatom Henrym Kissingerom horúčkovito hľadala spôsob, ako obnoviť naštrbenú prestíž trans-atlantickej veľmoci.
Z núdze ju vytrhol začiatkom októbra 1973 arabsko-izralelský ozbrojený konflikt, známy z arabského pohľadu ako tzv. ramadánová a zo židovského ako jomkipurská vojna. Spojené štáty zasiahli v prospech Izraela, čo vyprovokovalo ropné monarchie Perzského zálivu do podnikania odvetných opatrení. Najbolestnejšie účinkovalo priškrtenie vývozu arabskej ropy, čo navodilo stav podobný v mnohom tomu súčasnému. Nedostatkom arabskej ropy trpela ekonomika a v dôsledku cenových skokov aj životná úroveň predovšetkým západoeurópskeho obyvateľstva, podobne ako je to dnes „vďaka“ odstavovaniu dovozu ruského zemného plynu potrubnou sieťou.
Tá sa začala zásluhou západonemeckého politického vedenia, a najmä ziskuchtivého konzorcia nemeckých bánk na čele s Deutsche Bank AG projektovať a budovať už v 60. rokoch. Kreditmi zabezpečené koncerny Mannesmann, Thyssen Hütte, Ruhrgas a ďalšie uzatvárali partnerstvá so sovietskymi podnikmi zahraničného obchodu, ktorým to sovietska vláda schvaľovala s vidinou získavania devízových prostriedkov a menovite tvrdej západonemeckej marky (Deu-tsche Mark). Úbytok prestíže dolára posmeľoval vládu vtedajšej Nemeckej spolkovej republiky v Bonne k razantnejšiemu odstraňovaniu bariér studenej vojny akcentovanému v polovici 60. rokov legendárnym francúzskym prezidentom Charlom de Gaullom.
Nemecké a západoeurópske priemyselné zväzy mali vtedy (v 60. a 70. rokoch) ešte v živej pamäti paneurópske hospodárske rozvojové vízie nacistickej Nemeckej ríše (Deutsches Reich) z 30. a 40. rokov. Skombinovali prínos sovietskych surovinových a nerastných zdrojov s využitím nemeckej techniky do teoreticky ideálnej hospodárskej zostavy. Nadnárodný kapitál sústredený v Londýne a New Yorku by tomu ne-bránil, keby mal takúto eurázijskú hospodársku lokomotívu sveta pod spoľahlivou kontrolou. Tú vtedy mohol mať, keby
- hitlerovské Nemecko extrahovalo zo svojej štátnej doktríny antisemitizmus,
- brežnevovský Sovietsky zväz vypustil zo svojej komunistickej štátnej ideológie tézy o nevyhnutnosti triedneho boja a zákaze vykorisťovania človeka človekom. Na menované požiadavky (body 1 a 2) odmietal pristúpiť v 30./40. rokoch Berlín a v 60./70. rokoch moskovský Kremeľ.
Zato však začiatkom 70. rokov na podnety nadnárodného kapitálu pritakala Čína, aby aspoň čiastočne odideologizovala svoju štátnu doktrínu. Za odmenu sa čínska ekonomika smela plne zapojiť do globalizačnej transformácie sveta.
Hlavným manipulátorom pri tomto dejinnom otočení kurzu Pekingu bol už menovaný Henry Kissinger. Tento Nemec židovského vierovyznania a rodák z bavorského Fürthu sa s celou rodinou vysťahoval z nacistického Nemecka do Londýna a odtiaľ do USA až ako pätnásťročný. V dôsledku toho sa vo svojej intelektuálne brilantnej angličtine nikdy nezbavil ťažkého nemeckého prízvuku, čo však jeho zahraničným rokovacím partnerom v aréne vysokej politiky a medzinárodných vzťahov vôbec neprekážalo. Urobil v najvyšších akademických a následne štátnych mocenských kruhoch USA takú bleskurýchlu kariéru, že v kritickom období začiatkom 70. rokov naprával porúchaný imidž USA súčasne na troch horúcich poliach:
- pri vykľučkovaní z vietnamského vojnového trasoviska,
- pri zvábení Číny do globalizácie riadenej z USA,
- pri záchrane postavenia dolára ako svetovej rezervnej meny.
Z KRÍZY PRÍLEŽITOSŤ
Tým sa vraciame k októbru 1973 a jomkipurskej vojne. Sovietsky zväz v nej politicky zaštiťoval arabské krajiny, Spojené štáty sa postavili za Izrael, vynárala sa aj hrozba jadrovej konfrontácie. Globalizačný hospodársky model postavený na neustálom raste výroby a spotreby však potreboval spoľahlivé zabezpečenie ťažby a distribúcie uhľovodíkových energonosičov na celej planéte. Vyžadovalo si to pacifikovať arabské exportérske ropné monarchie nielen v záležitosti jomkipurskej vojny, ale i dlhodobým spôsobom, aby sa prestali vzpierať americkému hegemonizmu.
Saudská Arábia bola už vtedy svetovým ropným vývozným ťažkotonážnikom, no vnútorne rozháranou monarchiou. Ropné embargo, ktoré uvalila v októbri 1973 na vývoz západným odberateľom, sa tiahlo do apríla 1974. Naliehanie západnej Európy, aby Washington „priviedol Arabov k rozumu“, podnietilo Pentagón k vypracovaniu scenára vojenského obsadenia Spojených arabských emirátov, Kuvajtu a Saudskej Arábie. Tá reagovala vyhrážkou ešte výraznejšieho zníženia ťažby ropy a v krajnom prípade zapálením ťažobných polí. Do hry vstúpila krízová diplomacia ťahaná za povrázky Henrym Kissingerom – a výsledok poznáme. Saudská Arábia pristúpila na predaj ropy výhradne v amerických dolároch s možnosťou ukladať obchodné dolárové prebytky do nákupu amerických dlhopisov. Výmenou za to sa Spojené štáty zaviazali poskytovať rozľahlému a riedko obývanému púšťovému kráľovstvu (s rozlohou 2 149 690 km2, čo je zhruba polovica Európskej únie) vojenskú ochranu a modernizovať jeho ozbrojené sily do takej miery, aby získalo postavenie dominantnej arabskej mocnosti.
AUTOR: Patrik Sloboda
