Naša predstava, že v Severnej Kórei je hladomor, nie je pravdivá, vraví cestovateľ Luboš Fellner. Dodáva, že nie každá krajina je pripravená na západnú demokraciu

Foto: PL

Ako jeden z mála Slovákov sa môže pýšiť tým, že precestoval takmer celý svet. Svoje poznatky v aktívnom cestovaní zúžitkoval v cestovnej kancelárii Bubo travel, ktorú založil. Ľuboš Fellner už 25 rokov pripravuje rôzne expedície, ktoré ohúria každého Slováka. Okrem iného sa zaujíma aj politiku v štátoch, ktoré pravidelne navštevuje. „Je len otázkou času, kedy diktatúra v Severnej Kórei zanikne,“ hovorí .

Ako šéf cestovky ste videli veľkú časť sveta. Zaujímate sa aj politickú situáciu v jednotlivých štátoch. Ktorá krajina vás najviac zaujala a prirástla vám k srdcu, najmä čo sa týka politiky?

Cestujem už 25 rokov a nielenže prechádzam tie krajiny, ako to bolo na začiatku môjho spoznávania, ale snažím sa ísť viac do hĺbky. A čím je človek skúsenejší, a to platí v každom povolaní, tak stále viac ide do väčších detailov a tým sa vypracováva na profesionála. Za tých dvadsaťpäť rokov sa sústredím na jednu vec, hľadám podstatu a snažím sa prísť na podstatu toho, o čom tento svet vlastne je. Politika je toho súčasťou. Baví ma, sledujem ju a mnoho rokov píšem politické blogy. Snažím sa vlastne nájsť, čo je za tým. Za danou politikou.

Najväčšia topka, čo sa týka politiky a o ktorej každý vie, je podľa mňa Severná Kórea. Ide o krajinu, ktorá je absolútne bláznivá. Vždy som hovoril, že to je akoby návšteva Disneylandu, pretože je rovnako bláznovstvo, že niekto dokázal postaviť a vymyslieť kvázi rozprávku pre ľudí. Severná Kórea je rovnako rozprávkou, nie však pre obyvateľov, ale pre turistov. Odporúčam ju každému navštíviť, je to ako Disneyland s viac ako 25 miliónmi „účinkujúcimi“.

Väčšina ľudí ide do Severnej Kórey len do Pchjongjangu a chodia na hranicu DMZ, čo je vlastne hranica demilitarizovanej zóny. Ide o zabehaný, veľmi ľahký okruh, a tým, že naša cestovka tam bola prvá na Slovensku, vieme ísť aj ďalej, nielen tieto známe trasy. Napríklad, ja som bol na najvyššom vrchu Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, respektíve celého severokórejského polostrova. Volá sa Mount Paektu, nedá sa tam dostať ani vlakom, ani žiadnym dopravným prostriedkom.

My sme si v Severnej Kórei prenajali súkromné lietadlo a preleteli sme ním krížom cez celú krajinu. Zaujímalo ma, či z výšky uvidím nejaké gulagy (komunistické koncentračné tábory – pozn. PL.sk), ale žiadne som nevidel. Čo bolo najkrajšie, pristáli sme v oblasti, kde žiadni turisti nie sú a po mne to žiaden Slovák nezopakoval. A to už je dlhý čas.

Dvakrát som bol na Hrách kórejského ľudu Arirang, čo je kvázi spartakiáda, ktorú sme aj my precvičovali, avšak už ich tiež zrušili. Treba ale povedať, že turisti nie sú v Severnej Kórei braní ako turisti, ale ako delegácia, ktorú strážia miestni obyvatelia.

V tomto smere sa mi stala jedna pikoška. V čase, keď som bol v Severnej Kórei, som trénoval na newyorský maratón, čiže som musel behávať. Ale v krajine je zákaz opustiť hotel. Našťastie bol som vtedy dohodnutý s vrátnikom, ktorý ma púšťal zadnými dverami, a tak som v Pchjongjangu behával každé ráno 15 kilometrov, pričom išlo o rýchlobeh. Keby vedeli, že trénujem napriek zákazu, neviem, ako by sa zachovali.

Napriek všetkému, čo hovorím, treba podotknúť jednu vec, ktorá sa v našich médiách nepíše. Ak sa Severná Kórea spojí so svojím južným susedom, tak pôjdu ekonomicky veľmi rýchlo hore. Do desiatich rokov predbehnú Japonsko, čo je ohromná krajina, rovnako tak Nemecko, ktoré má najväčšiu ekonomiku Európy. Takéto spojenectvo bude ohromne silné. Ľudia zo Severnej Kórei sú veľmi vzdelaní, pracovití a krajina je oveľa viac rozvinutejšia, ako sa prezentuje a ako si ľudia myslia.

Pchjongjang je prekrásne mesto s nádhernou riekou a kvalitnejšími stavbami, ako sme mali za socializmu v Bratislave. Naša predstava, že v krajine je hladomor a prirovnávame ju ku Kongu, nie je pravdivá. V Kongu naozaj nič nie je, a to hovorím aj keď ho mám rád. Ale Kórejská ľudovodemokratická republika je krajina s obrovskou perspektívou.

V prípade spojenia Južnej a Severnej časti krajiny ide o dohovor Číny a USA. Ide o dve veľmoci, samotný Kim Čong-un nemá žiadne práva, je naozaj bábkou v rukách týchto mocností, ktoré, keď sa dohodnú, tak predstava ich spojenia môže pokračovať. Ale všetko závisí od dohody, keďže Južná Kórea patrí USA.

Ako na vás ako turistu vplýval diktátorský režim v KĽDR?

O diktatúre všetci vieme, ide o pozostatok studenej vojny, ktorá bola aj u nás. Vieme, prečo to tak je. Všetci vieme, ako to bolo. Začali to Rusi, ktorí vykreovali Kim Ir-sena, ktorého nahradil jeho syn Kim Čong-il a vtedy už znova prišli Číňania. A tak ako Číňania vlastnili celý kórejský polostrov po dobu 5000 rokov, tak teraz vlastnia Severnú Kóreu a Američania vlastnia Južnú. Je to zjednodušene, no polopatisticky povedané. To je dôvod boja medzi nimi.

Tá diktatúra je, samozrejme, bláznivá, ľudia tam chodia po svojej práci nacvičovať predstavenia na námestiach, čo je úplný nonsens. Nás zobrali na prehliadku mesta, do nemocnice, ktorá bola veľmi pekná, majú metro, ktoré je vraj prioritne určené pre turistov. Na druhej strane, Bratislava metro nemá. Vedia vytvoriť bombu, ktorú sme my nikdy nevytvorili, vedia odpáliť raketu. Treba si uvedomiť, že sú to veľmi pracovití ľudia.

V Južnej Kórei deti chodia na desať hodín do školy, pričom následne ešte majú štyri hodiny doučovania z matematiky. Všetci vedia kvalitne hrať na hudobných nástrojoch, sú neskutočne pracovití. Rovnako pracovití sú aj Severokórejčania, oni však pracujú na svojej idey Juche (označovaná aj ako čučche, podľa Wikipedie stojí na troch prinípoch: nezávislej politike, ekonomickej sebestačností a sebeobrane vo vojenskej politike – pozn. PL.sk).

Treba povedať, že aj keď tam už dlhé roky diktatúra je, raz skončí, pretože je neudržateľná. Je za tým politika a podľa môjho názoru sa na celú vec pozeráme chybne.

To bola krajina, ktorá vám, ako vidím, prirástla k srdcu. Je však nejaká krajina, ktorá vás, povedzme, v tomto smere politicky príliš neoslovila? 

Pravdupovediac ja som politikou fascinovaný. Som ale sklamaný z toho, akým smerom sa ubrala naša krajina. Keď som bol totiž pred 25 rokmi prvýkrát v Singapure, tak som v mladom Slovensku videl, že máme obrovskú šancu posunúť sa dopredu. Videl som, čo Singapur dokázal za 20 rokov a vtedy sa mi zdalo, že zo Slovenska spravíme druhú takúto krajinu.

Až na to, že mi tu nemáme pracovitých Číňanov. Slováci len hľadajú výhovorky, prečo nepracovať. Číňania od školy tvrdo makajú, sú neskutočne múdri. Keď som chodil do Singapuru, tak na krajinu veľmi nadávali západné médiá, že tam nie je demokracia. Ich predstaviteľ Lee Kuan Yew je pre mňa jeden z „hrdinov“.

Je to človek, ktorý dokázal v priebehu jednej generácie dostať krajinu tretieho sveta do prvej ligy. Ja som bol v Singapure 25-krát, ale tá krajina je niečo neuveriteľné, perfektne funguje. Mala by byť vzorom pre nás všetkých a vidno, že nie každá krajina je pripravená na takzvanú západnú demokraciu, pretože môže niekedy robiť zle. Lee Kuan Yew spravil pre svoj národ naozaj veľa.

Čo sa týka politiky, tam zákonodarcovia dostávajú najvyššie platy na svete. Neviem, či to nebolo dokonca až dva milióny dolárov za rok. Ja si ale myslím, že by to tak malo byť. Samozrejme, ak niekto zoberie úplatok, ako to je bežné na Slovensku, tak je za to potrestaný. Tým, že majú vysoké platy, tak do politiky vstupujú naozaj iba odborníci, ktorí by sa ináč zamestnali vo veľkých známych medzinárodných firmách.

Nakoniec aj tam museli platy znížiť, pretože to údajne bolo príliš veľa peňazí. Teraz tam vládne jeho syn Lee Hsien Loong. Je to dobrý človek, ale už nemá takú politickú silu ako jeho otec, ktorý vyštudoval Oxford a bol právnik. Toto mi na Slovensku trošku chýba. Ľudia s veľkou víziou. Ochotní obetovať sa za národ. Lee Kuan Yew vydržal roky urážky britských novinárov. A tvrdo pracoval na veľkej vízii. Teraz o ňom píšu knihy.

Čo sa týka mentality či sociálneho zriadenia, ktorá krajina podľa vás v tomto smere vyniká?

Na Slovensku a celkovo v Európe veľmi oslavujeme škandinávske krajiny. Hovoríme o nich ako o najšťastnejších ľuďoch, ktorí tam žijú. Pravda je ale taká, že napríklad Nóri sú veľmi pochmúrni, sú to alkoholici plní depresií. Ja som mal byť Nór, pretože otec tam študoval PhD., doteraz tam lieta, má tam množstvo kamarátov, ktorých ja poznám už niekoľko desiatok rokov.

O Nórsku viem naozaj veľmi veľa. Mne sa páči, ako funguje ich sociálny, rodinný systém. Neviem, kto to zaviedol, ale už od doby vládnutia Bismarcka (prvý kancelár Nemeckej ríše – pozn. PL.sk) je zavedené, že pôvodnú úlohu rodiny začal preberať štát. Ten západný americký alebo britský individualizmus je v našej spoločnosti braný ako top. V Nórsku je to vyšpičkované. Celkovo v škandinávskych krajinách sa rúca aj tradičný pojem rodiny. Škandinávia sa vybrala zlým smerom.

V tradičných spoločnostiach je prioritou rodina, ktorá svojim členom pomôže, a to by mala byť zábezpeka. My si myslíme, že to nejako okašleme, politikom to vyhovuje, potom sľúbia dôchodky, voliči sú od politikov závislí. Nakoniec to nefunguje, pretože tieto systémy sú drahé. Rodina sa dokáže o svojich postarať lacnejšie. Ide o to, aby rodičia dobre vychovali svoje deti, ktoré sa v prípade životných problémov v rodine o svojich rodičov postarajú. V tom sa mi páčia napríklad kmene v Afrike, kde to takto funguje.

V Afrike leží štát Zimbabwe, kde minulý rok položili vládu dlhoročného autoritatívneho prezidenta Roberta Mugabeho. Ako sa odvtedy zmenila situácia v krajine? Koncom júla tam boli voľby, ktoré hlásajú novú éru pre Zimbabwe..

My sme tam chodili ešte v dobe, keď hlavné mesto Botswany Gaborone bolo absolútne chudobné a Harare, metropola Zimbabwe, bola bohatá. Bola to vlastne Rodézia, ktorú belosi pozdvihli, pričom išlo o veľmi bohatú oblasť. Potom prišli socialisti ako napríklad Mugabe, ktorého každý podceňoval. Následne zobrali Británii ich územie v Rodézii, tak ako Amerike zobrali Kubu Castrovci. Oni vlastne ukradli belochom ich územie, napriek tomu sa Robert Mugabe udržal v politike veľmi dlho, 40 rokov, a minulý rok prekvapujúco odstúpil.

Využil to jeho podriadený, kandidoval v prvých slobodných prezidentských voľbách, no a Mugabe ho nepodporil. A to z dôvodu, že je ľstivý, neústupčivý. Je to veľmi tvrdý človek, ktorý má prezývku krokodíl. A že jeho strana Mugabemu urobila zle,  spravili vojenský prevrat. Mugabe je starý človek, má vyše 94 rokov, tak je neuveriteľné, že sa drží.

Na druhej strane bývalý prezident Zimbabwe podporil konkurenčného protikandidáta, ktorý má 40 rokov, je právnik, výborný rečník a zároveň pastor. Podporil vlastne mladú krv. V týchto krajinách je extrémne veľa mladých ľudí, ktorí chcú zmenu. A práve tú vidia v právnikovi a pastorovi v jednej osobe.

Zimbabwe je teraz extrémne chudobná krajina a je to ten prípad, že keď platíte miliónovými bankovkami, tak tie peniaze nemajú žiadnu hodnotu. Na druhej strane, pre turistov je to úžasná krajina, keďže sa tam nachádzajú Viktóriine vodopády. Tam je to bezpečné, poznáme tých ľudí, chodíme tam s našimi turistami od roku 1989. Politická situácia tam môže byť lepšia, pretože Mugabe to naozaj priviedol do socialistického krachu.

Poďme na inú tému. Tým, že vlastníte cestovku, sa naskytá otázka, ako sme na tom my Slováci s výberom dovoleniek. Aké sú naše najobľúbenejšie destinácie?

Kupujú si to, čo je v danej chvíli moderné a čo má meno. V turistike sa to často mení, ale u Slovákov je stále obľúbená Kuba, veľmi moderné je aj Thajsko, Austrália, Nový Zéland, Škandinávia alebo USA, najmä ich západné parky.

Čo je pre mňa prekvapujúce, veľmi začína byť populárna Afrika. Ja som prešiel 50 štátov Afriky, čiže už skoro celú. Ľudia sa báli chodiť na tento kontinent, no začali tam cestovať. Keď si pozriete nejaké zábery z Juhoafrickej republiky, niekedy si myslíte, že sú z USA alebo Kanady. Je to veľmi rozvinutá krajina, nie je tam žiadna malária, v Kapskom meste nikdy nebola, čiže je to úplne bezpečné. Ja tam chodím aj s malými deťmi.

Ľudia pochopili, že Kapské mesto je nebezpečné pre ľudí rezidentov, respektíve “batôžkárov”, ktorí sa tam nevyznajú, my tam však robíme zájazdy už vyše 20 rokov a nikdy nebol žiadny problém a nikomu sa nič nestalo. Povedal by som, že je to rovnako (ne)bezpečné ako Kanada. Čiže Juhoafrická republika je top, potom Namíbia alebo Botswana. S tým, že na jeden až dva dni sa ide k Viktóriiným vodopádom.

Ak by sme sa pozreli, čo je teraz „in“, tak určite spomeniem Južnú Ameriku, najmä Peru, Bolíviu. Ľudia začali vo veľkom cestovať aj do Patagónie (Čile, Argentína). Ohňová zem, ako ju nazývajú, je krajšia ako Škandinávia, aj keď je ďalej.

Novinkou je Kolumbia. Táto krajina má veľmi zlé meno kvôli Pablovi Escobarovi. Ja do Kolumbie idem tento rok už druhýkrát. Je obrovskou perspektívou, lebo je bohatá, veľmi kultivovaná s výbornými hotelmi a je to miesto, kde môžete v jednej krajine vidieť celú Južnú Ameriku – od hôr (Andy) až po Karibik, čo je veľmi zaujímavé.

Ľudia sa naďalej zaujímajú o Áziu. Tá je celá „in“ od Indie, čo je obrovská krajina, až po Čínu. Ľudia sú fascinovaní Japonskom, čo je najrozvinutejšia krajina na celom svete. Naozaj všetko robia pre svojich ľudí, všade chodia načas, všetko funguje do najmenšieho detailu, usmievajú sa. Japonci sú extrémne dobrí ľudia, ktorí naozaj tvrdo pracujú.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že Slovákov čoraz viac láka exotika. Kedy nastal ten zlom?

Čo sa týka zlomu, bolo to veľmi postupné. Mám ľudí, ktorí začali so mnou cestovať, keď som aj ja pred štvrťstoročím začínal. Vtedy sme išli do Namíbie, Zimbabwe, Zambie, aj do Papui Novej Guinei alebo Etiópie.

Ale keď robíme špeciály, napríklad teraz letím do Surinamu (Južná Amerika), tam ideme do džungle, kde sa zvyčajne pridá iba hŕstka ľudí. Do takýchto destinácii cestuje iba veľmi malá skupina ľudí. Peniaze nie sú problém, tie by Slováci mali, ale v cestovaní sú konzervatívni. Chodia stále dookola napríklad do Dubaja, na Maldivy či na Seychely, čiže robia dookola to isté.

Alebo majú loď v Chorvátsku, dom na Azúrovom pobreží a nepoznajú svet, pretože sa ho boja. Aj bohatý Slovák sa stále bojí sveta, čo by sa Francúzovi alebo Britovi nemohlo stať, lebo oni poznajú celý svet a stále cestujú a objavujú nové veci. Pre neho je normálne ísť napríklad na Ostrov svätého Tomáša, u nás to je abnormálne. Cestovateľsky sme veľmi nevzdelaný štát, čo je normálne, keďže to vyplýva z našej histórie.

Aká je najexotickejšia krajina, ktorú máte vo svojich katalógoch?

Keď si pozriete svetové cestovky, tak my bojujeme o svetové prvenstvo v počte krajín, ktoré realizujeme. Je za tým fanatizmus, ktorý podporujem v tejto firme. Snažíme sa cestovať so srdcom, aby to bolo kvalitné vo všetkých detailoch.

V niektorých krajinách sme prví Slováci, ktorí tam chodíme, pričom počas celého zájazdu nejdeme iba povedzme na poštu, ale prejdeme tú krajinu veľmi dôkladne. Ja by som na jeseň chcel ísť do Saudskej Arábie, ktorá je zastavená pre turistov.  Dá sa tam ísť iba na pracovné víza, alebo ak ste moslim. Saudská Arábia bola dlho zatvorená, teraz by ju mali znova otvoriť a ja chcem, aby sme boli prvá skupina, ktorá prejde krížom cez krajinu. Malo by to byť ešte tento rok.

Ja milujem Etiópiu, tú odporúčam každému. Je to krajina, kde je výborné letecké spojenie z Viedne a ktorá je veľmi zaujímavá. Na vrchu je kresťanská, na juhu animistická. Čiže je veľmi zaujímavá.

https://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Nasa-predstava-ze-v-Severnej-Korei-je-hladomor-nie-je-pravdiva-vravi-cestovatel-Lubos-Fellner-Dodava-ze-nie-kazda-krajina-je-pripravena-na-zapadnu-demokraciu-303188

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

PREDPLATNÉ ZEM&VEK 2022

 

Náš časopis sa chce vymaniť z bežných stereotypov nielen svojím obsahom a spracovaním, ale aj tým, že nebude publikovať inzerciu a reklamy. K predplatnému síce neponúkame zľavy v hypermarketoch a kozmetických štúdiách, ale našim najúprimnejším poďakovaním za Vašu priazeň je rozšírenie Vášho časopisu. Ostávame aj naďalej bez akejkoľvek reklamy a preto sa nemusíme spovedať žiadnym sponzorom, inzerentom ani politickým stranám. Práve toto je jediným a skutočným kritériom nezávislosti, vďaka ktorej môžeme slúžiť iba Vám, čitateľom. Aj z tohoto dôvodu sme výlučne závislí iba na predaji a predplatnom. Srdečne ďakujeme za Vašu podporu.

 

OBJEDNAŤ PREDPLATNÉ

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Leave a Reply