Slovania sú odpradávna spätí s prírodou a jej kolobehom.Prírodu chápali ako súčasť svojho života, ktorý žili v súlade s ňou. Napovedá tomu už aj zloženie samotného slova príroda, niečo, čo sa nachádza pri rode. Svoje sviatky a tradície spájali s opakujúcimi sa ročnými obdobiami.
Hlavné sviatky Slovania slávili v obdobiach jarnej rovnodennosti, letného slnovratu, jesennej rovnodennosti a zimného slnovratu. Zodpovedal tomu kruh ročných období alebo kolobeh roka s výročnými sviatkami a významnými udalosťami. V slovanskom bájosloví (mytológii) sa navyše striedali štyri podoby boha slnka, a to jarná podoba – Jarilo (dieťa), letná podoba – Dažbog alebo Kupalo (junák), jesenná podoba – Svarog alebo Svantovit (muž) a nakoniec zimná podoba – Chors alebo Koľada (starec). Názvy jednotlivých božstiev a sviatkov sa mohli líšiť podľa toho, ako ich nazývali jednotlivé vetvy Slovanov (západná, východná a južná).
PRAMENE A PRAMIENKY
Sviatky Slovanov sa začali meniť s príchodom kresťanstva a začal sa meniť aj ich pôvodný význam a obsah. No napriek tejto skutočnosti ich veľa pretrvalo do dnešných dní a mnohé kresťanské sviatky prevzali prvky pôvodných sviatkov. O sviatkoch Slovanov z obdobia pred „prijatím kresťanstva“ máme len málo správ, keďže mnohé zdroje a diela boli zámerne zničené. Podľa staroslovienskeho zákonníka z Veľkej Moravy (Zakon sudnyj ľudem), ktorého autorstvo sa pripisuje Konštantínovi a Metodovi, hrozili našim predkom prísne tresty a prepadnutie majetku za slávenie pôvodných sviatkov a zotrvávanie na starej viere otcov. Základné informácie o kultúre a duchovnom živote Slovanov sa zachovali predovšetkým v ústnej ľudovej slovesnosti, ktorú v neskoršom období zapísali slovenskí spisovatelia a národní buditelia patriaci do jednotlivých obrodeneckých generácií.
K najstarším písomným zdrojom patria diela gréckych a rímskych autorov, ktorí prichádzali do kontaktu s našimi predkami a ktorí vo svojich dielach spomínajú ich zvyky a obyčaje. Samostatnou kapitolou sú zápisky arabských cestovateľov a obchodníkov. Nasledujú stredoveké kroniky a letopisy, ako napríklad Povesť o dávnych časoch (Nestorov letopis) alebo Kronika Slovanov od Helmolda z Bosau. Tu si treba uvedomiť, že tieto diela písali už kresťania, ktorí boli nepriateľsky naladení k našej pôvodnej kultúre a viere a ich opis je tendenčný a skresľujúci. Významným dielom je staroruský hrdinský epos z 12. storočia Slovo o pluku Igorovom. Táto literárna pamiatka patrí celému slovanskému svetu ako svojbytnému kultúrno-historickému spoločenstvu a je v nej veľa odkazov na našu pôvodnú kultúru a vieru. Z obdobia barokového slavizmu je cenným aj na Slovensku vydané dielo M. Orbiniho Kráľovstvo Slovanov, ktorého základ tvorí kniha Letopis Popa Dukljanina z 11. storočia. Generácia Všeslávie prispela do venčeka slovenského národného a kultúrneho vývinu vzácnou dvojknihou Kollárových Národných spievaniek. Vydanie Národných spievaniek v tom období zapôsobilo revolučne, lebo sa v nich ukázal svojrázny, pravdivý, svieži a mohutne pulzujúci život slovenského ľudu.
Tradovaním od najstarších čias sa nám do dnešných dní zachovali báje (bájoslovie), povesti, rozprávky alebo byliny u východných Slovanov. Za najvýznamnejšieho rozprávkara na Slovensku sa považuje Pavol Dobšinský (Slovenské a prostonárodné povesti), no otcom slovenskej rozprávky a priekopníkom slovenskej folkloristiky bol jeho predchodca Samuel Reuss. Rozprávky starých Slovákov v jeho podaní zvýrazňujú morálku hlavných postáv a majú charakter autentických historických prameňov. V Česku to bol zase národný básnik a zberateľ ústnej ľudovej slovesnosti Karel Jaromír Erben. Jeho Báje a pověsti slovanské potvrdzujú predpoklad, že „… každý národ si v nižších lidových vrstvách uchoval hlubinnou vzpomínku na pohanské časy. Původní mýtus sice podlehl vlivu kresťanství a v historických pramenech o něm mnoho nenacházíme, avšak stopy kultu pohanských bohu a ostatních mytických děju lze rekonstruovat z lidových písní, obyčeju, báchorek, pověr a pod.“ (Bechyňová, 2009, s. 7).
AUTOR: Miloš Zverina
