Každý, kto sa vypraví za naším pôvodom do vzdialenej minulosti, zistí, že naše začiatky sú späté s koexistenciou s rozumnými bytosťami vyspelých civilizácií. Bádateľ to však môže ignorovať, ako to robí aj akademická veda, lebo sa to nehodí do koncepcie, a na zistené skutočnosti nemá vysvetlenie.
Vesmír, galaxie, slnečná sústava aj naša planéta Zem majú svoju dynamiku, ktorá je výsledkom pôsobenia vonkajších aj vnútorných síl. Procesy dynamiky zväčša nenarúšajú stabilitu existujúcich podmienok na planéte, ale z času na čas dochádza k ruptúram, zlomom a kataklizmatickým udalostiam. K najvýznamnejším patrí dopad meteoritov na našu planétu, ktoré narúšajú jej prirodzený chod. Na druhej strane však aj procesy vnútornej dynamiky (bez ohľadu na to, či v galaxii, v slnečnej sústave, ale často hoci len na našej planéte) spôsobujú kataklizmatické udalosti, v dôsledku ktorých dochádza k významným zmenám. Veda zaznamenala niekoľko takých udalosti na našej planéte, ktorých príčiny nie sú vždy jasné a zväčša sa pohybujú len v hypotetických teóriách. Nesiahajú však ďalej do minulosti ako do 500 miliónov rokov, aj keď vznik našej planéty Zem sa odhaduje na 3-4 miliardy rokov. Podmienky na planéte významne ovplyvňujú aj ľadové epochy, ktoré sa rozpadávajú na ľadové doby. Podľa niektorých teórií na našej planéte bolo niekoľko takýchto epoch: 1. v strednom ordoviku (pred 455 – 440 miliónmi rokov); 2. na prelome karbónu a permu (pred 335 – 280 miliónmi rokov) a 3. ľadová epocha v treťohorách (pred 65 – 2 miliónmi rokov) a v štvrtohorách (od 2 miliónov rokov po súčasnosť). K poslednej kataklizmatickej udalosti došlo asi pred 13-tisíc rokmi na konci poslednej ľadovej doby.
K najznámejším a najdiskutovanejším kataklizmatickým udalostiam, v dôsledku ktorých došlo k ruptúram na planéte, patrí dopad veľkých kozmických telies (asteroidov, meteoritov, menších planétok, možno komét) na planétu. Pred 400 miliónmi rokov začal dopadať na našu planétu veľký počet meteoritov, čo sa považuje za začiatok evolúcie na našej planéte. Ale až v treťohorách (65 miliónov až 1,5 milióna rokov) nastal prudký rozvoj cicavcov vrátane koňov, poloopíc a veľkých až gigantických foriem rozličných živočíchov (rad rôznych dinosaurov). Asi pred 300 miliónmi rokmi však došlo k tzv. veľkému vydutiu na Sibíri. Bol to obrovský výbuch vo vnútri našej planéty, ktorý si prerazil cestu na povrch z hĺbky asi 2 900 kilometrov, teda z hranice zemského jadra (ktoré je plazmového charakteru s neustálymi reakciami podobnými nukleárnym reakciám). Hranicu s plazmovým jadrom tvorí vrstva elektrónov. Podľa hypotetickej teórie odborníkov bol to dôsledok toho, že dovtedy zamrznutý metán na morskom dne sa vplyvom teploty začal uvoľňovať a meniť klimatické podmienky. Z tohto vydutia sa na Sibíri dochoval pás asi štyri kilometre silnej vrstvy skamenenej lávy do hĺbky zeme. Život sa tam vrátil až asi po 150 miliónoch rokov v prebujnenej podobe (dinosaury).
S tým vo vede súvisí hľadanie príčin, čo spôsobilo po 150 miliónoch rokov takmer vyhynutie života na našej planéte. Podľa amerických bádateľov z Colorada to má na svedomí veľká vulkanická činnosť, o ktorej sa nachádza svedectvo na Sibíri v podobe obrovského množstva stuhnutej lávy na ploche okolo 200-tisíc štvorcových kilometrov (ide o spomínané „veľké vydutie“). Vymrelo deväť z desiatich druhov morských živočíšnych druhov a sedem z desiatich suchozemských druhov (jaštery, cicavce – predchodcovia dnešného človeka, ale aj stromy a rastliny). Bol to aj impulz na rozpad dovtedy jednotného zemského povrchu – Pangey na kontinenty a začiatok vrásnenia (formovania horstiev na kontinentoch). Názory vedcov na to, prečo k tomu došlo, sú rôzne.
V roku 2006 veda priniesla dôkaz, že pred 250 miliónmi rokov predsa len dopadol na našu planétu meteorit. Dôkaz našli dva kilometre pod ľadom v Antarktíde v podobe zvyškov dopadnutého meteoritu v tzv. Wilkensovej zemi, ktorá je v blízkosti Austrálie. Nová podobná katastrofa (ruptúra) postihla našu planétu pred asi 65 miliónmi rokov. Na zem dopadol meteorit s priemerom 5 kilometrov a v Mexickom zálive zanechal kráter s priemerom asi 10 kilometrov. Podľa niektorých názorov to bola planétka Chicxulub. Rovnako však spôsobila katastrofu. Na celom americkom kontinente vznikol obrovský požiar a v jeho dôsledku tam nemohlo zostať nič živé. Keď sa podmienky na Zemi stabilizovali, začal sa vývoj druhov, ktorý viedol k dnešnému človekovi. Prvé cicavce s hmotnosťou asi 50 kg sa objavili asi po 700-tisíc rokoch od dopadu planétky.
Prišli však ďalšie kataklizmatické udalosti. Výbuch sopky Toby na ostrove Sumatra asi pred 70-tisíc rokmi bol taký silný, že spôsobil výrazný pokles ľudskej rasy a mnohých živočíšnych druhov. Po jej erupcii nastala šesťročná, tzv. vulkanická zima a asi tisícročná ľadová doba s poklesom priemerných letných teplôt až o 12 °C. To zdecimovalo populáciu dnešného človeka (vrátane neandertálcov) podľa súčasných odhadov asi na 10-tisíc jedincov, ktorí sa zachránili vďaka tomu, že žili na záveternej strane vzhľadom na vietor, ktorý unášal splodiny vybuchnutej sopky.
AUTOR: Viktor Timura
