Nie sme spojencom, ale vazalom USA

Tagged With: , Add Comment

„Je čas prestať sa klamať. Nie sme spojencom, ale vazalom USA“, píše politológ Eduard Chmelár pre Hlavnýdenník. O súčasnej bezpečnostnej kríze, ktorú vyvolala vražda iránskeho generála Gásema Solejmáního, sa už toho popísalo veľa, nikto však našim občanom dostatočne jasne a pravdivo nevysvetlil, aké sú dôsledky tohto zločinu.

Ak si totiž niekto myslí, že všetko sa skončilo teatrálnym odvetným odpálením niekoľkých rakiet, strašne sa mýli. Všimol som si, že naši politici, ale aj médiá automaticky prevzali propagandistický naratív Trumpovej administratívy, že Solejmání bol terorista, ktorý má na rukách krv tisícov Američanov a že svet bez neho je bezpečnejší. Nepripomína vám to niečo?

Áno, písal sa rok 2003 a administratíva Georga W. Busha presviedčala svet, že Irak má zbrane hromadného ničenia. Keď sa prevalilo, že je to lož, začala propagandistická mašinéria rovnako horlivo agitovať, že svet bez Saddáma Husajna je bezpečnejší, lebo iracký diktátor podporoval terorizmus. Milión obetí amerických vojen v regióne presvedčilo aj tých posledných fanatikov, že to tak nie je. Terorizmus sa dostal do Iraku až po jeho rozvrate. Ani dnes neexistuje žiaden dôkaz, že Irán má na svedomí stovky amerických životov. Prakticky všetky útoky proti americkým silám v Iraku od invázie v roku 2003 uskutočnili baasistické, sunitské a iné antiiránske skupiny. Z viac ako 10 000 zatknutých povstalcov nebol ani jeden z Iránu. Trumpove slová o tom, že Irán bol zapojený do útoku na americkú ambasádu, medzitým poprel aj samotný minister obrany Mark Esper. Nijaký taký dôkaz od spravodajských služieb neexistuje. Trumpova administratíva používa rovnaké metódy ako Bushova. Vo februári 2007 správa šestnástich amerických spravodajských agentúr spochybnila úlohu Iránu v chaose a nestabilite susedného Iraku. Napriek tomu začala vláda Georga W. Busha tvrdiť, že Irán je hlavnou hrozbou pre americké sily na Blízkom východe. Túto lož šírili prominentní politici, novinári a analytici bez toho, aby si overili fakty.

Dnes tí istí ľudia veľmi podobným spôsobom démonizujú Irán a jeho zavraždeného vysokého predstaviteľa Gásema Solejmáního, hoci by sme sa mali oveľa viac báť saudskoarabského wahhábizmu, ktorý absurdne považujeme za svojho spojenca. Plukovník Lawrence Wilkerson, ktorý v rokoch 2002 – 2005 slúžil ako šéf kancelárie šéfa diplomacie USA Colina Powella, bol svedkom úsilia Georga W. Busha a Dicka Cheneyho propagovať lži na ospravedlnenie katastrofálnej invázie do Iraku. Dnes tvrdí, že Trumpova administratíva používa rovnaký návod na vytvorenie falošného dojmu, že vojna je jediným riešením hrozby Iránu. Viceprezident Mike Pence dokonca obvinil Solejmáního, že v roku 2001 pomáhal v Afganistane teroristom, ktorí uskutočnili útok na New York a Washington z 11. septembra 2001, čo je úplne smiešne, lebo opak je pravdou – Solejmání pomáhal Američanom v Afganistane s navádzaním na ciele Talibanu, pretože v Iráne sa pozerajú na Taliban ako na nepriateľa a pretože vedenie v Teheráne sa správa oveľa racionálnejšie ako vedenie vo Washingtone. Akonáhle však Bush zaradil Irán do osy zla, Teherán od spolupráce odstúpil. Generál Solejmání nebol nijaký terorista napriek túžbe Washingtonu vykresliť ho tak. Jeho osobnosť je zložitá, ale v zásade to bol garant toho, že Irán neskĺzne k extrémistickej forme vlády. Nebol teokrat, ale technokrat – vojak a štátnik, ktorý v Sýrii porazil Islamský štát a doma držal na uzde jastrabov. Mnohí sa v týchto dňoch pýtali, čo robil Solejmání v Iraku. Nuž, bol tam ako hosť irackého premiéra. Solejmání mal väčšiu moc ako iránsky minister zahraničných vecí a do Bagdadu pricestoval sprostredkovať dohodu so Saudskou Arábiou. Tomu sa Američania rozhodli zabrániť a zavraždili ho spolu s jeho irackým partnerom.

Je smiešne a trápne tvrdiť, že v tomto regióne musíme zostať, lebo bez nás by tam nebola stabilita. To my sme tam priniesli nestabilitu. Zničili sme Blízky východ, zničili sme severnú Afriku a tvárime sa falošne ako spasitelia, bez ktorých si neporadia. Klameme vlastných obyvateľov, klameme samých seba, ako sú nám za to vďační. V skutočnosti nás v Afganistane považujú za okupantov, v Iraku rovnako a naša situácia v regióne sa neustále zhoršuje. Stále sme nepovedali našim obyvateľom pravdu, že sme tam proti vôli tamojších ľudí, že vojnu v Afganistane sme prehrali, že v Iraku nás nenávidia. Teraz však robíme niečo ešte horšie. Ak nás suverénna iracká vláda a parlament vyzvú, že naša vojenská prítomnosť v krajine nie je želaná, tak je slušné odísť. Je šokujúce, keď vláda Spojených štátov oficiálne odmietne požiadavku irackého premiéra na odsun amerických a iných cudzích vojakov z jeho vlasti. Akým právom sú vojaci NATO ešte tam? Pozoruhodné je samotné zdôvodnenie amerického ministerstva zahraničných vecí. Vraj „Amerika je na Blízkom východe silou dobra“ a naďalej je odhodlaná chrániť Irak. Spojené štáty sú ochotné rokovať s irackou vládou len o tom, „ako sa čo najlepšie prihlásiť k nášmu strategickému partnerstvu, o našom správnom silovom pôsobení na Blízkom východe, nie o stiahnutí vojakov“. Neslýchané slová. Človek musí mať úplne vymytý mozog, aby ešte veril tejto vznešene sa tváriacej propagande. Čerešničkou na torte sú záverečné slová amerického State Departmentu: „Chceme byť priateľom a partnerom SUVERÉNNEHO, prekvitajúceho a stabilného Iraku.“ Rozkošné. Dve desaťročia ohlupovali verejnosť, že na Blízky východ sme prišli šíriť slobodu a demokraciu a pri prvej príležitosti, keď sa ju Irak pokúsil otestovať v praxi, sme mu dali jasne najavo, že sme to nemysleli vážne. A navyše sa Iraku za jeho slobodné a demokratické rozhodnutie vyhrážame sankciami. Takto sa nesprávajú priatelia, ale tyrani. Ak budeme čítať vyhlásenia ministerstva zahraničných vecí USA ďalej, ovanie nás mráz. Píše sa v ňom: „Dnes je na State Departmente delegácia NATO, aby diskutovala o posilnení úlohy NATO v Iraku v súlade s túžbou amerického prezidenta rozdeliť bremeno kolektívnej obrany medzi všetkých.“ Deň po tomto vyhlásení vydali ministri zahraničných vecí EÚ pod dohľadom generálneho tajomníka NATO stanovisko, že Európska únia sa musí v Iraku viac angažovať.

Čo to robíme? Práve my, ktorí máme za sebou historickú pamäť dvoch okupácií zo strany spojencov, klameme horšie ako normalizátori, popierame skutočnosť, tvrdíme, že otroctvo je sloboda, vojna je mierom a prehlbujúci sa chaos stabilitou. Ako trpko poznamenal profesor Noam Chomsky – Keď USA napadnú a okupujú iránskych susedov, je to stabilizácia. Keď sa Irán snaží rozšíriť svoj vplyv – povedzme obchodnými vzťahmi so susedmi – je to destabilizácia.“ A hoci prvým krokom k zníženiu destabilizácie na Blízkom východe by mal byť zákaz vývozu zbraní Saudom a druhým odchod okupačných vojsk, my sa naďalej tvárime, že najtyranskejší režim v regióne – Saudská Arábia – je naším spojencom a my Iračanom pomáhame proti ich vôli. Nie, my nepáchame na Blízkom východe dobro. Sme tu votrelci. Západní spojenci vpadli do Iraku v roku 2003 ako zločinci a okupanti, v rozpore so všetkými princípmi medzinárodného práva, bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. V roku 2014 sme donútili Irak, aby zlegalizoval okupáciu podpisom dohody, ktorú Američania použili na odôvodnenie invázie. Pre dejiny Iraku má asi taký význam ako vnútená dohoda medzi ČSSR a ZSSR o tzv. dočasnom pobyte sovietskych vojsk na našom území po invázii roku 1968. Hoci to bola fraška, táto zmluva umožňovala Spojeným štátom aspoň formálne zdôvodňovať, že sú v Iraku na pozvanie „demokraticky zvolenej irackej vlády“. Po rozhodnutí irackého parlamentu a následne vlády však padla aj táto výhovorka. Tým, že sme odmietli odtiaľ odísť, druhýkrát okupujeme Irak. Ibaže tentoraz pod hlavičkou NATO. Áno, tentoraz je to iné. Kým prvá okupácia sa ponášala na sexuálny útok cudzinca v tmavej uličke, druhá okupácia pripomína muža, ktorý znásilnil svoju ženu a ešte ju prinútil uvariť večeru. Ale stále ide o obmedzovanie slobody.

Toto všetko je dôsledkom pavučiny lží, do ktorej sme sa zaplietli a má to obrovský dopad na fungovanie našej spoločnosti. Dlhé roky som upozorňoval na to, že sa musíme vyrovnať s klamstvami z čias útoku na Bagdad aspoň tak ako iné štáty, kde najväčší luhári, podvodníci a propagandisti museli odísť zo svojich pozícií alebo sa aspoň ospravedlniť. U nás to neurobil nikto, tí ľudia naďalej formovali verejnú mienku a dnes klamú rovnako ako pred sedemnástimi rokmi. Nepoučili sme sa. Ctihodní luhári sú uctievané ikony médií a tí, ktorí odhalili nemilosrdnú pravdu, sú zatracovaní div nie ako extrémisti. To má katastrofálne dopady na dlhodobý charakter verejnej diskusie na Slovensku a formovanie verejnej mienky. Vládnu nám pokrytci, ktorí klamú ráno, klamú na obed a klamú večer svojich oponentov existenčne šikanujú. Zatiaľ ich ešte nezatvárajú, ale prípady, kedy ich vyhadzujú z práce, sa množia. Zamatová neonormalizácia ničí mravný základ a charakter celej slovenskej spoločnosti.

Je najvyšší čas spamätať sa. Naša prítomnosť v Iraku nie je súčasťou kolektívnej obrany, nie sme povinní tam byť. K ničomu takému nás Severoatlantická rada nezaväzuje a ak nás chcú k tomu Spojené štáty donútiť a vtiahnuť nás do nového kola konfliktu, mali by sme pozbierať posledné zvyšky svojej suverenity a vzoprieť sa tomuto diktátu. Problémom našich politických elít a najvyšších predstaviteľov štátu však je, že to nerobia. Zuzana Čaputová je jediná hlava štátu Európskej únie, ktorá odmietla odsúdiť vraždu druhého najvyššieho politického predstaviteľa Iránu. Premiér Pellegrini zasa preukázal neschopnosť konať samostatne v záujme štátu, keďže slovenských vojakov nestiahol z Iraku on (ako sa chvastá), ale veliteľ NATO. Sme vazalom Spojených štátov a balamutíme slovenskú verejnosť, že sme spojenci. Ako sa však môžeme nazývať spojencami, keď Washington kašle na náš názor, ani nás neinformuje o svojich jednostranných krokoch, očakáva bezvýhradnú podporu a ešte nám vyčíta, že sme mu neboli pri jeho gangsterskom čine nápomocní? Uvedomujeme si vôbec, že je to len fráza, že sme ničím, len nástrojom globálnej moci a zahraničnej politiky amerického impéria?

Ak by šlo len ojedinelú chybu, dali by sa snáď akceptovať výhovorky tých politikov, ktorí omieľajú frázy o spojenectve a o tom, že sa musíme pokúsiť napraviť to dialógom alebo zmenou pravidiel NATO. Lenže nejde o chybu, ide o charakteristickú dlhodobú tvár americkej zahraničnej politiky. Donútili nás kryť ich vojenskú agresiu v bývalej Juhoslávii, Afganistane, Iraku, Líbyi či Sýrii, no naopak nám odmietli pomôcť s utečencami, neinformujú nás o závažných veciach, vyhrážajú sa nám, že ak nebudeme kupovať ich zbrane, nebudú nás chrániť a ak nepustíme ich zdraviu škodlivé výrobky na náš trh, uvalia na naše tovary clá, pustili Turkov na Kurdov, ohrozili našich vojakov atentátom na iránskeho generála, bojkotujú riešenie klimatickej krízy, zničili jadrovú dohodu s Iránom dôležitú pre európsku energetickú bezpečnosť, prevádzkovali tajné väznice po celom svete, v ktorých mučili väzňov a dokonca odpočúvali svojich európskych spojencov… A v tom výpočte by som mohol pokračovať. Najnovšie chcú rozšíriť NATO o niektoré krajiny Blízkeho východu, celkom určite o Izrael, čím by nás donútili legalizovať izraelský apartheid voči Palestínčanom a zatiahli by nás do ďalších konfliktov.

Nie, toto už dávno nie je v našom záujme. Prázdne frázy o našom transatlantickom spojenectve sa ponášajú skôr na pseudonáboženskú dogmu ako na zahraničnopolitickú doktrínu a nemajú už nijaký význam. Je čas otvoriť novú kapitolu európskej zahraničnej politiky. Naším životným záujmom nie je byť oddaný za každú cenu Spojeným štátom, ale formulovať spoločné európske záujmy, ktoré sú odlišné od amerických, ale aj ruských alebo čínskych. Nepredstavujem si to tak, že by sme sa mali pridať k Macronovmu projektu Európskej intervenčnej iniciatívy. Riešením nie je pokračovať v intervenčných vojnách podľa amerického modelu samostatne, ale zmeniť filozofiu európskej bezpečnosti zameranú na obranu Európy, rozvoj civilizácie a politickú, ekonomickú, sociálnu, ale aj environmentálnu stabilizáciu blízkeho zahraničia. Vojnoví štváči a vplyvoví agenti amerického impéria ako Klus, Naď či Valášek nemajú pravdu, že našou úlohou je vojensky riešiť situáciu na Blízkom východe. Našou úlohou je presadiť kultúru mieru ako civilizačný vzor a presadzovať priateľstvo medzi národmi. Kým NATO nás núti neprimerane zbrojiť, zaťahuje nás do vojen a zhoršuje naše vzťahy s čoraz väčším počtom štátov sveta, my by sme sa mali vydať cestou odzbrojenia, mieru a zlepšovania medzinárodných vzťahov. Je čas, aby Európa získala nezávislosť od vojnového impéria. Štúrovci, hrdinovia SNP i disidenti nás naprieč našimi dejinami učia, že pravda nesídli v palácoch a sloboda nie je zvestovaná, ale vybojovaná. Je čas sa rozísť. Kým to ešte pôjde v dobrom.

Eduard Chmelár

Zdroj: hlavnydennik

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

VyhlásenieNázory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

 

Zem a Vek
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis