A tak diela ako Slovo o Zákone danom Mojžišom a o milosti (blahodati) a pravde, ktorá sa stala skrze Ježiša Krista od Hiláriona Kyjevského či Paleja Tolkovaja na Iudeja (Vetchý výklad proti Židovi) ešte viac prehlbujú, ale aj komplikujú pochopenie vtedajších geopolitických procesov po prijatí kresťanstva Slovanmi, predovšetkým stredoeurópskymi a východnými, ktorý už vo svojich základoch akoby typologicky predzobrazoval budúcu zrážku civilizácií.
Po prvé bolo faktom, že Rusi prijali kresťanstvo z Byzancie. Po druhé, že susedili s mocným a bohatým Chazarským kaganátom, na ktorého troskách sa rozvíjala budúca mocná ruská štátnosť a v sporoch s ktorým došlo v prípade Rusi k prvej vážnej zrážke civilizácií, a to medzi prevažne pohanskými Rusmi a judaizovanou Chazáriou. Po tretie, že po páde Chazarského kaganátu roku 969 prichádzajú rôzni misionári a náboženskí propagátori na Kyjevskú Rus, aby ju priklonili na svoju stranu. Predstavitelia štyroch najvýznamnejších religióznych smerov – judaistov, moslimov, západného a východného kresťanstva – obhajujú pravdivosť svojej viery. Predovšetkým Reč filozofa prednesená reprezentantom byzantskej cirkvi predstavuje dlhý traktát so silným akcentom na teológiu histórie, čomu dnes hovoríme filozofia dejín. Toto nebol prvý ani jediný príklad podobného propagovania náboženstva. Bádatelia spomínajú v stredovekej Rusi veľmi populárny apokryf Rozprávanie Afrodiciána, ako aj spory o viere medzi kresťanmi, moslimami a buddhistami na dvore mongolského chána Mengu v 13. stor. No predovšetkým niekedy v roku 860 rozpútaná náboženská polemika sv. Cyrila u chazarského kagana, o ktorej sme už hovorili v skorších článkoch, nám dáva možnosť pochopiť celkový kolorit vtedajších sporov o viere. Vieme, že po obhajobe kresťanskej viery sv. Cyrilom (Konštantínom) na dvore chazarského kagana len neveľa Chazarov, presnejšie okolo dvesto, prijalo kresťanskú vieru! Tým sa to však celé neskončilo, práve naopak, ešte sa len začalo! Mimoriadna úloha v tejto Cyrilovej polemike pripadla judaistom z Chazarského kaganátu. Zničenie chazarskej štátnosti ani nie o storočie a pol neskôr neznamenalo, že samotná idea, ktorá bola hybnou silou Cházarie, sa kdesi vyparila. Chazari síce na prvý pohľad zmizli zo scény dejín a bádatelia ich miesto hľadajú v rôznych častiach vtedajšieho civilizovaného sveta, pričom niektorí sa domnievali, že vytvorili základ východoslovanského židovstva. Iní, napr. Arthur Kestler, ich považujú za „trináste koleno“ v rámci židovského národa. Jednoducho za cudzí element. Aj vďaka tomu sú podľa Dmitrija Furmana „okolnosti pokrstenia Rusi opradené legendou“. „Letopis hovorí, že v ôsmom roku vlády kniežaťa Vladimíra I. Sviatoslavoviča v roku 986 k nemu prišli štyri posolstvá z rozličných krajín, z ktorých každé vychvaľovalo svoje náboženstvo a presviedčalo Vladimíra, aby ho prijal. Boli to Povolžskí Bulhari – moslimovia obracajúci sa naňho, aby prijal islam, chazarskí židia poslovia Ríma aj Byzancie. Vladimírovi sa nepáčilo, že podľa moslimského zákona sa musí vykonávať obriezka, nemôže jesť bravčové mäso, a najmä je zakázané piť víno, v spojitosti s čím vyslovuje znamenitú frázu: „Rusi majú radi víno, nemôžu byť bez neho.“ Na „západnom“ kresťanstve reprezentovanom Nemcami sa mu nepáčila istá bezfarebnosť bohoslužby a nedostatok estetizmu a mystiky, židovstvo ho odpudzovalo historickým faktom straty krajiny, čo bolo podľa prorokov vždy dôsledkom Božieho odvrhnutia a z geopolitického hľadiska sa javilo ako obzvlášť nebezpečné. Až v prípade Východorímskej ríše, ktorú dnes poznáme skôr pod pomenovaním Byzantská, Vladimírovi poslovia nevedeli, či sú na nebi alebo na zemi. Toľko Letopisec. Preto „Rus prijala krst z Byzancie“, napísal v znamenitom diele Cesty ruskej teológie Georgij Florovskij. „A toto zrazu určilo jej historický osud, jej kultúrno-historickú cestu… Byzantský vplyv nebol iba priamy a bezprostredný – a zdá sa, že práve nepriamy vplyv bol časovo prvý, najvýznamnejší a rozhodujúci. Rozhodujúcim bolo prijatie cyrilo-metodského dedičstva, a nie priame osvojenie byzantskej kultúry. Bezprostredný duchovno-kultúrny vzájomný styk s Byzanciou a gréckym živlom bol až druhotný.“
Rozhodujúcou otázkou, na ktorú hľadal Vladimír odpoveď, bola otázka viery či jej „výber“, v širšom zmysle dišputa o viere. Porovnanie letopisného sujetu z Povesti vremennych let s „výberom viery“ chazarského kagana v židovsko-chazarskej korešpondencii a neskoršej židovskej tradícii 12. stor. zachytenej okrem iného v liste chazarského „caria“ – kagana Josifa, ako sám seba hrdo nazýva, adresovaného córdobskému židovskému učencovi a politickému reprezentantovi Chasdajovi Ibn Šafrútovi (či Šaprutovi), túto blízkosť potvrdzuje. V liste je zvýraznený najmä fakt, že Židia žijúci v Chazarskom kaganáte môžu nielenže slobodne vyznávať svoju vieru, ale že jej dokonca patrí postavenie štátneho náboženstva. Po mimoriadne tragických vojnách s Rimanmi v 1. a 2. stor. n. l., ktoré so sebou priniesli zničenie mnohých židovských miest, predovšetkým Jeruzalema a druhého Chrámu, a rozptýlenie Židov medzi ostatné národy, išlo o mimoriadne potešujúce správy. Oddávna bolo známe, že na území medzi Kaukazom a Kaspickým morom, ako aj na Kryme žijú potomkovia starých Židov vysídlených z Izraela a neskôr Judey dávno predtým, než svet poznal moc rímskych légií a znamenitosť ich zákonov. Napríklad gruzínske a arménske historické tradície vzťahujú objavenie sa Židov na Kaukaze na 6. storočie n. l., keď Nabuchodonozor dobyl Judeu a vyhnal do babylonského zajatia Židov z kolien Jehudu a Benjamína. Táto tradícia ide dokonca tak ďaleko, že v Dejinách Arménie od Movsesa Chorenaciho, dejepisca z 5. storočia n. l., sa píše: „O arménskom kráľovi menom Chračeaj… rozprávajú, že od Nebukadnesara II. (Nabuchodonozor) si vyprosil jedného z hlavných židovských zajatcov, ktorý sa volal Šambat, priviedol ho do Arménie, usídlil tam a obsypal cťou. Od Šambata (či Smbata) podľa tradície pochádza rod Bagratovcov, čoho potvrdením je aj to, že Bagratovci dávali často svojim synom meno Smbat.“ V gruzínskom letopise Kartlis Cchovreba (Život Gruzínska) je zaznamenané, že kráľovský gruzínsky rod Bagrationovcov a kráľovský arménsky rod Bagratovcov odvodzujú svoj pôvod od biblických postáv Jesseho, Dávida a Šalamúna, čo gruzínskym kráľom z rodu Bagrationovcov poslúžilo na to, aby sa titulovali Jessian-Davidian-Solomoniami.
Tento historický jav sa akoby opäť zopakoval v prípade Chazarov, len s tým rozdielom, že ide o oveľa lepšie zdokumentovaný a známejší historický proces než kedykoľvek predtým.
AUTOR: Prof. ThDr. Ján ŠAFIN, PhD., je dekanom Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove na Katedre cirkevných dejín a byzantológie
