Od 0G po 5G: Falošné prísľuby kvalitnejšieho života

· Čas čítania: 3 min.
Ilustračný obrázok: Archív

Bezdrôtová mobilná komunikácia prešla od druhej svetovej vojny dramaticky rýchlym vývojom. Každá ďalšia generácia mobilných sietí sľubuje užívateľom nové výhody a viac pohodlia, zároveň však prináša nové riziká.

Skratka 0G označuje prvotné štádium vývoja z čias pred zavedením plne automatických mobilných sietí. V rámci 0G bol komunikačným prístrojom rádiový telefón, aký sa používal počas druhej svetovej vojny s cieľom rýchleho spojenia medzi vojakmi. K 0G neodmysliteľne patria aj autotelefóny s čiastočne automatizovaným systémom, ktoré predstavili v roku 1956 vo Švédsku. Tie mohli prijímať hovory z verejnej telefónnej siete priamo v aute a aj realizovať telefonáty z vozidla. Avšak na uskutočňovanie týchto hovorov sa vyžadovala pomoc operátora a znalosť o tom, k akej základnej stanici autotelefón patrí, aby prenos a príjem rádiového signálu z mobilného zariadenia umožnili. Ďalšou nevýhodou bola hmotnosť týchto „mobilov“. Spočiatku vážili okolo 40 kilogramov, v roku 1965 sa firme Ericsson podarilo vyvinúť autotelefón s hmotnosťou približne 9 kg.

Na území Slovenska sa od konca 60. rokov minulého storočia využívala rádiotelefónna sieť, ktorá najprv pracovala v pásme 80 MHz, potom sa od roku 1978 jej frekvencia zvýšila na 160 MHz až po 165 MHz v 80. rokoch. Táto sieť, nazývaná Automatizovaný mestský rádiotelefón (AMR), však mala množstvo nevýhod – nepokrývala celé územie krajiny, mohlo ju využívať maximálne 10000 mobilných zariadení a základňové stanice, bez ktorých koncové zariadenia nemohli fungovať, mali dosah najviac 25 km. Obmedzená bola aj dĺžka hovoru, a to na 30 minút, pričom v 90. rokoch, keď došlo k širšiemu využitiu AMR prostredníctvom autotelefónov a prenosných komunikačných setov, sa dĺžka mobilných rádiotelefónnych spojení skrátila len na päť minút.

Začiatkom 80. rokov nastúpila prvá generácia bezdrôtovej telefónnej technológie mobilného telefónu 1G. Bola založená na princípe analógového prenosu. Sieť 1G poskytovala len službu prenosu reči a používala viacero analógových štandardov. Na Slovensku, v Rusku, v škandinávskych krajinách a vo východnej Európe sa uplatnil štandard Nordic Mobile Telephone (NMT). Pri tomto systéme sa vynorila otázka bezpečnosti. Keďže telefónny prenos nebol šifrovaný, ktokoľvek ho mohol odpočúvať. Na druhej strane, výhodou systému bolo, že umožnil odosielanie textových správ medzi dvoma NMT mobilnými telefónmi.

V druhej generácii 2G mobilných sietí nastúpil štandard Globálneho systému mobilných komunikácií (GSM). Jeho vývoj sa začal v roku 1982. Hlavný rozdiel 2G oproti jej predchodcovi spočíva v tom, že táto sieť už nevyužívala analógový, ale digitálny rádiový signál. Verzia 2G predstavovala aj bezpečnejšiu sieť oproti 1G, podporovala rozšírené služby, ako napríklad textové správy (SMS), medzinárodný roaming, regionálne správy, multimediálne správy (MMS), identifikáciu telefónneho čísla volajúceho (CLIP) a presmerovanie hovorov.

K slabinám tohto systému patrí nedostatočne rýchly dátový prenos (9,6 kbit/s) a vzhľadom na rozširujúcu sa popularitu 2G, ktorú postupne začali používať miliardy ľudí po celom svete, vstúpila do povedomia verejnosti prvýkrát aj otázka elektrosmogu a jeho vplyvu na ľudské zdravie a životné prostredie, ktorá je dodnes predmetom diskusií. Čoraz častejšie používanie mobilov prispelo a stále prispieva aj k rozšíreniu priepasti v medziľudských vzťahoch – človek už nepotrebuje navštíviť svojich rodičov, deti či priateľov. Osobné stretnutia nahrádzajú telefonáty, ktoré je možné realizovať takmer kdekoľvek a kedykoľvek. Ďalším problémom 2G je, že hoci boli hovory v rámci tejto siete ťažšie odpočúvateľné než v 1G, systém umožňuje automatickú lokalizáciu volajúceho a nahráva tak prípadnému sledovaniu nepohodlných osôb.

Autor: Pavol Ičo

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár