V SÚČASNOSTI STÁLE VIAC POLITIKOV ROZPRÁVA O POTREBE PRECHODU JEDNOTLIVÝCH ČLENSKÝCH KRAJÍN EURÓPSKEJ ÚNIE NA VOJNOVÚ EKONOMIKU. JE TO ZAUJÍMAVÉ PRÁVE PRETO, ŽE SÚBEŽNE DOCHÁDZA KU KUMULOVANIU OBROVSKÝCH INÝCH PROBLÉMOV. SÚ NIMI NAJMÄ NÁSLEDKY COVIDOVEJ KRÍZY, Z KTOREJ SA VÄČŠINA KRAJÍN EŠTE STÁLE NESPAMÄTALA, ĎALEJ VÝRAZNÉ ZVÝŠENIE VÝDAVKOV NA OBRANU A ZVYŠOVANIE OBRANNÉHO POTENCIÁLU JEDNOTLIVÝCH ČLENSKÝCH KRAJÍN, VPLYV FINANCOVANIA UKRAJINY BUĎ V PRIAMEJ VOJENSKEJ, ALEBO V MATERIÁLNEJ POMOCI, AKO AJ OBROVSKÉ ZVYŠOVANIE VÝDAVKOV NA REALIZÁCIU GREEN DEALU (ZELENÝ ÚDEL).
Ten má byť základom dlhodobej stratégie Európskej únie do roku 2030, menej sa však už hovorí o tom, že jeho realizácia bude vyžadovať finančné prostriedky v sume prevyšujúcej 160 biliónov eur. To všetko bude predstavovať potrebu úplnej zmeny celkového fungovania verejných financií jednotlivých členských krajín. Okrem toho sa tieto krajiny boria s obrovským nárastom zadlženosti súvisiacim s dôsledkami covidu, ale aj lockdownov a celkovej zmeny a straty konkurencieschopnosti, ktoré sú v kľúčových európskych krajinách zároveň kumulované obrovskými dôsledkami deindustrializácie. Zoberme do úvahy len skutočnosť, že zo samotného Nemecka odchádzajú stovky firiem do zahraničia: do Spojených štátov, Číny a Indie. Neodchádzajú však len malé a stredné firmy, ale aj veľké giganty, napríklad chemický gigant BASF, ktorý ruší výrobu v Ludwigshafene am Rhein, ako aj ďalšie a ďalšie firmy. O odchode mimo teritória Európskej únie a mimo Nemecka uvažuje viac ako 47 percent nemeckých firiem. Problémom sú totiž nielen vysoké ceny energií, ale predovšetkým nepravidelnosť dodávok elektrickej energie, čo súvisí s problémami v technologických procesoch a vo výrobe.
Netreba zabúdať ani na ďalšiu skutočnosť, ktorou je obrovské zvýšenie investícií do oblasti elektromobility, autonómnych vozidiel a do niektorých ďalších technických riešení, ktoré požaduje Európska únia v rámci realizácie Green Dealu. Veď len do samotných autonómnych vozidiel a ich vývoja investovali európske automobilky viac ako 71 miliárd eur. Keď k tomu pridáme investície do elektromobility, teda ďalších 70 miliárd, znamená to, že samotný európsky automobilový priemysel je zaťažený obrovskými vnútornými investíciami, ktoré sa nevracajú. A pridať k tomu treba aj celkovú zadlženosť a obrovský nárast dlhov v oblasti energetického sektora. Uveďme to len na príklade Francúzska. Élektricité de France by mala modernizovať 58 francúzskych jadrových reaktorov, pri ktorých je modernizačný dlh viac ako 13,5 miliardy eur. Zároveň má však Élektricité de France ako najvýznamnejší energetický podnik Francúzska vnútornú dlhovú záťaž 63 miliárd eur. Zoberme ďalej dlhovú záťaž automobiliek, ako sú napríklad Volkswagen, BMW, Daimler a Chrysler, ktorá predstavuje znova desiatky miliárd eur.
A pokračujme v smere na vojnovú ekonomiku s tým, že všetky investície do vojenského obranného priemyslu znamenajú len nenávratné mrhanie prostriedkami. Uvedomme si, že zbrane dodávané či už bez návratnosti alebo na základe pôžičiek Ukrajine nebudú v podstate nikdy nahradené. Je úplne zrejmé, že samotná schopnosť Ukrajiny splácať svoje finančné záväzky a dlhy je definitívne pochovaná, nemá čím splácať, pretože kľúčová časť priemyselného sektora Ukrajiny zostáva na východe v oblastiach, ktoré obsadila Ruská federácia. S tým súvisí aj ďalšia základná skutočnosť. Západné koncerny vojnového priemyslu narážajú nielen na problémy nedostatku financií, ale aj kvalifikovanej pracovnej sily. Najvýraznejšie sa to prejavuje v Spojených štátoch, kde hlavným limitom je skutočnosť, že prevažná väčšina pracovných síl sa premiestnila do oblasti finančného sektora, digitálnych služieb a podobne. Obrovské problémy má dnes aj samotný vojenskopriemyselný komplex. Zoberme si napríklad len oblasť výroby pušného prachu. Európska únia mala zámer vytvoriť v spolupráci Francúzska a Nemecka veľký spoločný podnik na jeho výrobu. Treba však rátať s uvoľnením obrovského množstva finančných prostriedkov a so sprevádzkovaním až v roku 2025. Pridajme k tomu aj skutočnosť, že odstrihnutie sa od ruského plynu, lacných energií a surovín znamená obrovské zvýšenie dlhovej záťaže. Koniec koncov, cena energie je dnes v Európe 3- až 4-krát vyššia ako v Spojených štátoch. A to nevravíme o pravidelnosti a nepravidelnosti dodávok energií ako takých. Vezmime do úvahy aj skutočnosť, že investičné stimuly, ktoré vyhlásila Bidenova administratíva, ako sú daňové úľavy, príspevky na vybudovanie kapacít, financovanie časti miest a podobne, sa stávajú kľúčovým faktorom pri uvažovaní európskych firiem o presune do Spojených štátov. Spojme to aj s obrovským poklesom investícií v samotnej Európskej únii, kde došlo len v roku 2023 k poklesu investícií o viac ako 13,4 miliardy eur. Celkový pokles investícií tak, ako sa vyvíja v podmienkach Európskej únie, ukazuje veľmi výrazne základnú skutočnosť:
Európa sa stáva nedôveryhodnou tak z hľadiska podmienok podnikania, ako aj ďalších bariér, napríklad legislatívnych, byrokratických či administratívnych. Veľká časť podnikateľov dnes upozorňuje na obrovské množstvo prebujnenej byrokracie, ktorá zásadným spôsobom zasahuje do fungovania firiem a zvyšuje ich náklady. Pridajme k tomu len najnovšie smernice, ktoré súvisia s ESG a znamenajú z hľadiska vypĺňania informačných databáz a informačných pokynov a pod. podľa požiadaviek Európskej únie obrovskú byrokratickú záťaž nielen pre veľké, ale už aj pre stredné firmy. Logickým dôsledkom tohto vývoja je nutnosť prijímať veľké množstvo nových pracovníkov, nie však na produktívne činnosti priemyselných podnikov. To všetko vytvára mimoriadne nebezpečný mix, ktorého faktickým prejavom je samotný proces deindustrializácie.
AUTOR: Peter Staněk
