Je náboženstvo, povedané slovami Karla Marxa, naozaj ópiom ľudstva alebo práve naopak – jeho záchranou?
OHĽADOM PÔSOBENIA RELIGIOZITY NA DUŠEVNÉ ZDRAVIE EXISTUJE MNOŽSTVO NIEKEDY AŽ PROTICHODNÝCH NÁZOROV. Z POHĽADU ATEISTOV VPLÝVA NÁBOŽENSKÉ PRESVEDČENIE NA SPOLOČNOSŤ SKÔR NEGATÍVNE, KEĎŽE VYVOLÁVA STRACH SPÄTÝ S PREDSTAVAMI TRESTU (NAPRÍKLAD PEKLA V KRESŤANSTVE) AKO ODPLATY ZA NEDODRŽIAVANIE STANOVENÝCH PRIKÁZANÍ ČI POCITY MENEJCENNOSTI PRAMENIACE Z PODRIADENÉHO POSTAVENIA ČLOVEKA VOČI BOHU. AJ PRETO SA BRITSKÝ EVOLUČNÝ BIOLÓG A SVETOZNÁMY PROPAGÁTOR ATEIZMU RICHARD DAWKINS VO VZŤAHU KU KRESŤANSTVU VYJADRIL NASLEDOVNE: „ZRODENIE Z PANNY, ZMŔTVYCHVSTANIE, VZKRIESENIE LAZARA, DOKONCA I STAROZÁKONNÉ ZÁZRAKY, TO VŠETKO JE NEHANEBNE VYUŽÍVANÉ NA PROPAGÁCIU NÁBOŽENSTVA, A TO SO ZNAČNÝM ÚSPECHOM, AK SÚ POSLUCHÁČI PROSTODUCHÍ ĽUDIA ČI DETI.“
Veriaca časť obyvateľstva sa však domnieva, že bez náboženských princípov by sa zo spoločnosti vytratila mravnosť, zmysluplnosť života a pokora. Toto úprimné presvedčenie však platí len u hlboko veriacich ľudí. V prípade náboženských pokrytcov, ktorých vierovyznanie ovplyvňuje len naoko, religiozita na duševné zdravie v podstate vôbec nevplýva, keďže nie je podložená vnútorným presvedčením, ale iba úsilím o zachovanie spoločenských konvencií alebo rodinnej tradície.
ŠKODLIVOSŤ PATOLOGICKEJ RELIGIOZITY
Negatívny vplyv religiozity môže nastať, najmä ak náboženské presvedčenie vedie k strate zdravého rozumu, ako je to u náboženských fanatikov. Vtedy sa už stáva chorou, patologickou religiozitou. V tomto prípade môže vyvolávať agresivitu či náboženské psychózy, takzvané religiózne bludy. Do stavu náboženských psychóz často upadajú epileptici, keď počujú imperatívne hlasy, ktoré pripisujú Bohu alebo anjelom. Na pútnických miestach zasa podliehajú niektorí veriaci vlastným ilúziám a vo víziách sa stretávajú s rôznymi biblickými postavami, čo možno taktiež vnímať ako príklad chorobnej viery.
V minulosti sa náboženský fanatizmus naplno prejavil napríklad počas inkvizície alebo v čase vlády Jána Kalvína vo švajčiarskej Ženeve (1541 – 1564), keď prišlo o život päťdesiatšesť odporcov kalvinizmu. Ďalším príkladom je detské križiacke ťaženie z roku 1212, na ktorom sa údajne zúčastnilo až tridsaťtisíc detí. Mnohé z nich boli predané do otroctva alebo zahynuli ešte počas púte do Svätej zeme, kam sa napokon ani nedostali. Začiatok tohto šialenstva mali pritom na svedomí dvaja mladí chlapci, ktorí v mene Boha vyzvali po predchádzajúcich neúspešných križiackych výpravách dospelých k ťaženiu detí. Ideou celej výpravy bolo obrátiť moslimov nenásilnou, pokojnou cestou prostredníctvom detskej nevinnosti, čistoty a úprimnej viery na kresťanstvo.
Známe sú tiež prípady náboženských psychóz zaznamenaných v kláštoroch. Archívne dokumenty zo 17. storočia opisujú hromadnú posadnutosť diablom v kláštore uršulínok vo francúzskej obci Loudun, kde mníšky trápili kŕče, prejavovali nadprirodzené sily a vykrikovali rúhavé slová.
Dôkaz o kresťanskom fanatizme podáva aj existencia hnutia flagelantov v 13. až 15. storočí. Tí sa totiž bičovali vo viere, že sa takto oslobodia od hriechov. Ich obdobou v ázijskom prostredí boli askéti, ktorí prijímali potravu iba vo veľmi obmedzenom množstve, a tak si vedome spôsobovali zdravotné ťažkosti. Sebatrýzneniu podľahol aj stredoveký svätec Svorad, ktorý pôsobil v Skalke nad Váhom pri Trenčíne. Ako opísal biskup Maurus – pri obhliadke jeho mŕtveho tela sa zistilo, že si rebrá obväzoval železnou reťazou. „Reťaz spôsobujúca zvnútra hnilobu mäsa, bola zvonku obtiahnutá kožou,“ podotýka Maurus. „Počas vyťahovania reťaze Svoradovi navyše polámali rebrá.“
K prejavom patologickej religiozity tiež patrí podceňovanie vlastnej osoby, čoho príznakmi sú depresie, nespokojnosť so životom, pasivita alebo, naopak, preceňovanie vlastnej osobnosti prejavujúce sa ako tzv. mesiášsky komplex, v rámci ktorého sa chorý svojvoľne stavia do pozície záchrancu ľudstva. Tieto príznaky sa viažu najmä na negatívne chápanie Boha ako Pána hnevlivého a trestajúceho. Ide o podobu Boha znázornenú najmä v Starom zákone.
Patologická religiozita neraz postihuje aj kňazov, na čo doplatila nemecká epileptička Anneliese Michelová. V roku 1976 podľahla ako dvadsaťtriročná následkom exorcizmu a podvýžive spôsobenej náboženským pôstom prikázaným dvojicou katolíckych farárov.
Vyznávači islamu prejavili svoju nenávisť voči iným náboženstvám už v siedmom storočí, keď vraždili budhistov žijúcich v súčasnom Afganistane. Teroristické činy ovplyvnené patologickou religiozitou však páchajú na inovercoch fanatickí moslimovia dodnes – príkladom sú príslušníci hnutia Islamský štát. Takáto patologická religiozita nadobúda rozmery fundamentalizmu, čiže akejsi vyostrenej podoby náboženského presvedčenia.
AUTOR: Pavol Ičo
