Vo vrcholoch Orlických hôr sa na hranici Poľska a Českej republiky nachádza osada Neratov. Z hľadiska samosprávneho zriadenia je priľahlou časťou obce Bartošovíc. Osada, ktorá doslova vstala z mŕtvych.
V deň našej cesty tam nasnežilo, takže sme na vlastnej koži zažili tvrdé podmienky života v zimných horách. Je to tu iné ako v teplých mesiacoch, keď na miesto prichádzajú turisti. Osada pred časom už prakticky neexistovala. Ležala zabudnutá pod nánosom času, odkedy z nej vysťahovali pôvodných nemeckých obyvateľov. Dnes je však Neratov nanovo vybudovaný. Život doň vdýchol kňaz otec Josef Suchár s pomocou mentálne hendikepovaných dospelých a detí, ktorí by sa bez tejto príležitosti v bežnom živote zrejme neuplatnili.
Dolinou na úpätí vysokých hôr s nie viac ako šesťdesiatimi obyvateľmi preteká potok tvoriaci štátnu hranicu. Dominantou osady je kopec, na ktorom stojí kostol – Chrám Nanebovzatia panny Márie. Po spoločnej večeri s manažérkou Združenia Neratov Barborou Cedidlovou v miestnej krčme s obyčajným názvom Hospoda, ktorú prevádzkuje spoločnosť ŠFN (recesistická skratka pre Šílený farář neratovský), sme vyšli hore zasneženou cestou ku kostolu, kde práve otec Josef slúžil svätú omšu. Chrám pôsobí doslova ako mystické miesto. Nielen tým, že stojí vysoko v horách, ale aj svojou jedinečnou architektúrou. Ikony svätcov a barokový zlatý oltár nahradila výzdoba svetlom priamo z nebies, a to doslova. Priehľadný sklenený strop v tvare kríža a mohutná kamenná stavba bez príkras je nepretržite otvorená návštevníkom z rôznych kútov sveta. Silný vietor a tancujúci sneh na streche chrámu vytvárali počas omše akustický efekt miestami naháňajúci strach, no na pútnickom mieste zmierenia dokonale nahrádza organ či chválospev.
Našu pozornosť upútal počas omše miništrant. Ako sme sa neskôr dozvedeli, volá sa Jarda a stojac pri oltári so svojím plyšovým psíkom v miništrantskom odeve predvádza bábkové divadlo. Jarda je mentálne postihnutý chlapec a je jedným z ľudí podieľajúcich sa na obnove osady, ktorá je pre nich životodarným útočiskom.
Po omši nás otec Josef privítal vo svojej farnosti, aby sme sa prostredníctvom jeho rozprávania vrátili späť v čase, keď v Neratove stála len ruina pôvodného kostola: „Už ako dieťa som chodieval do táborov. Neskôr som v nich participoval ako poradca, inštruktor a vedúci. Vzťah k práci s mládežou a starostlivosť o druhých ma priviedla až do kňazského rúcha v roku 1987, a tak som sa ako vyučený elektrikár a absolvent seminára vydal na cestu služby Bohu a pomoci iným.“
Organizáciu táborov však Josef nespomína len v rámci svojej cesty ku kňazstvu, ale aj ako cestu do samotného Neratova, lebo opustenú osadu objavil náhodou ako vedúci pri hľadaní vhodného miesta na táborové hry: „Na mieste vtedajšej ruiny som sa modlil a zložil sľub, že ak sa raz stanem oficiálne kňazom, privediem sem život.“
Tak sa napokon i stalo. Po revolúcii Josef dostal do správy dvanásť farností, vrátane lokality Neratov. K rekonštrukcii kostola a obnoveniu pútnického miesta však dostal od biskupa podmienku, a tou bolo nájsť obyvateľov, ktorí by sa v Neratove natrvalo usadili, lebo v tom čase ich bolo sotva päť. „Podarilo sa mi presvedčiť niekoľko rodín, ktoré sem chodievali na rekreáciu, aby spoločne so svojimi a neskôr aj osvojenými deťmi prišli žiť do Neratova a vytvorili tak nevyhnutné jadro vzniku osady. Neskôr sa pridali ďalší a keď nás bolo približne 40, založili sme v roku 1992 Združenie Neratov. Cieľom spolku bolo – a dodnes je – obnovenie pútnického miesta a starostlivosť o hendikepovaných.“ Pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím však otec Josef nevidel v budovaní domova pre nich, ale s nimi. Dnes pracuje v Neratove v rámci Združenia 300 zamestnancov, z toho 250 osôb trpiacich mentálnym ochorením. Otec Suchár nikdy nemal príliš v láske byrokraciu. „Túžil som byť kňazom, nie farárom, teda úradníkom, ktorý má na starosti papiere, aj keď dnes ním som,” dodáva s úsmevom. Farské povinnosti a vedenie združenia boli ťažko skĺbiteľné so samotnou rekonštrukciou a súčasnou starostlivosťou o ľudí s mentálnym postihnutím, a preto sa do čela administratívy postavil farárov bratranec Antonín Nekvinda, šikovný ekonóm, ktorý priniesol Josefovmu snu nový rozmer. Rozbehol projekt, ktorý dnes dokáže osadu uživiť, a za túto pomoc je mu Josef veľmi vďačný, pretože sa tak môže venovať tomu, čo skutočne chcel – duchovnu.
S Antonínom sme sa stretli v deň príchodu v Hospode a dozvedeli sa viac o samotnej realizácii projektu Neratov. „Združenie vzniklo na základe darov a charitatívnej činnosti Josefa. Vzal som si na starosť ekonomické záležitosti tak, aby bol Neratov zárobkovo činným miestom a nemuseli sme sa báť, ak by sme nedostali nejakú dotáciu. Zároveň sme tak vytvorili pracovné miesta pre hendikepovaných, vďaka čomu sú schopní zaradiť sa do produktívnej spoločnosti,” povedal Antonín, ktorého finančné a realizačné schopnosti ocenili aj viaceré ekonomické platformy.
Na jednej strane sa tu teda spojili srdce, nápad a sen pomáhať, a na druhej premyslený projekt zameraný na hospodársku sebestačnosť. Neratov má v tomto zmysle všetko. Ideu, projekt, skvelý manažment, a zároveň úprimný zámer pomoci tým, ktorí ju potrebujú.
Otec Josef, ako o sebe sám vraví, nie je kňazom „ritualistom”, ale tzv. „chariťákom”, čo možno vidieť už na prvý pohľad, lebo miesto zdobeného rúcha má na sebe pletený sveter a pracovné nohavice. Vďaka podieľaniu sa na duchovnom vedení diecéznej charity a práci na obnove kostola mu biskup umožnil slúžiť na tomto mieste už viac ako tridsať rokov. V rámci projektu charity Adopcia na diaľku sa Združenie Neratov, ktoré vedie predsedníčka Jana Nemcová, zapojilo aj do výstavby kostola a školy v Indii. „Deti sú požehnaním a dôkazom, že veci nefungujú vždy podľa predstáv. Až pri nich sa „mať rád” mení na lásku, ktorou dávame samých seba,” zakončil otec Josef náš rozhovor.
Začalo to chrámom a dnes je pod krídlami Združenia Neratov špeciálna škola, denný stacionár, chránené dielne, obchod a krčma, v ktorej ponúkajú pivo z vlastného pivovaru.
Ani sme sa nenazdali a slnko zapadlo za obzor zasnežených hôr. Na druhý deň ráno sme vstali zavčasu, aby sme spoznali hlavných aktérov projektu Neratov. Ako prvú sme navštívili chránenú dielňu, práčovňu, kde s úsmevom pracovala zohraná trojica hendikepovaných zamestnancov.
„Ja vám prídem pomôcť domov upratať,” povedala nadšene Miluša a fakt, že k miestu nášho ubytovania je to tak štyri hodiny chôdze, vôbec nepovažovala vo svojom úprimnom svete za dôležitý. Okrem práčovne, kuchyne a montážnej dielne, ktorá spolupracuje so spoločnosťami ako Siemens a Fab, zamestnáva Združenie Neratov pracovníkov aj v chránených remeselných dielňach, pričom ich výrobky ponúka miestny obchod. Produktom Neratovského pivovaru je nefiltrované pivo Prorok – takýto názov dostalo vraj preto, lebo po ňom budete vedieť viac než ste pôvodne chceli. Aj pivovar má svoj príbeh vzniku. Rozhovor s neratovským pivovarníkom Jiřím Grossom prinášame v tomto čísle v rubrike Jeden deň. V neďalekom okolí v obci Bartošoviciach sa nachádza špeciálna škola, ktorej sme venovali azda najdlhšiu návštevu. Bude to zrejme tým, že sme mali možnosť spoznať deti, pre ktoré čas nič neznamená.
„Koľko máš rokov, Eliška?” pýtam sa dievčaťa so žiarivo modrými očami, ktoré ma upriamene pozoruje. „Neviem. Ono sa to stále mení,” odpovedá a počúva ďalej náš rozhovor s Petrom a Luciou, vychovávateľmi pre deti s ľahkým až ťažkým mentálnym postihnutím vo veku od 6 do 26 rokov. O výučbe, ktorá je skôr starostlivosťou ako učením, nám rozprával Peter. Keďže sme nesedeli v oficiálnej kancelárii, ale priamo v triede, z našej pozornosti a fotoaparátu mali deti ohromnú radosť a chceli sa zapojiť. Spoznali sme osobne miništranta Jardu a jeho brata Romana (samozrejme, aj s ich plyšovými kamarátmi). Nemohli sme odmietnuť oslavu narodenín a hromadné gratulácie pre plyšového mamuta. „Mluv,“ prikázal mamutovi Roman, keď sme sa zoznamovali. Podľa slov otca Josefa majú Jarda s Romanom okrem miništrovania aj úlohu „zástupcov pani riaditeľky“ v škole. V ich nevinnom svete ide o náramne dôležitú funkciu. Do triedy vstúpili dvaja chlapci. Jeden s údivom a otvorenými ústami reagoval na prítomnosť našej redakcie, druhý, odvážnejší Dávid, nám asistoval pri prehliadke školy. Vypočuli sme si viacero dojemných i miestami úsmevných príbehov o deťoch vyradených zo spoločnosti a o ich snahe zavďačiť sa svetu svojou usilovnou prácou. Väčšina nájde pracovné uplatnenie v chránených dielňach a pre tie ťažšie prípady v posledných rokoch zriadili denný stacionár, ktorý im ponúka útočisko po dosiahnutí 26 rokov. Dennú starostlivosť – nie však zdravotnú, im v rámci sociálnych služieb poskytujú opatrovatelia. Veľa detí, ktoré školu navštevujú, nemá žiadne zázemie a prichádzajú z pestúnskych rodín. Sú však dokonale šťastné.
V dnešnej uponáhľanej dobe, ktorá je plná sebeckosti, individualizmu a vykonštruovaných problémov, návšteva miesta, akým je Neratov, otvára dvere (či doslova strechu preskleného chrámu) poznaniu, že v živote môžu byť veci občas skutočne aj inak. Nie všetko sa dá dokonale naplánovať, osudy vedia byť kruté ako zimy vo výškach hôr, sny zdanlivo nereálne sa úsilím dajú realizovať a v neposlednom rade, že čas ani vek nič neznamenajú. Veď ako povedala Eliška: „Ono sa to stále mení.”
Veronika Faktorová
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
[plsc_button url=“http://bit.ly/podporit-zemavek“ target=“_blank“ color=“red“ style=“flat“ radius=“semiround“ size=“lg“]CHCEM PODPORIŤ[/plsc_button]