NIČENIE NEVHODNÝCH, ŠKODLIVÝCH, KONTROVERZNÝCH, POBURUJÚCICH A HERETICKÝCH KNÍH JE FENOMÉN, KTORÝ SA OPAKOVANE VRACIA. V DÁVNYCH DOBÁCH BOLI ROZBÍJANÉ HLINENÉ DOŠTIČKY, NESKÔR SPAĽOVANÉ HODVÁBNE ZVITKY, PERGAMENOVÉ LISTY A PAPIEROVÉ KNIHY. ZAPAĽOVALI A PLIENILI SA I CELÉ ARCHÍVY A KNIŽNICE. V 21. STOROČÍ SA NIVOČENIE PAPIEROVÝCH NOSIČOV NEŽELATEĽNÉHO A ZAKAZOVANÉHO POZNÁVANIA PRENIESLO DO KYBERNETICKÉHO PRIESTORU. KONCOM JANUÁRA SME SA PO TOM, ČO SPOLOČNOSŤ NEURALINK IMPLANTOVALA PRVÉMU ČLOVEKU MOZGOVÝ ČIP, POSUNULI O KUS ĎALEJ. OBSAHY PREČÍTANÝCH KNÍH SA MÔŽU ZAČAŤ BEZDRÔTOVO ELEKTRONICKY VYMAZÁVAŤ PRIAMO V HLAVÁCH ĽUDSKÝCH BYTOSTÍ, AK SA DAJÚ ELEKTRONICKY NAPOJIŤ.
POSVÄTNÝ OHEŇ
Začnime však „od Adama“, od ničenia textov a kníh v plameňoch v hlbokom dávnoveku. Oheň, ktorý človeka odpradávna chránil, ale spôsoboval mu i nevýslovné škody, má vo väčšine náboženstiev uctievané miesto. To, čo je zlé a neželateľné, môže byť ohňom ničené, aby to, čo je čisté a želateľné, mohlo povstať ako fénix z popola. V apokalyptických mýtoch býval oheň a iné živelné nástroje ničenia považovaný za posvätné. Uctievanými ničiteľmi bývali v mýtoch a vieroukách bohovia, démoni, ale i nadprirodzenými silami obdarení ľudia. Mýty s tým spojené sa potom premietali do rituálov i do každodenného života.
Ak človek používal oheň na ničenie, bral na seba autoritu zástupcu Boha. Proti písaným textom a knihám, ktoré obsahovo odporovali vládnucemu učeniu, normám a dogmám, zasahovali mocenské elity rôznymi spôsobmi. Boj s knihou je v princípe bojom s odkazmi a myšlienkami, ktoré sú v nej obsiahnuté, ak nabúravajú zavedené dogmy a podkopávajú autoritu vládcov a zvyklosti napomáhajúce k jej udržiavaniu.
Hádzanie nevhodných textov do ohňa zvyklo prebiehať ticho a diskrétne, ale i hlučne a pompézne, aby sa zdôraznil duchovný rozmer zásahu. Fernando Báez vo svojej knihe, ktorá vyšla v českom preklade pod titulom Obecné dějiny ničení knih, podotýka, že „kniha nie je ničená ako fyzický objekt, ale ako súčasť pamäti, t. j. ako jeden z pilierov identity človeka a spoločenstva“. Inak povedané, pálenie kníh je ničením pamäti. Ak si človek alebo národ nechá zničiť pamäť o svojej minulosti, stráca identitu.
Každý kmeň alebo národ, ktorý si chcel podmaniť iný, kultúrne odlišný, sa nezriedka snažil vymazať mu z pamäti čo najskôr všetky stopy po pôvodnej identite. Podmaňovaný kmeň či národ strácal po dvoch-troch generáciách historické povedomie samého seba, ak mu boli zničené písomné pramene nefalšovaného poznania. Identita a pamäť podmaneného tak bola nahrádzaná identitou a pamäťou uchvatiteľa.
VYMAZÁVANIE Z PAMÄTI
Vládnuca trieda antického Ríma zaviedla do praxe vymazávanie písomnej pamäti opatrením, ktoré dostalo pomenovanie damnatio memoriae (zatratenie pamiatky). Pôvodne to bola forma zneuctenia, ktorú mohol senát uvaliť na zradcu alebo inú osobu poškvrňujúcu meno Rímskej ríše. Sochy a busty previnilca mohli byť z verejných aj zo súkromných výkladov odstránené, jeho meno z nápisov vymazané a akákoľvek jeho obrazová podobizeň prekreslená alebo zničená. Zámerom bolo odstrániť stopy takého človeka z histórie.
S vynálezom fotografie o dvetisíc rokov neskôr sa mechanické vymazávanie a prekresľovanie nahradilo technicky vyspelejším retušovaním. Dnes v 21. storočí má k dispozícií nástroje elektronického pálenia textových a obrazových záznamov každý majiteľ počítača alebo tzv. chytrého telefónu. Či už o tom vie alebo nie, má ich obsiahnuté v operačnom systéme a v jeho aplikačných nadstavbách. Môže nimi sám editovať, filtrovať a elektronicky vymazávať všetko, čo sa mu zachce. To je však iba jedna strana mince. Druhou je elektronické editovanie, filtrovanie a vymazávanie, čiže moderná obdoba starovekého a stredovekého spaľovania – a to bezdrôtovými zásahmi zvonku.
Svetská a duchovná vrchnosť, ktorá dávala páliť alebo inak ničiť knihy, si obvykle nahovárala, že tak účinne stiera minulosť. Ak sa však chcela ubezpečiť, že iskra buričstva sa viac nevznieti, dávala autorov nevyhovujúcich, kacírskych a inak nežiaducich kníh bez milosti upaľovať. Ukážkou takejto dôslednosti bol postup zakladateľa čínskej dynastie Čchin, známeho pod menom Čchin Š’-Chuang-ti aj Prvý zvrchovaný cisár dynastie Čchin. V roku 221 pred n. l. zjednotil nezávislé kmeňové a teritoriálne monarchie do silno centralizovanej Čínskej ríše. Po nastolení tvrdej autokracie narážal na odpor, ktorý sa pokúsil v roku 213 pred n. l. udupať ukrutným spôsobom. Nestačilo mu však iba prepúšťanie vysokopostavených kritikov zo služby na cisárskom dvore, rozhodol sa zasypať popolom aj zápisy o pomeroch, na ktoré sa malo zabudnúť. „Dal preto spáliť všetky knihy v ríši a popraviť učencov (i s rodinami), ktorí sa odvážili vystúpiť proti jeho autokratickej vláde. Tento čin má dnes za následok, že sú zničené všetky historické záznamy z obdobia pred štátom Čchin. Nasledujúci rok dal cisár zamurovať zaživa okolo 460 konfuciánskych učencov,“ približuje Wikipédia. Súčasná Čína je svetovou hospodárskou veľmocou, ktorá neváha využívať enormné prostriedky na ovplyvňovanie svetovej mienkotvorby vrátane pohľadu na málo lichotivé etapy dejín svojej štátnosti.
AUTOR: Patrik Sloboda
