O TOM, ŽE UKRAJINSKÝM OZBROJENÝM SILÁM SA ZREJME NEPODARÍ VYTLAČIŤ RUSKÉHO PROTIVNÍKA Z JUHOVÝCHODNEJ UKRAJINY ANI S MASÍVNEJ VOJENSKOU POMOCOU ZÁPADU, UŽ OTVORENE PÍŠU ZÁPADNÉ ANGLICKOJAZYČNÉ MIENKOTVORNÉ MÉDIÁ. ZÁROVEŇ PRIPRAVUJÚ SVETOVÚ VEREJNOSŤ NA POKRAČOVANIE VOJNY INÝMI SPÔSOBMI, MEDZI KTORÉ PATRÍ OZBROJENÝ ODBOJ NA OBSADENÝCH ÚZEMIACH, AKO AJ VO VNÚTROZEMÍ NEPRIATEĽA. ČESKÁ TELEVÍZIA VNIESLA UŽ PREDVLANI NARATÍV O UKRAJINSKÝCH PARTIZÁNOCH A VLANI O BIELORUSKÝCH PARTIZÁNOCH. VÝCVIK JEDNÝCH I DRUHÝCH KOORDINUJÚ AMERICKÍ A ZÁPADOEURÓPSKI INŠTRUKTORI, KTORÍ SA OPIERAJÚ SA AJ O BOHATÉ SKÚSENOSTI S PRÍPRAVOU SOVIETSKYCH PARTIZÁNOV V DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE.
RÝCHLE PRECITNUTIE
Pre väčšinu obyvateľstva Zväzu sovietskych socialistických republík vrátane Ruskej, Bieloruskej a Ukrajinskej bola táto najničivejšia vojna v známych dejinách ľudstva vojnou vlasteneckou. V spätnom pohľade Veľkou vlasteneckou – s ohľadom na straty na ľudských životoch v počte 27 miliónov, ktoré utrpel Sovietsky zväz do porážky agresora. Tým bola v júni 1941, keď Wehrmacht napadol Sovietsky zväz, tá časť vazalských európskych štátov, ktorá sa pripojila k hitlerovskému Nemecku v jeho megalomanskej kampani Drang nach Osten, t. j. do ťaženia na Východ.
Počas posledného júnového týždňa 1941 vnikol Wehrmacht hlboko na územie baltských republík, Bieloruska a Ukrajiny. Do konca leta sa prehnal cez ohromné priestory, čo sa ukázalo byť ľahšie než schopnosť interventa začať ich kontrolovať a spravovať. Zvolil totiž nesprávnu taktiku v prístupe k obyvateľstvu na dobytých oblastiach. Kým v neslovanských, baltských republikách zriadil bez väčšej námahy pomerne spoľahlivé kolaborantské správcovské štruktúry, v slovanskom Bielorusku sa mu to až tak ľahko nedarilo. Stroskotával na svojej rasistickej predpojatosti. Milióny Ukrajincov (menej už Bielorusov) síce ďakovali Nemecku, že ich zbavilo komunistickej diktatúry, no zároveň kameneli hrôzou, keď zažívali na vlastnej koži krutosť protislovanského rasistického režimu nastoľovaného okupačnou správou. Projektanti operácie Barbarossa sa dopustili závažnej chyby, keď sa ani len nepokúšali skrývať v úvodných týždňoch skutočnú povahu invázie, že nešlo o klasickú dobyvačnú vojnu (Eroberungskrieg), ale o vykynožovaciu vojnu (Vernichtungskrieg). Eurofilné vítačstvo Bielorusov a Ukrajincov razom pominulo, keď si začali uvedomovať, že komunistické doktrinárstvo stalinizmu bolo menším zlom než nemecký nacizmus.
Ozbrojený odpor civilného obyvateľstva proti okupantom sa tak mohol rozbehnúť s razantnosťou, akú nemecká generalita príliš dlho podceňovala. Exemplárne trestanie tzv. banditov za prejavy vzdoru obesením a verejnými popravami neprinášalo očakávaný odstrašujúci účinok. Z ukrajinských a bieloruských dedín a osád utekali tisíce mužov do lesov, kde sa zoskupovali do polovojenských útvarov, aby odtiaľ napádali nepriateľa v jeho tylovom zázemí a pozdĺž frontovej línie.
V hlavnom stane v Berlíne si v priebehu leta uvedomili, že narazil na prekážku, ktorú nemôže ignorovať ani obchádzať. Musel si priznať, že má do činenia s partizánskym hnutím klasického druhu známeho už z napoleonského ťaženia proti Rusku v roku 1812, t. j. s polovojenskými oddielmi pôsobiacimi za frontovou líniou so zámerom narúšať organizačné, komunikačné, infraštruktúrne a operačné kapacity armád dobyvateľa. Do Sovietskeho zväzu vtrhol v lete 1941 niekoľkomiliónový kolos hitlerovskej koalície zložený z komponentov nerovnakej tuhosti a súdržnosti. Technicky bezkonkurenčne vyspelá nemecká branná moc vnikala do Sovietskeho zväzu s aureolou neporaziteľnosti nadobudnutej po bleskovom prevalcovaní západnej Európy a Poľska. Nimbus nepremožiteľnosti si udržiavala aj v začiatočnej fáze vpádu do Sovietskeho zväzu. Skrytých obdivovateľov nachádzala už koncom 30. rokov v generálnom štábe Červenej armády. Oteplenie vzťahov s nemeckými partnermi po podpísaní Nemecko-sovietskej zmluvy o neútočení v auguste 1939, známej ako Molotovov-Ribbentropov pakt, prehlbovalo v Kremli presvedčenie, že koncept využívania partizánskych hnutí pri obrane vlasti vychádzajúci zo skúseností z obdobia občianskej vojny 1917 – 1923 je zastaralý. Prevládol názor, že proti takému metodickému protivníkovi, akým by bolo Nemecko, ho bude treba prepracovať.
KTORÍ SÚ TÍ NAŠI?
Znamenalo to, že budovanie tajných úkrytov, skladov a pevností na potreby partizánskeho odboja na domácom území obsadenom nepriateľom, ostalo nedokončené. Až v júli 1941, keď nemecký agresor rýchlo napredoval, vydalo stranícke vedenie štátu miestnym straníckym organizáciám, ktoré pracovali na obsadených územiach v ilegalite, pokyny na formovanie partizánskeho hnutia a jeho materiálno-technického vybavenia.
AUTOR: Patrik Sloboda
