Ponovembrové absurdity

Tagged With: , Add Comment

Revolučný pátos tých dní sme sa s partiou kamarátov okolo divadielka U Rolanda pokúsili korigovať humorom v prvom porevolučnom samizdate Hlas kotolne. Pred novembrom 1989 sa samizdatovo šírili ilegálne tlačoviny kritizujúce komunistickú stranu.

 
Článok pokračuje pod reklamou.


Nám už teda nič nehrozilo, ale považoval som za potrebné iniciovať takéto svojpomocné neperiodikum práve pre ten prepotrebný ventil humoru v čase, keď sa nám tu začali premnožovať oneskorení hrdinovia (napríklad taký Ján Štrasser bol ako predseda straníckej organizácie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, ktorý dvakrát podpísal Antichartu, medzi prvými na mediálnych barikádach proti komunistom, svojim čerstvo bývalým súdruhom) a hrozili nenapraviteľné revolučné gestá. Veď aj preto sme ako jediní uverejnili jeden z nápisov, ktorý sa v tých dňoch objavil na múroch v Starom Meste. Ten znel: „Opitý mocou, neriaď!“ Lenže naši priatelia vo VPN riadili, až doriadili, čo mohli.

Ako to začalo

Roky pred novembrom 1989 som bol vo veľmi priateľskom vzťahu s viacerými vedúcimi osobnosťami nežnej revolúcie, a najmä s jej budúcim vodcom Jankom Budajom. A v rámci tejto priateľskej siete ma telefonicky pozvali aj na prvé zhromaždenie VPN dva dni po udalostiach na Národnej triede v Prahe. Bolo to v Umeleckej besede a dav bol taký hustý, že som sa k zakladateľom hnutia už nepredral. Skôr, než som si stihol rozmyslieť, čo ďalej, osud chcel, aby sa oni vybrali z budovy cez ten dav kamsi do im vopred známeho útočiska. Ten dav sa rozhrnul a oni prichádzali rovno ku mne. Ale oči už mali upreté do budúcnosti, jednoducho ma prehliadli.

Autor: Gustáv Murín

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

Zem a Vek
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis