Po tom, ako Juhoslovanská zväzová republika odmietla tzv. mierový plán pre Kosovo zo strany USA a Západu, sa 24. marca 1999 o 19.30 h začala operácia Spojenecká sila, v rámci ktorej Severoatlantická aliancia bombardovala ciele na juhoslovanskom území. Prvé bomby v “humanitárnom bombardovaní”, ako ho nazval Václav Havel, dopadli na stolicu dolnozemských vojvodinských Slovákov Nový Sad, 600km ďaleko od Kosova. Je to zhruba vzdialenosť medzi Bratislavou a Belehradom. Ak vám niekto tvrdí, že pri bombardovaní Kosova bolo legitímne bombardovať Nový Sad, to je ako keby súhlasil s bombardovaním Bratislavy, keď sa sypali bomby na Belehrad.
Rozhodnutie o bombardovaní JZR padlo v roku 1999 prvýkrát v histórii bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Príkaz na začatie vojenskej akcie proti suverénnemu štátu vydal americkému generálovi Wesleymu Clarkovi vtedajší generálny tajomník NATO Javier Solana 23. marca 1999. „Cieľom NATO je priniesť do Kosova mier a NATO bude v úsilí o dosiahnutie tohto cieľa pokračovať,“ povedal Solana tesne pred začiatkom operácie.
Oficiálnym dôvodom na začatie útokov mali byť podľa západnej propagandy tvrdé zákroky srbských jednotiek proti albánskym separatistom v Kosove. Clark neskôr vo svojej knihe Vedenie modernej vojny priznal, že plánovanie vzdušnej operácie NATO proti JZR bolo „v plnom prúde už v polovici júna 1998“. Potvrdil to aj srbský príslušník francúzskych tajných služieb Jugoslav Petrušić, ktorý ukradol plány na bombardovanie a priniesol ich Srbom.
V Srbsku prakticky neexistuje mesto, ktoré sa počas 11 týždňov útokov nestalo terčom bombardérov. Územie Čiernej Hory, ktorá bola v tom čase súčasťou štátneho zväzku, bolo od väčších útokov ušetrené. Jej prezident Milo Djukanović sa nechal uplatiť Billom Clintonom. Prijal 50 miliónov dolárov, aby vojaci z Čiernej Hory ostali pri konflikte bokom.
Počas operácie bolo vykonaných 2300 leteckých náletov na 995 objektov v celom Srbsku, 1150 bojových lietadiel vystrelilo takmer 420-tisíc projektilov s celkovou váhou 22-tisíc ton. NATO útočilo na JZR z lodí na Jadrane a zo štyroch leteckých základní v Taliansku. Pri niektorých operáciách nasadilo aj strategické bombardéry, ktoré štartovali zo základní v západnej Európe a USA. Neskôr sa ukázalo, že Američania použili počas útokov medzinárodnými konvenciami zakázané kazetové bomby, a vo veľkom využívali aj strely s ochudobeným uránom. Dokonca sa ukazuje, že nielen ochudobnený urán, ale aj vyhoreté jadrové palivo dávali do bômb.
Srbskej armáde sa počas vojny podarilo zostreliť vyše 400 lietadiel a vrtuľníkov NATO, medzi nimi aj dva “neviditeľné”: F-117A Nighthawk a B-2A. Vie sa aj o ďalších piatich zostrelených F117A, ktoré však dopadli na územie Chorvátska, Bosny či Macedónska, takže Srbsko nemá o tom dôkazy, a NATO svoje straty zamlčuje.
Pilot v Srbsku zostreleného F117A Dale Zelko sa však po rokoch vybral z USA do Srbska, aby sa stretol s plukovníkom srbskej armády Zoltánom Danim, ktorý ho zostrelil. Je o tom nakrútený aj film Druhé stretnutie, dostupný na youtube.
[plsc_youtube url=”https://youtu.be/KC70XTe5T54″ width=”700″ height=”400″ autoplay=”no” responsive=”yes”]Počas bombardovania miest a dedín zahynulo podľa srbských zdrojov najmenej 2500 civilistov, z toho 89 detí. Zranenia utrpelo viac ako 12 500 ľudí. Najviac vojakov aliancie sa na akcii zúčastnilo z členských krajín Nemecka, Francúzska, Talianska a USA.
Vláda SR na svojom mimoriadnom neverejnom rokovaní 6. apríla 1999 odsúhlasila neobmedzený prístup vzdušného priestoru SR lietadlám NATO na prelety pri operáciách v JZR. Príslušné nariadenie nadväzovalo na predchádzajúci súhlas vlády SR z 24. marca 1999 s požiadavkou NATO umožniť využívanie vzdušného priestoru Slovenska na prelety cisternových lietadiel a dopĺňanie pohonných látok. Z vlády Mikuláša Dzurindu nehlasovali za otvorenie vzdušného priestoru pre lietadlá NATO len dvaja ministri: Ján Čarnogurský a Pavel Koncoš.
Predčasom podal sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Štefan Harabin na členov niekdajšej slovenskej vlády za podieľanie sa na hromadnom vraždení civilistov počas bombardovania Juhoslávie podnet na Generálnu prokuratúru SR. Podľa neho predstavitelia vládneho kabinetu poskytnutím vzdušného priestoru vojenským lietadlám NATO počas vojenskej operácie NATO zneužili svoje právomoci. Generálna prokuratúra jeho podanie zamietla.
Súhlas na využívanie vzdušného priestoru pre lietadlá NATO dali aj Slovinsko, Albánsko, Macedónsko, Rumunsko a Bulharsko – dnes už všetko členské štáty NATO.
Bombardovanie, ktoré trvalo nepretržite 78 dní, spôsobilo poškodenie miestnej infraštruktúry, hospodárskych objektov, škôl, nemocníc a kultúrnych pamiatok. Po 78 dňoch bombardovania Miloševič pristúpil na medzinárodný mierový plán na ukončenie bojov.
Na rokovaní v macedónskom Kumanove sa 9. júna juhoslovanská strana zaviazala do 11 dní stiahnuť svoje sily z Kosova a do 24 hodín toto sťahovanie začať. Deň na to boli zastavené vojenské akcie a bola podpísaná rezolúcia OSN č. 1244, ktorá odobrila vstup medzinárodného kontingentu na územie Kosova.
Juhosrbská provincia sa dostala pod správu OSN a vo februári 2008 jednostranne vyhlásila nezávislosť od Srbska. Nový balkánsky štát uznalo odvtedy viac než 100 krajín. Slovenská republika patrí medzi krajiny, ktoré ho neuznali podobne ako Grécko, Španielsko, Rumunsko, Cyprus, Ukrajina či Rusko.
Senátor a bývalý zvláštny spravodajca OSN Jiří Dienstbier označil bombardovanie Juhoslávie za “naprosto nezmyselné”. “Letecký útok také odhalil problém dosud nevyřešené role Severoatlantické aliance po skončení studené války. Bombardování mělo zavést pořádek v této balkánské zemi a zastavit etnický konflikt. Z operace Spojená síla se ale Balkán v podstatě dodnes pořádně nevzpamatoval. Jednalo se o nesmyslnou akci založenou na nesprávných a dokonce zfalšovaných důvodech hned po jejich zahájení,” vyhlásil. Oponovala mu šéfka americkej delegácie pri Komisii pre ľudské práva v Ženeve, vraj neexistovala alternatíva. „Madam, chcete mi snad říci, že když neví světová velmoc, co dělat, tak začne házet bomby?“ odpovedal Dienstbier.