Opotrebovanosť, únava, rastúca nepopularita a možno aj celkové znechutenie spôsobili, že po nekonečných 22 rokoch pôsobenia v nadpriemerne lukratívnom Európskom parlamente (EP) sa jeho súčasný predseda Martin Schulz (60) vzdá funkcie. Nemecký sociálny demokrat avizoval svoj zámer koncom novembra s tým, že sa chce vrátiť do rodnej vlasti, kde sa mieni angažovať v domácej politike na celoštátnej úrovni. Po takmer päťročnom šéfovaní na čele 751-členného poslaneckého zboru sa s ním dnes rozlúčil krátkym príhovorom. O tom, či sa mu niekto z europoslancov pokúšal tento krok vyhovoriť a s akými pocitmi ho prijali jeho krajania, agentúry neinformujú.
„Celkom určite som nebol príjemným ani jednoduchým predsedom,“ vyhlásil sebakriticky pred plénom EP. Za svoju zásluhu si na druhej strane pripísal „posilnenie transnárodnej demokracie“ v uplynulých rokoch, ktorá je však na starom kontinente momentálne opäť v ohrození. Podľa neho môžu za to separatisti a ultranacionalisti, ktorí štvú iných proti sebe. Schulz však vyjadril pripravenosť „angažovať sa aj v budúcnosti proti nenávisti akéhokoľvek typu a pôvodu“, a to s nasadením všetkých síl. Nenávisť proti iným názorom na solidaritu voči migrantom, ktorej sa ich zástancom ušlo z jeho strany, patrí uňho asi do inej kategórie. Jej odmietnutie označil v nemeckej televízii ZDF viackrát za „hanebné“.
Existujú aj iné potenciálne dôvody, prečo sa Schulz poponáhľal ohlásiť svoj Rückkehr in die Bundespolitik. Dnes už vysoko pravdepodobná zmena politického kurzu na opačnej strane Atlantiku má na morálku dosiaľ neochvejných ideológov transatlantizmu vysoko devastačný účinok. Spôsoby, akými sa s nečakaným šokom vyrovnávajú, sú rozmanité. Jedni pozvoľnou revíziou doterajšej konfrontačnej rétoriky, druhí – v zúfalej nestratiť imidž – jej pritvrdením. Badať aj tretiu skupinu, ktorá volí odchod. Alebo útek od zodpovednosti? Mnohí jeho kritici a oponenti sa totiž nevedia vyrovnať s pocitom, že z niekdajšieho predavača kníh sa stal hrobár jednotnej a silnej Európy.
Nakoniec Martin Schulz v tom nie je sám. Nenápadnú spiatočku zaradil už aj šéf Elyzejského paláca François Hollande. Ten nedávno „len tak mimochodom“ oznámil, že uchádzať sa o ďalšiu kandidatúru na hlavu 5. Francúzskej republiky už nemieni. Sám totiž vie, že inú voľbu, ako si zvoliť okamih vhodný na odchod, vlastne ani nemá. Prečo zrazu toľká skromnosť? Sme svedkami jeho kritickej sebareflexie, alebo sa Monsieur le Président skôr vyľakal opätovného iniciovania impeachmentu vo veci vlastizrady, ktorému sa v novembri len tak-tak vyhol?
Dnešný prejav v rokovacej sieni EP však nebol definitívnou rozlúčkou Martina Schulza so svojimi europoslancami. Posledné „sbohem a šáteček“ im dá v januári – deň pred voľbou svojho nástupcu, keď ešte raz otvorí plenárne zasadnutie EP.
A čo bude ďalej? Na ulici dozaista neskončí. Podľa agentúry DPA ho popri ministrovi hospodárstva a vicekancelárovi Angely Merkelovej Sigmarovi Gabrielovi považovali za alternatívneho kandidáta SPD na kreslo nemeckého kancelára. Ako pravdepodobnejšie sa nateraz ukazuje pokračovanie Schulzovej politickej kariéry na čele nemeckej diplomacie, pokiaľ bude vo februári 2017 za spolkového prezidenta zvolený Frank-Walter Steinmeier. Ako sa zdá, niektorí europolitici potrebujú celé desaťročia na to, aby nadobro zmizli z očí.