Príbeh levice Elzy

· Čas čítania: 3 min.
Ilustračný obrázok: Archív Zem&Vek

Jednou z najkrajších kníh o vzťahu človeka a zvieraťa je Príbeh levice Elzy. Pôvodne vyšla v roku 1966 a v roku 1973 aj v slovenčine. Joy Adamsonová (pôvodným menom Friederike Victoria Gessnerová), rodáčka z Opavy, v ňom pútavo, dojímavo a vtipne rozpráva o priateľstve človeka a levice. Na základe jej knihy nakrútili filmy Volanie divočiny (1966) a Život na slobode (1972), pozná ich najmä staršia generácia. Autorka, maliarka a spisovateľka priniesla svetu správu, že aj stopäťdesiatkilová šelma, ktorá v prírode trhá vnútornosti svojej koristi alebo sa váľa v sloních výkaloch, má širokú paletu citov. Dokáže smútiť, prejavovať lásku, radosť, vie sa uraziť, robiť šibalstvá, vie byť vďačná, verná, žiarlivá, vie odpustiť, aj sa pomstiť a hanbí sa, keď sa jej niečo nepodarí. Veľké zviera bolo dojímavo jemné a starostlivé a dávalo si pozor, aby pazúrmi, ktoré pred chvíľou trhali hrubú kožu byvola, neublížilo človeku.

Tretí manžel Joy George Adamson, zakladateľ afrických národných parkov, zneškodňoval nebezpečné zvieratá, ktoré ohrozovali domorodcov a zabíjali im dobytok, a zabraňoval pytliactvu. Obaja sa venovali návratom zvierat do divočiny. Žili v severnej časti africkej Kene vo veľmi málo osídlenej oblasti. George raz doniesol domov do tábora malé levíčatá, ktoré by v drsnej prírode neprežili, lebo prišli o matku. Od malička veľmi čistotné mláďatá kŕmili nesladeným mliekom, do ktorého pridávali rybí tuk, glukózu, kostnú múčku a soľ. Niekedy sa lenivo dogúľali k potrave, inokedy odvážne zahnali aj veľké stádo zveri, hyperaktivita sa striedala s lenivosťou, spomína autorka. Väčšie levíčatá odniesli do ZOO v Holandsku a to najmenšie, Elzu, si ponechali.

V legendárnom príbehu môžeme nájsť fenomény, ktoré skúmal profesor Rupert Sheldrake, ako sila pohľadu, predtucha, zmysel pre orientáciu, telepatia či empatia. Levy, ktoré majú rady vodu, nejakým spôsobom napríklad vedeli vycítiť, kedy sú pod hladinou krokodíly. Elza vedela vytušiť, kedy príde Joy, spala v Georgeovej posteli, chodila s ním na prechádzky alebo sedela pod jeho písacím stolom. Ako kráľovná sa dala niesť šiestimi nosičmi na lôžku a zabávala sa, keď občas niektorého ťapla po zadku. Aj zvieratá vedia hrať divadlo. Tešila sa, keď vystrájaním robila ostatným dobrú náladu, ale neznášala výsmech za niečo, čo sa jej nepodarilo. Vtedy sa odišla z toho spamätať.

Elza prejavovala svoju lásku obtieraním hlavy o kolená a hlbokým mňaukaním. „Laby používala rôznymi spôsobmi. Vedela nimi jemne hladkať, ale aj udeliť hravý, dobre cielený úder a poznala nejaký hmat džiu-džicu, ktorým nás bezpečne položila na chrbát,“ spomína Adamsonová. „Kým bola s nami a cítila, že ju máme radi a je v bezpečí, bola šťastná, bolo dojemné ju pozorovať, ako bojuje so svojimi silnými prirodzenými pudmi a ako sa prispôsobuje nášmu spôsobu života, aby nás potešila.“

Autor: Vladimír Líška

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár