Prichádza Lenin v progresívnej maske

· Čas čítania: 13 min.
Foto: Shutterstock

Marxizmus-leninizmus a progresívne hnutie západného štýlu sú dve veľmi odlišné entity, ale posadnutosť a dogmatizmus druhého menovaného stále viac pripomína sovietske praktiky. Už sa nezaoberáme relatívne otvoreným americkým liberalizmom alebo britsko-austrálskou verziou sociálnej demokracie, ale neaplikovaným fanatizmom. To, čo marxisti a dnešní moderní ľavičiari zdieľajú, je eschatologická citlivosť, istota o konečnom osude ľudstva a neochvejná sebadôvera, že nás majú viesť k ich zasľúbenému raju. Dnešní progresívci, v skratke sekulárni milenialisti, píšu novú kapitolu radikálneho elitárstva (termínom milenalisti sa myslia tí, ktorí predpokladajú vytvorenie pozemského raja – pozn.red.). Vyžadujú, aby bežní (podľa progresívcov poľutovaniahodní) ľudia pristúpili k svetonázoru, ktorí nepochádza od teologického kňazstva, ale ideologického predvoja. Toto je despotizmus, prezlečený v rúchu morálneho imperatívu (príkazu). Je to marxizmus-leninizmus, nástupca stredovekého absolutizmu a posledná forma tyranie, ktorá má postihnúť radového občana.

Niektorí budú namietať proti prepojeniu moderných progresívcov so zásadami leninizmu. Koniec koncov, dnes len malá menšina ľavicového krídla otvorene uznáva modus operandi V.I.Lenina ako emancipátora a hodného napodobňovania. Slovinský politický filozof Slavoj Žižek je niečo ako výnimka. Okrem toho termín „socializmus“ prestal byť pejoratívom v progresívnych kruhoch a niektorí volajú po znárodnení istých výrobných prostriedkov, čo marxisti považovali za dôležité pre realizáciu harmonickej spoločnosti. Napriek tomu imperialisti-leninisti v Pekingu našli spôsob ako prijať kapitalizmus, aby pokročili v politickom programe. Lenin sám obhajoval určité kompromisy s kapitalizmom na ceste k „raju.“ Ak vládnuca klika môže regulovať finančný systém, mainstreamové médiá a tajnú políciu (služby) ako Lenin a Hitler, je možná určitá flexibilita na fronte súkromného podnikania. Nesmie sa však nikdy opúšťať posvätné presvedčenie, že nebo na zemi je na dosah, pokiaľ sú zničené (oponujúce) temné sily.

Richard Landes podrobne opisuje tento fenomén v knihe Nebo na zemi. Lenin, ako je znázornené v Landesovej knihe, v októbri 1917 nespustil puč, aby inšpiroval medzinárodnú revolúciu, ale veril, že komunizmus v Rusku otvorí cestu k „príchodu rovnostárskeho mesiánskeho sveta.“ Landes cituje poznámku Trockého o Leninovej mánii: „Veľmi jasne si pamätám, že na začiatku v Smolnom, na zasadnutiach komisárov ľudu, Lenin vždy opakoval, že za polroka môžeme dosiahnuť socializmus a stať sa najmocnejším štátom.“

Ohromné barbarstvo Leninovho „červeného teroru“ nadobúda nový význam, keď ho vnímame ako násilného, apokalyptického milenialistu, odhodlaného dosiahnuť raj na zemi. Lenin mal vždy najlepšie dôvody pre najhoršie veci, ktoré učinil.

Dnešný radikál sa nemusí zaujímať o diktatúru proletariátu ako skôr o diktatúru bohémov, ale s podobným milenialistickým zápalom. A opäť budú existovať najlepšie dôvody pre to, aby sa urobilo to najhoršie. Povaha leninizmu v starom štýle si vyžaduje urgentnú revíziu. Napríklad kampaň za zvrátenie katastrofického globálneho otepľovania obsahuje kľučové aspekty Leninovej apokalyptickej vízie. Ľavicoví ideológovia ako Naomi Klein už dávno postrehli spojenie medzi „rovnostárskym svetom budúcnosti“ a zvrhnutím toho, čo sa nazýva neskorý kapitalizmus. Vo svojej knihe neskrýva vieru, že klimatický alarmizmus povedie k socialistickej transformácii, ktorá s „antikonzumom“ alebo protikorporačným globalizmom nepomôžu. Môže to znamenať vzostup Alexandry Ocasio-Cortez a jej „Green New Deal.“

Ak je miléniová psychóza najdôležitejšia vlastnosť marxisticko-leninského radikalizmu a „novej ľavice,“ antipatia voči bežným pracujúcim sa môže čoskoro objaviť. Leninove radikálne elitárstvo sa ohlásilo v knihe Čo sa má urobiť? (1902), kde znázornil robotnícku triedu, ktorá slúži väčšej sláve revolučnej strany. Ale nie naopak! Apologéti napriek tomu tvrdia, že Lenin chcel len vládu profesionálov (dnes by povedal „skúsených manažérov“ – pozn.red.), pretože iba elita revolucionárov môže prežiť cársku autokraciu. Skutočnosť, že boľševici po októbri 1917 zvrhli celé bremeno svojej profesionality na ruský ľud, údajne nemá s elitárstvom nič spoločné. Zdvorilo povedané, takéto tvrdenie je v určitom odklone od pravdy. Rosa Luxemburgová, zavraždená roku 1919, dlho varovala pred nebezpečenstvom Leninovho „neústupného centralizmu“ a zásadami organizovania zhora-nadol, ktoré boli predzvesťou diktatúry strany nad ruskými občanmi. Preto môžeme zmysluplne označiť Lenina a Stalina za červených cárov a Čínsku ľudovú republiku za komunistickú dynastiu.

Realita pôvodných leninistov je taká, že avantgardnosť (modernosť) a profesionálny aktivizmus ich oddelil od bežných, pracujúcich občanov. Niektorí obyčajní ľudia si zaistili miesto v nižších vrstvách sovietskej vládnucej vrstvy (nomenklatúry), to však znamenalo, že už viac neboli obyčajní. Leninova nechuť k autentickému odborárstvu v komunistickom Rusku sa prejavila po strete so Šlyapnikovom, jedným z mála popredných boľševikov, ktorých možno označiť za pracujúcu triedu. Lenin jednoznačne odmietol predstavu nezávislého odborového hnutia a rozbil jeho reputáciu tým, že ho obvinil z členstva v opozičnej (nepriateľskej) frakcii. To bol koniec Šlyapnikovovej politickej kariéry, pretože tvorenie frakcií bolo v novej leninskej ortodoxii kontrarevolučný zločin. O pätnásť rokov neskôr Stalin popravil straníckeho intelektuálna, aby zaistil, že vládnuca robotnícka trieda bude skutočne bez jediného robotníka.

Naši moderní radikáli sa postupom času stali podobne odcudzení od pracujúcich ľudí. Možno to začalo v roku 1968 v Paríži, keď sa marxistickí akademici a študenti pokúsili o povstanie robotníkov bez robotníkov. V Spojených štátoch sa medzitým organizácia Billa Ayersa pokúsila o socialistickú revolúciu s jediným robotníkom vo svojich radoch, ktorý sa neskôr ukázal ako informátor FBI. Podľa módnych, radikálnych filozofov druhej polovice 20.storočia to pracujúci ľud „proste nepochopil.“ Odmietnutie proletariátu plniť svoje historické poslanie, ako ho určili Marx a Engels, bol prípad sebaklamu zo strany proletariátu alebo totalitného režimu neskorého kapitalizmu, prípadne ich kombináciou. Výsledkom v každom prípade je, že progresívci a radikáli na Západe si udelili povolenie vykonávať jeden z princípov leninizmu: konať v mene ľudí bez toho, aby boli ľuďmi.

Pôvodní marxisti-leninisti demonštrovali svoju nenávisť voči obyčajným občanom na každom kroku, počnúc pozastavením Druhého všeruského kongresu pred založením diktatúry v mene ľudu, čo bol smútok trvajúci ďalších 70 dlhých rokov. Lenin nielen zakázal nezávislé odbory, ale v Kronštadte nariadil vraždu tisícov protestujúcich proletárov. Protiľudová povaha marxizmu-leninizmu je zakotvená aj v básni Riešenie od Bertholda Brechta, ktorý písal o tom ako 20 tisíc sovietskych vojakov potlačilo robotnícke povstanie vo východnom Berlíne v roku 1953. Tu spomína leták istého súdruha, ktorý hovorí, že ľudia stratili dôveru vlády a môžu ju obnoviť len zvýšeným pracovným výkonom. Zamyslenie končí rečníckou otázkou: „Nebolo by pre vládu jednoduchšie rozpustiť ľud a zvoliť si iný?“ (dnes „premiešať/spriemerovať ľud a vytvoriť iný?“ – pozn.red.)

Teraz je na rade robotnícka trieda na Západe, najmä s jej podporou Brexitu a Donalda Trumpa, aby stratila dôveru svojich progresívne zmýšľajúcich nadriadených. Rozhodnutie britského ľudu opustiť nedemokratickú a nadnárodnú EÚ bolo progresívcami doteraz sabotované, keďže referendum o Brexite považovali za „neinformovaný výsledok.“ Veď keby robotníci chápali, čo je v ich najlepšom záujme, tak by nikdy nehlasovali za odchod! Podobne v Spojených štátoch boli hlúpo podvedení ruskou propagandou! V obidvoch prípadoch museli byť rozhodnutia ľudu zamietnuté ako neplatné. Veľké kremelské sprisahanie, Muellerovo vyšetrovanie a dnes „ukrajinský hoax“ možno považovať za pokusy progresívcov o zrušenie chybného úsudku obyvateľstva.

Leninova „vláda ľudu“ ukončila fungovanie ľudového zhromaždenia (sovnarkom) v januári 1918 po tom, čo trpela jeho existenciu až 40 hodín. Prvé a jediné demokratické voľby zažili boľševici až pri zvolení Borisa Jeľcina, ktorý viedol kampaň ako protikomunistický kandidát. V zime 1918 odvážni občania v Petrohrade, ktorí demonštratívne protestovali proti rozpusteniu ľudového orgánu, boli rozprášení streľbou zo zbraní, ktorá mala pochádzať z radov lotyšských červených gárd. Lenin, anonymne píšuc v boľševickej Pravde, vysvetľoval, že jeho revolučný režim predstavuje vyššiu formu demokracie ako obvyklá „buržoázna republika so zakladajúcim zhromaždením.“ Nezabúdajme, že tieto slová napísal človek, ktorý veril, že sovietske Rusko je na prahu „rovnostárskeho mesiánskeho sveta.“ Uzavretie ľudového zhromaždenia nám veľa hovorí o tom, čo potrebujeme vedieť o duchu leninizmu. Možno ho zhrnúť ako predvoj radikálov odhodlaných zničiť nepriateľov ľudu, ktorými sú oni sami.

Dnes sa (v Spojených štátoch) hromadí kopa nevyžiadanej akademickej práce, ktorá odsudzuje „neliberálnu majoritu“ a populizmus, obviňujúc pracujúcich ľudí za prijate konzervatívnych a politicky nekorektných postojov k neregulovanej imigrácii, otvoreným hraniciam, revizionistickej histórii, tradičnej kresťanskej viere, etike „starej školy,“ islamskému vzostupu, nadnárodnej správe vecí verejných, feminizmu tretej vlny, klimatickému alarmizmu atď. Je niekoľko hlavných deliacich línií medzi ašpiráciami bežných pracujúcich ľudí a „počítačovými brigádami“ aktivistov, ktorí sledujú svoje historické poslanie zachrániť nás pred západnou civilizáciou, zachrániť nás pred nami samými a ešte ambicióznejšie, zachrániť svet pred západnou civilizáciou. Každý obyčajný človek, ktorý nesúhlasí s ich progresívnou ortodoxiou, je podľa nich pod vplyvom propagandy „Adolfa Trumpa.“ Vďaka Bohu, že budeme mať tzv. organizátorov komunít, ako to Barack Obama nazval, aby nás poučili o tom, aký má byť náš svetonázor!

Lenin tu bol sto rokov pred Obamom a vedúci boľševici takisto zavádzali prototyp organizátorov komunity podľa románu Černyševského. Niektorí okamžite pochopili problém profesionálnych dotieravcov (chodiacich od dverí k dverám). Tolstoj hovoril o „duchovnej chorobe politickej posadnutosti“ aktivistov hľadajúcich utópiu, kým Dostojevský sa smial z nihilizmu revolučných utopistov. Táto pasáž je obzvlášť výstižná: „Nikdy nebudem obetovať nič kvôli niečomu, po čom túžim. Celým srdcom chcem, aby boli ľudia šťastní. V tom spočíva moje šťastie. Moje! Počujete to? Vy v tej podzemnej diere?“ Lenin, profesionálny aktivista agitujúci za utópiu celý život predtým, ako sa stal despotom a rozpútal červený teror, mal odlišný pohľad na Černyševského postavy. Podľa jeho názoru boli obdivuhodne disciplinovaní povstalci, ktorí sa podriadili dosiahnutiu „večnej radosti“ pre ruský ľud. Lenin, neúprosný ľavicový polemik a sprisahanec, obdivoval asketizmus, revolučné odhodlanie a pripravenosť vrstvy Černyševského fiktívnych organizátorov komunít.

Počet dnešných aktivistov na plný úväzok financovaných súkromnými ľavicovými organizáciami by prekvapil aj samotného Lenina. Napríklad Arabella Advisors má k dispozícii stovky miliónov dolárov. Súkromný orgán, založený členom Clintonovej administratívy a dotovaný prosperujúcim biznisom, platí organizátorov spoločenstiev/aktivistov (ak chcete profesionálnych povstalcov), aby ničili nepriateľov progresívnej ideológie akýmkoľvek spôsobom. Na um príde spomenutá „duchovná choroba politickej posadnutosti.“ A napríklad súdny proces s Brettom Kavanaughom, ktorý bol zacielený kvôli „nezodpovednému“ postoju proti potratom. Hnutie Arabella Advisors sa počas celej organizovanej kampane opatrne držalo mimo scénu, aby vykreslila Kavanaugha ako toho, čo znásilňuje mladistvých a štafetu očierňovania následne prebrala ľavicová úderka Demand Justice. Kavanaugh bol samozrejme nevinný z obvinení vznesených proti nemu, pretože podľa súdu boli neopodstatnené, odmietnuté samotným obžalovaným, nepravdepodobné, nezlučiteľné s jeho charakterom a politicky motivované. Je to paradoxne posledný bod, ktorý dokáže progresívna ideológia zneužiť najúspešnejšie. Leninovo označenie pre nepriateľov revolúcie bolo mrazivé: bývalý človek. Kavanaugh, rovnako ako akýkoľvek vysoko postavený konzervatívec, dnes (na žiadosť progresívcov) neodsúdi Trumpa ako hrozbu. Preto je dnes „bývalým človekom.“

Noviny, podľa Lenina, boli buď politicky korektné alebo politicky nesprávne. Idea, že majiteľ novín by mohol mať odlišné názory alebo pohľady ako jeho vlastné, nedáva zmysel z pozície leninizmu. Greta Thunbergová, 16-ročná autistka, to najlepšie napísala v brožúrke Nik nie je príliš malý na to, aby urobil zmenu, keď kapitolu nazvala Takmer všetko je čierne a biele. Predpoklad znie, že austrálsky vydavateľ Morry Schwartz sympatizuje s apokalyptickým stanoviskom Grety, keďže jeho firma nedávno vydala jej biografiu mladého aktivistu. Okrem toho Schwartzove noviny „vyrazili“ Scotta Morrisona za to, že nesúhlasil s tvrdením Grety, že svet je „na začiatku hromadného vyhynutia.“

Schwartz, báječne bohatý podnikateľ, používa svoje vydavateľstvo prevažne na progresívne výhľady. Jedinou oblasťou, v ktorej sa rozchádza s „počítačovými brigádami“ aktivistov, je otázka Izraela, čo nie je prekvapivé vzhľadom na rodinné väzby. Jeho ľavicová ortodoxia v ostatnom však platí a jeho autori, redaktori a novinári sú platení za to, aby písali „stranícku agendu.“ Protichodné názory nie sú vítané! Analogicky, nová šéfka Australian Broadcasting Corporation, Ita Buttrose, vyzvala na väčšiu kultúrnu rozmanitosť a zároveň zintenzívnila politickú uniformitu vysielateľa, financovaného štátom. Lenin, premiér multikultúrneho sovietskeho impéria, by to iste pochopil.

„Vyššiu ligu“ žurnalistiky hrá Washington Post, ktorý v roku 2013 kúpil CEO Amazonu Jeff Bezos. Zaplatil 250 miliónov dolárov za potešenie z toho, že sa stane okamžitým barónom tlače, čo je vítaná zmena pre najbohatšieho muža sveta. Bezosova myšlienka progresivizmu, podľa tradície neoleninizmu, nemá nič spoločné s pracujúcimi ľuďmi alebo zárobkovo činnými osobami, o čom svedčia minuloročné štrajky jeho zamestnancov. To, či jeho publikácia zdôvodňuje jeho finančné výdavky nie je zaujímavé, preto nie je potrebné, aby sa noviny snažili nájsť „zlatú strednú cestu“ v politických otázkach.

Existuje radikalizmus a radikalizmus. Jeden prišiel k Leninovi priamo po prúde. Označil ho za ľavicový infantilizmus. Nakoniec bol výkonným orgánom strany, predvojom ľudu, ktorý mal výlučné vlastníctvo pravdy. Vo svetonázore politických dogmatikov neexistuje žiadna provizórna pravda. Nie je miesto pre úctu alebo diskusiu o predmete. Takmer všetko je čierne a biele, pamätáte? Washington Post zriadil tzv. overovač faktov (fakt-checker), aby urážal všetkých, ktorí sa jeho pravde nepodvolia. Členov tohto straníckeho tribunálu možno označiť za „komandá pravdy.“

Nepísaná dohoda medzi vládnymi (a mainstreamovými) médiami, progresívnymi politikmi, FBI a CIA v Spojených štátoch je dnes záležitosťou historickej pripomienky. Pozoruhodná črta pôvodného leninizmu bola úloha Felixa Džerzinského a Všeruskej komisie pre boj proti revolúcii a sabotáži (Čeka). Džerzinského stále nepomenovaná spravodajská sieť existovala už pred októbrovým prevratom a ku koncu roka 1917 mohla mať asi 13 agentov na plný úväzok. O rok neskôr sa Čeka rozrástla na 10 000 členov a organizovala revolučné tribunály. Starých, aj nových leninistov možno považovať za radikálnych a v rozpore so zdravým rozumom a ambíciami bežných ľudí. Určite existuje príbuznosť medzi pocitom nadradenosti spravodajských služieb a leninistami akejkoľvek éry.

Jednou z kľúčových kníh, ktorá varuje pred leninizmom 20.storočia je Postaviť hrad: Môj život disidenta (1978) od Vladimira Bukovskeho. Bukovsky, ktorý nechcel nič iné ako byť architektom vlastného života, bol sovietskymi psychiatrami diagnostikovaný ako duševne chorý v ére neskorého komunizmu. Logika jeho prenasledovateľov tvrdila, že keď skutočne existujúci socializmus je najlepším možným svetom a marxistický leninizmus najlepším možným svetonázorom, Bukovskeho nesúhlas predstavuje nielen prípad hlúposti, ale priam šialenstva. V dôsledku toho musel byť uzavretý na psychiatrickom oddelení, čo je obzvlášť krutý a zvrátený osud pre nezávisle a jasne mysliacu osobnosť.

Je to ako déjà vu vidieť dnes relácie ako Bandy X a Nebezpečný prípad Donalda Trumpa, v ktorom svorka psychiatrov predstavuje sériu chorôb, úplne nových ochorení a falošných psychóz, ktorými ospravedlňujú svoju averziu voči prezidentovi. Jeden expert napríklad vysvetľuje rolu Trumpa ako tajného agenta Vladimira Putina, pokiaľ ide o narcistickú potrebu Trumpa „byť neustále milovaný.“ Ale čo keď Trump, ako odhalila Muellerova správa, nie je Putinovou bábkou? A čo fakt, že sa Trump dokáže vyrovnávať s totalitnou kampaňou nepretržitého ohovárania s kamennou tvárou? Možno, že ďalší diel „expertnej“ relácie (filmu) nám predstaví nový syndróm, ktorý to všetko vysvetlí. Lepšie by bolo, keby naši významní psychiatri objavili liek na vlastný vnútorný zmätok.

Do vleku nasadli aj údajne nezávislí autori. Je iste v poriadku, ak inovatívni umelci posúvajú kvalitu a odhaľujú démonov, ale idú len do tej miery, pokiaľ im „progresívny“ reťazec vedenia povoľuje. V tomto kontexte si môžeme pripomenúť výstavu melbournského umelca, ktorý zobrazil Pannu Máriu, Matku Božiu, ako hojdá veľký penis v kolíske. Podľa vlastného PR vraj „často rieši zložité témy.“ Ako sa však ukázalo z jeho tvorby, celá je o „zlej západnej civilizácii,“ pričom všetko ostatné je dobré. To nie je ďaleko od Leninovej tézy v diele Imperializmus: Najvyššia fáza kapitalizmu.

Ešte rušivejšia je podprahová úloha, ktorú dnes hrá štát v umení, v dotovaní umelcov, spisovateľov, výskumníkov, žurnalistov a dramatikov. Cai Guo-Qiang vie ako držať jazyk za zubami o despotickom režime Xi Jinpinga (v Číne), ktorého pozícia je analogická s Dmitrim Šostakovičom a každým umelcom v tieni marxizmu-leninizmu. Cai Guo-Qiang vie, čo sa stalo Ai Weiwei, ktorý režim odmietol. Väzenie v Číne, a to aj na relatívne krátke obdobie, sa ukázalo ako fyzicky i psychicky devastujúce.

Keď sme už spomenuli Čínu, nový sociálny monitorovací systém, ktorým Peking hodnotí každú online aktivitu, vyzerá orwellovsky. „A čo váš Google?“ môže znieť odpoveď. Áno, načúvajúce ucho spoločnosti Google mi pripomína vtipnú otázku: „Je dnes v televízii Big Brother?“ A spoločnosť Google údajne pomáha kapitalistom-leninistom v Číne s ich projektom umelej inteligencie. Spomínam na správu jedného známeho, ktorý bol znepokojený násilím hongkonskej polície a napísal komentár na Facebook. Odpoveď znela: „Váš príspevok je v rozpore s normami našej komunity, takže ho vidíte iba vy.“

Ak možno Čínu charakterizovať ako leninizmus objímajúci trh, nemôžeme opísať našu vlastnú trajektóriu na Západe ako kapitalizmus smerujúci k leninizmu? A nemohli by sme nájsť riešenie problémov v úspešnom boji ľudí proti leninizmu 20.storočia v sovietskom impériu? Ako Marx povedal, dejiny nie sú históriou triedneho boja, ale históriou boja.

Preložené z: The Return of Lenin in Progressive Disguise; autor: Daryl McCann; Quadrant Online, 23.1.2020

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

[plsc_button url=“http://bit.ly/podporit-zemavek“ target=“_blank“ color=“red“ style=“flat“ radius=“semiround“ size=“lg“]CHCEM PODPORIŤ[/plsc_button]

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár